Grand prix pre Le quatro volte

Človek a príroda, ako sme od nej závislí, ako nás ovplyvňuje, pretvára a rodina, presnejšie rodinné vzťahy, väzby a komplikácie, boli ústrednými témami všetkých súťažných príspevkov. Najviac sa tejto téme priblížil víťazný film Štyrikrát (Le quatro volte) režiséra Michelangela Frammartina. Dielo jedinečné, neopakovateľné. Umelecký film v pravom slova zmysle, ktorý nesie v sebe zároveň to nešťastie, že je odsúdený na premietanie len pre nadšencov vo filmových kluboch. Žiaľ, bolo to tak aj minulosti a vždy bude aj budúcnosti. To však neznamená, že si nenájde cestu k pozornému a vnímavému publiku, a to si film Štyrikrát nájde. Porota svoj verdikt zdôvodnila nasledovne: „Za lyrickú evokáciu cyklu života a smrti.“ Čakali by ste múdre úvahy na túto tému, ale tvorca sa rozhodol pre mlčanie (vo filme sa slova nedočkáte), o to viac dáva vyznieť krásnej prírode, naliehavému štekaniu múdreho psa, ktorý navyše vyslobodí z ohrady stádo kôz, dráždivému kašľu zostarnutého a chorého pastiera kôz, ktorého smrť je prirodzená, nepatetická, vytínaniu obrovskej jedle, aby sa po nej mohlo vyliezť, striedaniu ročných období a mnohému inému, a to všetko čarovne a tajuplne sníma bravúrna kamera Andrea Locatelliho. Film sa opísať nedá, treba ho vidieť, privyknúť na jeho dôrazne pomalé tempo, preniesť sa do malebnej akoby bohom zabudnutej kalábrijskej dedinky, prijať jej rytmus života a zamyslieť sa nad sebou. Kam sa to vlastne pachtíme aj tak sa vrátime do lona všemohúcej matky prírody – inej cesty niet. Voľba dať Grand prix práve tomuto dielu bola správna, najmä preto, že to dala nekonvenčnému poetickému filmu, ktorý sa tak rád, a tak neprávom vždy odsúva do úzadia, s poznámkou, že na to sa aj tak divák nenájde. Keďže neverím tomuto podceňovaniu publika dodávam: Ale nájde...

Trikrát desať a pol

Keď sa dostal do kín film v Cannes Zlatou palmou ocenený film Medzi stenami, o problémoch s ťažko zvládnuteľnou mládežou v školách, vzbudil mimoriadny rozruch. Nemusíme nič dramatizovať, veď konflikty učitelia – žiaci sú nielen európskym, ale celosvetovým problémom. Po snímke Medzi stenami sa k tejto problematike pokúsil už povedať svoje slovo nejeden tvorca. Kanadský film 10 ½ je tiež z tohto rodu, ale predsa sa len niečím odlišuje. Hrdinami režiséra Daniela Groua sú problematické a navyše psychicky labilné deti. Príbeh sa odohráva v detskom domove, kde sa pedagógovia výchovou, ale aj medikamentmi snažia vychovávať a pacifikovať výbuchy a agresívne správanie svojich chovancov. Ústrednou postavou je desať a polročný nezvládnuteľný chlapec, ktorý odmieta akúkoľvek pomoc. Ako tak akceptuje len svojho vychovávateľa Gillesa (Claude Legault), ale ani jemu sa celkom neotvorí. Chlapec vytrvalo vrieska, jačí, rozbíja čo vidí, demoluje nábytok, prosto je neskrotný. Vychovávateľ i skúsená psychiatrička sa však nevzdávajú. Pedagógovi poradí, aby ho netlmil liekmi, nech tú zlosť zo seba vykričí. Zniesť jeho stváranie bolo pre celý domov utrpením. Zázraky sa však stávajú a v tomto prípade sa možno stane. Tommyho bravúrne zahral Norbert Naylor a získal cenu Najlepší herec. Výkon tohto dieťaťa (prítomný na festivale) je obdivuhodný. Nie je to len jedna, možno dve kľúčové scény, kde sa zaskvel, ale ide naplno v celom filme. Ani sa veriť nechce, že sa v tomto veku dokáže niekto tak stotožniť s postavou. Všeobecne sa hovorí, že detskí herci, tak ako prišli, tak aj odídu. V tomto prípade to asi tak nebude, chlapec je talentovaný a dnes je to už zrelý herec. