Filmsurfing: Krátka zastávka na domácej adrese

Najprv globálne. Stredná Európa a zvyšok postkomunistického priestoru, spolu s Balkánom a Pobaltím, má na svetových filmových festivaloch smolu. Vychádza predovšetkým z faktu, že kvôli odlišnej politickej histórii sa predsa len od západnej Európy vyčleňuje, ale zároveň je súčasťou spoločného priestoru EÚ a neponúka to, čo na filmových festivalových skautov zaberá. Je to predovšetkým fenomén akejsi „regionálnej exotiky“. Ak je pre festivalové programy žiaduce okoreniť svoje menu filmami z Iránu, Číny, Japonska, Indie a podobne, bez „našich“ príspevkov sa pokojne zaobídu. Platí to samozrejme s výnimkou rumunských filmov, ktoré dokázali „obaliť“ módnu kategóriu násilia vlastnými reáliami, politickými i historickými a vyrozprávať tento objem odemocionalizovaným a minimalistickým jazykom. Významnú úlohu, samozrejme, zohrala aj pozornosť, akú venovala rumunská vláda filmovému priemyslu a jeho finančnej podpore.

Nie je to však určujúca podmienka. Pri jednom rozhovore s tureckým kolegom ma zaujímalo, čo sa podľa neho musí stať, aby domáci film vo svete „prerazil“, tak ako to dokázali v posledných rokoch ich filmy. Za najvýznamnejšiu určil úlohu akéhosi „elitného tanku“, významnej osobnosti, ktorá sa dokáže nielen natrvalo zapísať do preferenčného zoznamu tvorcov, ale zároveň inšpiruje a otvára cestu celému radu ďalších, tak ako to dokázal režisér Nuri Bilge Ceylan. Pre Turkov samozrejme platí všetko vyššie povedané, ale ostáva otázka, prečo u nás, na oboch stranách rieky Moravy, takáto nespochybniteľná osobnosť medzi mladšími kádrami chýba.

Hľadá sa človek mysliaci

Možno práve takáto „figúra“ nikomu nechýba a dôvody celého radu kvalitatívnych absencií sa hľadajú inde, ale mojou prvou výhradou voči takmer dvadsiatke českých a slovenských filmov z posledných rokov, ktoré som absolvovala je, že im chýba predovšetkým myšlienkovo vzrušujúci, objavný obsah.

kawasakiho_ruze_img1_30707Napriek nesporne vynikajúcemu filmu Pouta Radima Špačka, ostáva jeho téma na úrovni oneskorených dodatkov ku všetkému, čo sa u nás dialo a len veľmi skromne, vo všeobecnej rovine presahuje do prítomnosti. Tu by som bola skôr naklonená ďalšej eštebáckej „pitve“, Hřebejkovej Kawasakiho růži (obrázok). Ukazuje veľmi presne, že tí, čo vedome a bez pokánia páchali zločiny na ľudských životoch, si beztrestne užívajú a tí ostatní, so svedomím, si nesú svoju vinu ako doživotné bremeno. Ak je morálne víťazstvo otázkou zmierenia sa so zločinmi minulosti a ich odpustenia, čo to znamená pre dnešnú morálnu kondíciu všetkých, ktorí stoja pred inými, možno menej vyhrotenými dilemami a vychádzajú z nich s umlčaným svedomím? Všetko sa nakoniec nejako utrasie a život ide ďalej? Zaoberať sa otázkou, či je niečo morálne, alebo nemorálne je len zbytočná, staromódna vlnka na fasáde?

V katalógu dnešných tém by sme filmy o morálke hľadali veľmi ťažko a to, že sa k nim dokážeme vyjadrovať len v priestore minulosti, kde príliš netreba ani glosovať a koniec koncov po odvážnejších a nápaditejších predskokanoch ani premýšľať, je fakt. Dnešok a jeho morálka je pre nás paradoxne terra incognita.

