Festivalový Mannheim-Heidelberg

Na týchto menej viditeľných, ale rozhodujúcich činiteľov filmu kladú dominantný dôraz. Aj preto tu vytvorili zázemie podpory a pracovných diskusií /Mannheim Meeting/ pre talentovaných tvorcov s originálnymi námetmi a scenármi z ktorýchkoľvek končín sveta, ktoré tu prezentujú po niekoľkoročnom dozrení a koprodukčnej tímovej spolupráci, často aj s úspechom priamo v súťaži, či sekcii medzinárodných objavov neraz v celosvetovej premiére .

Zlaté časy šesťdesiatych rokov, keď na filmovom festivale v Mannheime očakávali so záujmom premietnutie každého českého a slovenského filmu s veľkým záujmom sú, žiaľ, dávno preč. Bolo nemysliteľné, aby sa súťaž nastupujúcich a zrelých talentov svetovej kinematografie obišla kedysi aj tu bez nich. Hoci našich susedov predsa len reprezentovala mimo súťažne komédia Muži v říji režiséra Roberta Sedláčka. Po neprehliadnuteľnej odozve našich mladých a dnes už strednogeneračných dokumentaristov, musíme mať veľkú trpezlivosť, kým sa k slovu a obdobným oceneniam dostanú aj tvorcovia hraného filmu s takými realizovanými ambíciami, ako hneď s prvými titulmi v meste nad Neckarom dosiahli okamžite úspechy napríklad Dušan Hanák a Juraj Jakubisko.

Teraz viac prekvapí, že americké filmy a celá ich kinematografia je tu absolútne mimo hry, nielen dosť pochopitelne hollywoodska, ktorá má takmer bezhraničný distribučný priestor po celom svete a v zásade okrem obohratých stereotypov v témach i ich spôsobe rozprávania neprináša, až na veľké výnimky, málokedy niečo umelecky nové a nepoznané. Prekvapuje však predsa vypadnutie amerického alternatívneho filmu, ktorí nesmeruje až tak ku komerčnosti ani výlučne k zábave. A ak severnú časť kontinentu niekto výrazne reprezentuje, tak to nie sú tituly z USA. Aspoň tento rok dominoval počtom i oceneniami kanadský film ako celok a z južnej časti kontinentu už menej prekvapujúco Argentína. Neúprosný vo výbere boli usporiadatelia aj voči domácej kinematografii. Napriek tomu, že na medzinárodnej scéne zažíva nový rozkvet, tak do súťaže neprijali jediný titul! Vyvzdorovať si takýto koncept vyžaduje schopnosť si zameranie festivalu argumentačne obhájiť. Veľmi invenčný a agilný riaditeľ festivalu Michael Kötz to úspešne dosahuje, práve silným dôrazom so spolupracovníkmi na autorský film, avšak pri zohľadňovaní významnej a komunikatívnej funkcie príbehu.

Dr_ma_pevne_2_resizeVeľkú cenu získal už 59. ročníka Medzinárodného filmového festivalu Mannheim-Heidelberg, možno trochu prekvapujúco získal kanadský režisér Daniel Grou za film 10 ½ . Zobrazuje neuveriteľne ťažké podmienky detí a vychovávateľov v detskom domove. Prichádzajú tam deti neobyčajne frustrované z pôvodných rodinných prostredí. Sú takmer absolútne neprispôsobivé a ťažko vychovateľné, nezvládnuteľné vo vyučovacom procese, neraz až neudržateľne zúrivé. A tak prevýchova často bezmocnými vychovávateľmi sa tu mení zvyčajne len a len na najbrutálnejším trest - zatvorenie v akejsi väzenskej obdobe samotky. Režisér nezvyčajnú silu výpovede dosahuje precíznou dokumentárnou rekonštrukciou brutálnych stretov mladých stratencov súčasnej spoločnosti s okolím, ktoré ich má zvládnuť a formovať. Základ autenticity príbehu je však v nevšedných výkonoch mladých predstaviteľov.

