Tlačová beseda s maďarským hercom sa, pochopiteľne, zo začiatku krútila okolo úlohy mentálne retardovaného Otíka zo spomínaného a na Oscara nominovaného filmu." Bol to  pre mňa veľmi dôležitý film a veľmi vážna práca. Osobnosť Otíka je veľmi vzdialená od môjho videnia sveta a od mojej osobnosti, a to nielen po mentálnej stránke. V tom čase som sa navyše pripravoval na dráhu chemického inžiniera a moje zameranie a pohľad na svet bol celkom iný. To však  nič nemení na hodnote aj jedného, aj druhého.  Dlho a vážne som sa pripravoval na úlohu, navštívil som veľa nemocníc a sociálnych zariadení a zbieral som skúsenosti na úlohu. Konečný výsledok bol taký, že  s takouto prípravou by som mohol aj liečiť, ale vo filme nemali záujem o moje znalosti z patológie.“
Ako sme už spomenuli, ako stredoškolák sa chystal na dráhu chemického inžiniera a chcel byť profesionálnym športovcom. Ani z jedného sa nič nesplnilo, teda sa prihlásil na herectvo, ktoré skončil v roku 1979.  Debutoval v psychologickom filme Každú stredu  režisérky Lívie Gyramathy, kde sa ako herci po prvý raz stretli s Jiřím Menzelom. Rok pred  vznikom Vesničky hrali  spolu vo filme Gyulu Maara Hra v oblakoch, v ktorom si Menzel zahral hlavnú úlohu. Filmy na, ktoré si herec rád spomína.„Vesnička zohrala nielen z pohľadu mojej kariéry, nemám však rád toto slovo, zásadnú úlohu v mojom živote, nielen preto, že som hral s pánmi ako Jiři Menzel a Marián Labuda a s ostatnými vynikajúcimi českými kolegami, ale dostal som sa do styku s takou kultúrou, ktorá síce nie je veľmi vzdialená od našej, ale napokon sa tvrdo oddelí, lebo je má celkom iný pôvod, pochádza z iných koreňov. V tom čase sa odohrala ešte jedna dôležitá vec. Súčasne som prijal úlohu v maďarskom filme Vŕtač steny, ktorý predbehol svoju  dobu o desať rokov. To som sa dozvedel, samozrejme, neskôr. Dôležitý je pre mňa ešte na Slovensku nakrútený  film Jara Riháka Albert Albert a tiež maďarská snímka Daň za psa Lászlóa Sántha, o ktorom sa veľa nevie. To sú filmy, na ktoré rád spomínam.“

Maďarský herec si zahral aj Arnoldom Schwarzeneggerom vo filme Červená horúčava. Ako si spomína na túto spoluprácu :“ Pravdou je, že spoločnú scénu sme nakrútili  v Budapešti. V Amerike som nebol, ale pri iných príležitostiach som tam pracoval. Aby som však presne odpovedal na otázku - náš vzťah bol profesionálny, konkrétne sme nakrúcali dva dni.“ Čo si myslí o Amerike, herectve a živote v tejto krajine. „Riskujem, keď to poviem, ale  medzi ich profesiou a našou európskou, ak chcete mojou profesiou, je veľmi veľká vzdialenosť. Myslím si, že nemáme robiť také filmy, aké sa nakrúcajú v  Hollywoode. Skôr som si istý, že nie. Pre mňa je to oveľa chladnejší, ťažko prijateľný svet. Nie je to pekné takéto niečo vysloviť, ale neviem, čo si mám počať s Amerikou, nemám ju rád,  pravdepodobne preto, že ju asi tak dobre nepoznám.  Vzťah Američanov k životu, ich životné stojí odo mňa veľmi ďaleko.“

János Bán hral aj s Jozefom Kronerom, napríklad vo filme Albert, Albert. „S pánom Kronerom som sa viac razy stretol v Budapešti. Bola to úchvatná osobnosť a nehovorím to zo zdvorilosti. Pre mňa bolo vyznamenaním s ním pracovať.“

Pre herca je však najdôležitejšie, aby z každej duševnej práce ostal odtlačok aj v divákoch, aj v kultúre. A v tomto snažení cíti našu stredoeurópsku kultúru v mnohom podobnú. Vo filmoch sa zväčša stretávame s Jánosom Bánom, ako s tichým, zakríknutým a namosúreným človekom i keď v súkromnom živote je usmiaty a veselý. Prečo sa viac neusmieva. „Budem sa snažiť, ale momentálne nemám na to veľa dôvodov, okrem tejto milej chvíle na tlačovej besede. Všetci  však vieme, že komédia a tragédia sú súrodenci. Ani jedna nie je bez tej druhej. A z toho vyplýva aj moje divadelné a filmové uvažovanie. Mimochodom komici sú mimoriadne tragickí jedinci. To, čo je pre jedného zábavné, pre druhého nemusí byť. Možno aj preto osobne nemám nijaký problém  s tým, že zaškatuľkujú. Dôležité pre mňa je, že ten kto pozná moju prácu, nájde v nej oba póly. A vtedy je to dobré.“

Na otázku prečo sa u nás premieta tak málo maďarských filmov a naopak tak málo slovenských v Maďarsku a či to nie je náhodou tak trochu aj politická otázka, herec povedal: „Som presvedčený, že nie. Bola by to veľká sprostosť. Skôr si myslím, že  nefunguje medzi našimi krajinami taká kultúrna spolupráca, aká by mala byť. Platí to teda aj  pre naše filmové umenie. V každom prípade by obom kinematografiám prospelo keby lepšie fungoval filmový trh a mohli sme spoznať vzájomnú produkciu. O to by sme sa mali snažiť. No práve toto nefunguje vôbec.“ Aká je situácia , čo sa týka  kultúrnej politiky pri výrobe a podpory filmu v Maďarsku ? „ Po prvé nerád na to odpovedám, lebo nie som politikom a po druhé nevidím im do kariet.  Viem len toľko, že v súčasnosti sa výroba maďarských filmov dostalaaž na dno. Dúfam a úprimne verím, že to nebude tak vždy.“

Čo Jánosa Bána v súčasnosti teší. „ Vždy bolo mojim snom učiť. Vyučujem základnú techniku, asociatívnu fantáziu a commediu dell´arte. Požiadali ma, aby som sa podelil so svojim skúsenosťami s nasledujúcimi generáciami a ja som možnosť prijal. Učím len jeden semester a je to veľmi zaujímavé. Ponuka prišla vlani v septembri, teda  začal som po 15 rokoch nacvičovať, čo som sa voľakedy naučil. Po troch mesiacoch som prišiel na to, že moja technika je opotrebovaná,  musel som poriadne pridať. Popri deťoch som  sa sám veľmi vyvíjal a zdokonaľoval."

János Bán má na konte 50 filmov a nespočetne veľa úloh v divadle. Čo pre neho film i divadlo znamená ? „Keby som veľmi frapantne formuloval tak divadlo, je moja žena, ktorú mám veľmi rád, a film je zasa moja milenka. Je to také vzrušujúce dobrodružstvo. Divadlo je však dielňou profesie a istota.“

Zaznamenala: Emília Kincelová