V tejto súvislosti som si spomenula na film Evalda Schorma Každý deň odvahu (1965, úvodný obrázok), skvelý film skvelého režiséra, ktorý sa nebál a tomu, o čom točil, rozumel hlbšie než po plytkú úroveň protestného plagátu okresných rozmerov.

nebo_peklo_189722_4ea7a3Rozmery súčasnosti sa scvrkli na uzavretú enklávu rodinných vzťahov detí s rodičmi, citových turbulencií najčastejšie mladých, príťažlivých žien (Nebo, peklo... zem), alebo dám v strednom veku (Tajnosti, Mamas and Papas), v lepšom prípade rozšírených o sociálne problémy nezamestnaných (Ticho) a drogovo závislých (Perníková věž, Pravidla lži). Žijeme život rozčúleného hmyzu, ktorý rieši problémy ako má ma rád, nemá ma rád, rodičia mi nerozumejú, alebo neviem čo ďalej so svojim životom.

Tzv. „vzťahové filmy“ často pripomínajú režisérsku autoterapiu vlastných problémov a svedčia okrem iného aj o hysterickej individualizácii, vybičovanej potrebe nekompromisne trvať na dôležitosti vlastného ega, jeho práv na všetko, čo mu momentálne chýba. To je asi tak všetko, čo sme sa v kapitalizme naučili.

Na všetky tieto tematické floskule a ich dramatizáciu netreba žiadne myšlienkové operácie, stačia zruční remeselníci, ak sa nájdu. Naviac je tu obrovský priestor televíznej publicistiky, ktorá všetky tieto témy otvára a prevetráva tak, že hraný film je so svojimi „objavmi“ vedľa, často skôr než vznikne.

Príbeh ako metafora

legenda_o_lietajucom_1_717c8048fe87ff8e8c711de5b7c8421bToto spojenie už takmer nepoznáme. Vytratilo sa z príbehov pred desiatkami rokov, možno ako dôsledok komunistickej cenzúry, ktorá sa bála všetkého, čo mohlo presiahnuť význam diania na plátne. Materiál, ktorý v tomto ohľade ponúkal napríklad film Legenda o lietajúcom Cypriánovi bol závideniahodný. Na jeho efektívnu „ťažbu“ treba však nielen dobrých kameramanov, hercov a hudobníkov, ale najmä dostatok imaginácie, schopnosť premýšľať poeticky, skladať jednotlivé obrazy tak, aby generovali aj iné významy, než explicitnú nudu.

Výhodnejšie je pracovať na „exotizácii“ prostredia, vytvárať nebezpečné vízie mestských slumov, plných drogových dealerov, mafiánov a prostitútok, alebo sa naopak presťahovať do luxusných enkláv domácich nouveau riche a tam ticho sublimovať.

V tomto smere je film Bratislavafilm typickou ukážkou koncentrácie všetkého, čo sa našlo na ceste, nechýba nikto a nič, od mafiánov, cez drogových dealerov, nešťastných lások, krízových rodín, až po frustrovaných mladých mužov, naivných mladých mužov a frustrované mladé ženy v topánkach za pätnásťtisíc i bez nich. Všetko zachraňuje zmysel pre absurdný situačný i verbálny humor, ale význam a dosah tejto bezuzdnej generačnej radovánky siaha nanajvýš po slovenské hranice, aj to asi preháňam. Je to možno dobrý príspevok do medzinárodnej zbierky „pulpových“ plagiátov, ako skromná daň za našu „svetovosť“.

Prirodzené prostredie, kde netreba tarrantinovať, je stále vidiek a treba mať talent na pozorovanie, empatiu, ale aj znalosť prostredia, aby sa zrodili príbehy schopné zaujať aj iné, než domáce publikum. Dokumentaristi o tom vedia svoje.

Lekcie z histórie 

Výhrady voči alibistickému sťahovaniu sa do minulosti, samozrejme, neplatí na všetky historické filmy, pestrosť žánrovej ponuky je podmienkou zdravého filmového priemyslu a historické filmy v nej nemôžu chýbať. Platí to najmä v prípade filmu Juraja Herza Habermannov mlyn, ktorý otvára problém odsunu Nemcov po II. svetovej vojne. Fascinujúci príbeh majiteľa mlynu, Nemca Habermanna s jeho česko-židovskou manželkou, ktorý neváha vykupovať životy Čechov u nemeckého veliteľa drahými rodinnými šperkmi, aby ho zachránení nakoniec po vojne v jeho vlastnom mlyne umučili, je lekciou zo schopnosti nielen predostrieť divákom hlboké umelecké dielo, ale zároveň „zaťať do živého“, nastaviť zrkadlo všetkým vykonávateľom masovej spravodlivosti a zbabelým hrdinom. Ak je tento film pozdravom majstra z generácie 60. rokov mladším kolegom, má svoju váhu.

janoszyk„Pravdivá tvár jánošíkovskej legendy“ sa nakoniec vo filme Jánošík – pravdivá história zvrtla na akýsi postmoderný update. Aj keď snaha režisérky Agnieszky Holland priblížiť národného hrdinu mladému publiku ako slobodomyseľného rebela bola možno nápaditá, so zámerom očistiť Jánošíka od mýtov a pozrieť pravde do očí, nemala nič spoločné.