Vizuálne, ale aj tematicky oveľa inovatívnejšie pôsobil čínsky film režiséra Zhao Dayonga Xun huan zuo le /The High Life, oprávnene držiteľa Ceny Rainera Wernera Fassbindera, kde v pozadí stál mladý nemecký koproducent David Bendurski. Film je vystavaný zdanlivo iThe_Hight_Life_resizeba na epizodických banalitách a absurdnostiach všedného života v provinčnom meste. Z jeho pozadia vystupuje neúprosný rozpad ideológie a režimu aj v príbehu mladého muža, ktorý sa zapája do podvodnej pyramidálne hry, ktorá však nie je ojedinelým priestupkom v spoločnosti, kde nie je výnimkou ani korupcia držiteľov moci. Miesto udržiavania poriadku nepokryte sa spájajú s mafiou a tým veľmi sťažujú život obyčajným ľuďom túžiacim po všednom šťastí. Režisér to nasníma neprvoplánovito kriticky, zdanlivo z odstupu, jeho realizmus pripomína vrcholné diela generácie talianskych neorealistov. Príťažlivé ironicko-poetické rozprávanie ocenili najvyšším uznaním aj kritici FIPRESCI.

Hlavná porota z ďalších titulov z "exotických" krajín uprednostnila tureckí titul Ahmeta Boyacıoğlu Siyah beyaz / Čierne a biele, kde nečiernobielo, humorne a srdečnosťou prerozpráva možno nie vždy najoriginálnejšie príbeh smútkov a radostí skupiny priateľov, ktorí pre svoju spolupatričnosť sú schopní aj menších a tolerovateľných ľudských podvodníkov. Neraz sú to skôr dômyselné hry, ktoré musia uplatniť v živote, ako keď sa zahrajú na lekárov aby sa dostali do nemocnice za jedným z nich. Ibaže niekedy sa režisér skôr spoľahne viac na literárno-diskusné Eva_a_Lola_resizerozprávačstvo o ich vtipnom rozprávaní ako na jeho priame filmové zobrazenie. V tom naopak vynikala neobyčajne silnou obrazovou a expresívnou kultúrou debutujúca režisérka Sabrina Farji. Ťažila aj z atraktívnych prostredí nočných barov a kabaretov aby kontrastne ukázala vzdialené doliehanie tragickej minulosti argentínskej diktatúry, keď do nenávratna mizli rodičia. Ich maloleté deti adoptovali neraz príbuzní i aktéri zločinov a oni sa v dospelosti ocitajú pred závažnými otázkami svojej traumatizujúcej identity, rovnako ako dvojičky v titule Eva a Lola.

Viaceré filmy sugestívne poukázali na neraz tragické a ťažkou riešiteľné problémy mladej, či dospievajúcej súčasnej generácie aj vo vyspelých západných demokraciách. Aj tu stoja pred zložitými a osobne neraz psychologicky nepreklenuteľnými problémami, kde je zraňovaná ich dôstojnosť v najbytostnejšej podstate. Často to riešia skratovito ako v dánskom filme režiséra Kaspara Munka Hold Om Mig / Drž ma pevne. V zdanlivo jednoduchom, ale vystupňovane dramatickom prerozprávaní túžby po priateľstve a láske, v školskom prostredí sa rodí skupinové násilie a Dr_ma_pevne_1Dex_fois_une_femmeponíženie, ktoré zapríčiní smrť mladého dievčaťa. Otázka tvorcov naliehavo vstupuje do svedomia spoločnosti. Kto je tu vinný a zodpovední okrem mladých násilníkov? Mohli tomu zabrániť vnímavejší pedagógovia, rodičia i spolužiaci, či pripravenejšia spoločnosť vôbec?

Aj v ďalšom kanadskom filme 2 foi une femme / Dve viery ženy režiséra Françoisa Delisleho ide predovšetkým o psychicky zraňované dieťa, hoci ataky brutálneho násilia od svojho manžela zažíva zdanlivo iba matka a ono je iba "pozorovateľom." Príbeh je vystavaný na úteku zraňovaných na neznáme a nedosiahnuteľné miesto i dôslednej zmeny identity ako jedinej cesty záchrany. Lenže ani to nevyriešim dilemu vzťahov v trojuholníku, kde na jednom z hrotov je práve vzťah dieťaťa k obom rodičom.

Vo švédskom Till det som är vackert, do angličtiny prekladaný iba ako Čistá, či skôr Nevinná, režisérky Lisi Langsethvovej, porota docenila nielen mimoriadny výkon Alicie Vikanderovej, ale aj funkčné využitie veľmi sugestíveho citovania a zakomponovania najväčších dramatických diel vážnej hudby v príbehu z prostredia filharmónie. Film vyúsťuje do obdoby antickej drámy, nekompromisného sociálneho stretu, kde je "nevinnou" obeťou nielen neuvážlivo vraždiaca zamilovaná "naivka", ale aj ju zneužívajúci a možné dôsledky si neuvedomujúci dirigent, ktorého zničí nielen sila vášne, ale aj rozhodnutie vyvolávajúce u druhého pocit neodčiniteľnej nespravodlivosti.
Medzi vrcholné filmy širšie diagnostifikujúce ostro vyhrotené novodobé spoločenské krízy, ktorých obeťou sú jedinci, patril holandský Win/Win režiséra Jaapa van Heusdena. Precízne a s odstupňovanou iróniou pozoruje prostredie moderného finančného sveta, kde zdanlivá všednosť a samozrejmosť úspešnej kariéry sa ľahko mení v jej priamo tragický opak, ktorý však nemožno zľahka zmeniť ako virtuálne čísla v počítači na burze.

V súťaži a mimo nej sa ocitli artistné filmy aj s oveľa menej tragickým vyústením a uľahčenejším identifikovaním sa s emóciami divákov Motel_Nana_resizeako španielsky Planes para manana / Plány na zajtra, alebo anglický Just Ines / Iba Ines, či srbský Motel Nana, alebo čílsky La vida de los peces / Život rýb. Využívajú aj uľahčenejšiu, hoci nepriamočiaru, ale zdanlivo nemej komplikovanú polohu ľudských vzťahov, či ľúbostných príbehov. Boli neraz podstatne presvedčivejšie ako filmy pokúšajúce sa zobraziť globálne a vonkajškove konflikty v hraných príbehoch z vojnového Afganistanu ako ďalší porotou ocenený kanadský Act of Dishonour / Zákon zneváženia, hoci v príbehu využíval atraktívne princípy filmu vo filme, alebo aj britský Kandahar Break. Porovnávanie s autentickým dánskym dokumentom Armadillo, zachytávajúcim dramatickú situáciu dánskych vojakov v uzavretej pevnosti v službe NATA a miestnych obyvateľov, tam veľmi vyznievali v neprospech presvedčivosti hraných filmov. A tak festival, ak to aj nemá v prvom pláne, prirodzene vzdal hold mimoriadnym dokumentárnym titulom. Nielen inšpiratívnemu návratu k spočiatku osobnostiam "len" filmovej kritiky, ktorí sa stali neskôr Iba_Ines_resizefundamentálnymi režisérmi francúzskej novej vlny, Godardovi a Truffautovi, vo filme Deux de la vague, Dvaja z /novej/ vlny. Cez dokument Die Spielwütigen, voľne preložené Závislý na činoch, vzdal predsa len poctu aj nemeckej kinematografii, kde režisér Andres Veivel až sedem rokov sledoval herecké osobnosti na ceste k vysnívanému povolaniu. To bolo aj podnetom aby práve berlínskej Vysokej škole pre herecké umenie Ernsta Buscha udelili Filmovú cenu za kultúru Mannheimu a Heidelbergu.

 

Zábery z filmov: 10 1/2, The High Life, Eva a Lola, Drž ma pevne, 2 fois ume femme, Motel Nana a Iba Ines

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.