Nesvadbovo (Nesvatbov)
Nesvadbovo bol otváracím filmom 14. festivalu dokumentárnych filmov Jihlava, pri udeľovaní Cien českej filmovej kritiky 2010 získal nomináciu v kategórii Najlepší dokument roka a zo sekcie Fórum na 61. MFF Berlinale 2011 si odniesol vo februári cenu najčítanejšieho nemeckého denníka Der Tagesspiegel. V najbližších mesiacoch by Nesvadbovo mali vidieť na festivaloch v Rakúsku, Izraeli, Kanade, Argentíne i v USA. Vďaka Asociácii slovenských filmových klubov sa s týmto česko-slovenským dokumentom stretneme od 31.marca aj v slovenských kinách. Mimochodom, kým distribúcia v ČR je len na digitálnych nosičoch, projekcie filmu na Slovensku sa budú realizovať aj na 35 mm kópiách.
V detstve vraj chcela byť Erika Hníková (1976) detektívkou, lebo rada pozorovala príbehy druhých a riešila záhady. Zdá sa, že si svojím spôsobom tento sen splnila ako filmárka. Rodená Pražáčka, ktorá má vraj však blízko aj k vidieku, zaujala svojou tvorbou už ako študentka dokumentárnej tvorby na FAMU. Jej absolventský film Ženy pro měny z roku 2004 zaznamenal úspech v riadnej distribučnej sieti i na DVD. O dva roky sa predstavila druhým úspešným dlhometrážnym dokumentom Sejdeme se v Eurocampu. Nakrúcala aj pre televíziu a jeden rok pôsobila ako šéfredaktorka časopisu Nový prostor.
Pred niekoľkými rokmi ju zaujala nadnárodná téma osamelých ľudí bez partnera. Skutočnosť, že ak sa do istého veku nevydáte či neoženíte, jednoducho zostávate, ako sa moderne hovorí „single“ či u nás na dedine „na ocot“. Niekomu to vyhovuje, iného trápi. V každom prípade je to háklivá záležitosť. Pôvodne chcela autorka nakrútiť film o osamelých tridsiatnikoch v meste. Šťastnou náhodou sa však v Prahe stretla so slovenským dokumentaristom Petrom Kerekesom, ktorý ju nasmeroval za touto témou na východné Slovensko, konkrétne do svadobného salónu v Snine. Nuž, a tam sa dozvedela o obci Zemplínske Hámre, kde majú svojrázneho starostu – generála vo výslužbe , ktorý chce vyriešiť problém so „starými mládencami“ a „starými dievkami“ po svojom. Sľubuje im finančnú odmenu, ak sa zosobášia a privedú na svet potomka. Zatiaľ sa však o ňu nikto neprihlásil.
Srdce dokumentaristky sa potešilo: Mala dedinskú lokáciu i zaujímavého protagonistu, povestného tým, že každý deň svojim spoluobčanom dáva cez miestny rozhlas morálne kázne, či ako sa hovorí „čistí im žalúdok“. Heslo: „Hovorí váš starosta.“ Napríklad hneď prvé zábery filmu ukazujú podguráženého mladého muža, ktorý dlaňou zastiera objektív a obťažuje filmárov. Starosta musí zasiahnuť a následne to vykričí do rozhlasu. Alkohol nie je liek na osamelosť, treba si založiť rodinu, mať deti, lebo obec pomaly vymiera.
Na jednej strane si starostu obyvatelia vážia, vedia, že sa zaslúžil o to, že majú nové ihrisko i bazén. Keď však spolu s kultúrnou referentkou zorganizujú spoločenské stretnutie pre osamelých, aby sa zabavili a možno i našli jeden druhého, tak to odignorujú. Na diskotéky či spoločenské stretnutia podaktorí občas chodia, ale nie je výnimkou, že dievčatá sedia, alebo tancujú spolu, kým chlapi pijú do úmoru. Hoci v obci žije niekoľko desiatok osamelých, odmietajú nielen osobné pozvanie na stretnutie, ale čo i len povedať slovo alebo sa ukázať pred kamerou. Pre niektorých je to vraj ponižujúce, keď si niekoho budú chcieť nájsť, nikoho do toho nič.
Iba traja tridsiatnici sú so svojím osudom natoľko vyrovnaní, že sú ochotní o ňom hovoriť. Monika žije s matkou, ráno už o štvrtej vstáva, aby stihla autobus do ťažkej práce v mäsokombináte, vracia sa neskoro večer. Nemá ani čas, ani chuť hľadať si partnera. Útechu našla vo viere. Ďoďo si vo voľných chvíľach zrenovoval rodičovský dom a hovorí, že ak nájde tú pravú, ktorú doň dovedie, tak spolu vypijú dve fľaše metaxy, veď už roky ich opatruje pre túto príležitosť. No a Jančo žije s rodičmi a venuje sa opravám aut. Vraj aj na jednu z dediny myslí ako na partnerku, ale ona o tom ešte nevie a tak ktohovie, čo bude ďalej...
Erika Hníková sa rozhodla všetko snímať ako pozorovateľ. Údajne iba minimálne zasahovala do deja a inscenovala. Snažila sa vraj nemanipulovať a rešpektovala želania svojich „hercov“. Nekomentuje situáciu, neoslovuje žiadneho sociológa, neháda sa so starostom, nezamýšľa sa nad tým, čo je či nie je správne, jednoducho necháva na divákovi, aby sa díval, videl, počul a utvoril si vlastný názor na život tejto komunity i jednotlivé ľudské osudy.
Prvé zábery sú zo zimy, v pomalom tempe sa do obce vraciame v lete. Sledujeme starostovu aktivitu, i rezignáciu protagonistov, rozporuplnosť toho, čoby chcel on i oni, a toho, čo majú. Miestami sa smejeme, miestami je nám trápne, až do plaču. O filme sa píše aj ako o komédii roka, lenže ono je to skôr tragikomédia. Autori sa však svojim protagonistom nevysmievajú, iba ukazujú – aj takýto sme.
Vraj v Zemplínskych Hámroch sa ženia a vydávajú ako v iných dedinách, ale skôr tí mladí. Pre tých, čo prekročili tridsiatku je však obec Nesvadbovom. Možno im to vyhovuje, možno čakajú na akúsi iskru zázraku. Lebo ako hovorí slogan filmu: „Srdcu nerozkážeš.“
Nesvadbovo (Nesvatbov), ČR-SR 2010
Réžia: Erika Hníková
Námet a scenár: Erika Hníková
Kamera: Jiří Strnad
Hudba: skupina Pocit, folklórny súbor Hámorčanka
Strih: Janka Vlčková
Účinkujú: Jozef Gajdoš, Dana Paseková, Monika Maxová, Mária Maxová, Jančo Ogurčák, Anna Ogurčáková, Ján Ogurčák, Ďoďo Barna, Laci Holovač a ďalší obyvatelia Zemplínskych Hámrov.
Foto: ASFK