Okrem vyššie uvedeného v Legende o lietajúcom Cypriánovi, ktorá sa venuje viac zmarenej láske a osudu zbojníckeho kajúcnika – zaručeným ťahákom diváckej návštevnosti, ako dráme snov o lietaní uprostred mlčanlivej samoty, chýba aj čosi ako regionálny kontext. Každý, kto pozná Zamagurie, jeho pestrosť geografickú i historickú vie, že patria ako k legende, tak do filmu.

Ambície verzus pokladne

Ako to kdesi veľmi pekne povedal režisér Vlado Fischer, pri malom počte nakrúcaných filmov sa na ne sústreďujú rozporuplné nároky. Na jednej strane sa očakáva umelecká úroveň a na druhej strane komerčná úspešnosť. Čo pod týmto damoklovým mečom vzniká, sú rozpačité historické príbehy, kde nemôže chýbať milostná dráma, alebo sú to rovno osudové drámy o ženách, ktoré hľadajú lásku. Všade a bezvýsledne.

muzi_v_ruji_1137_3-Plniace sa pokladne môžu byť problémom aj vtedy, keď sa plnia, aj keď sa neplnia. V Čechách zarábajú domáce filmy čoraz viac a táto oslepujúca vidina kriesi k životu všetky osvedčené stereotypy, na ktorých komerčná tvorba nevyhnutne stojí a padá. Ženy v pokušení a Muži v říji (obrázok), ale aj mnoho ďalších, pôsobia v poslednom čase ako veselá ventilácia národného sexuálneho napätia a film sa tak stáva vizuálnym fetišom všetkých, mladých aj starých a ich nenaplnených pudov. Pustiť z reťaze túto šelmu je nebezpečné. Rýchle sa množí a nemá prirodzených nepriateľov.

Čo nám chýba, to nás neminie

Verím, že vylepšovaním podmienok pre filmových tvorcov sa zaoberá dosť múdrych hláv. Neviem, či existujú inštitúcie na zvyšovanie sebavedomia a hlavne dôvery v príbehový potenciál domáceho prostredia tak, aby nebolo treba nasadzovať kopírovaciu artilériu, vystreľujúcu všetko, čo sa skryje pod hlavičku súčasných moderných trendov. Táto filozofia pristane tak nanajvýš zakomplexovaným učňom.

Ak by sa bolo treba predsa len zasnívať s pohľadom upretým do pomyselného inštitucionálneho nebíčka, určite by sa v tomto sne objavili dvere, pripomínajúce Barrandov a Kolibu v 60. rokoch. Sedeli za nimi ľudia, schopní uveriť, usmerniť ale aj umravniť celú tú kotúľajúcu sa guľu energie, talentu a odvahy, ktorá sa k nim dorútila a veľmi, veľmi túžila čosi povedať.

 

 
 
Citované filmy: 
Pouta. 2010 Réžia: Radim Špaček
Kawasakiho růže. 2010 Réžia: Jan Hřebejk
Nebo,peklo...zem. 2009 Réžia: Laura Siváková
Tajnosti. 2007 Réžia: Alice Nellis
Mamas and Papas. 2010 Réžia: Alice Nellis
Ticho .2005 Réžia: Zuzana Liová
Perníková věž. 2002 Réžia: Milan Šteindler
Pravidla lži. 2006 Réžia: Robert Sedláček
Bratislavafilm. 2009 Réžia: Jakub Króner
Habermannů mlýn. 2010 Réžia: Juraj Herz
Jánošík. Pravdivá história. 2009 Réžia: Agnieszka Holland
Legenda o lietajúcom Cypriánovi. 2010 Réžia: Mariana Čengel Solčanská
Ženy v pokušení. 2010 Réžia: Jiří Vejdělek
Muži v říji. 2009 Réžia: Robert Sedláček
 

 

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.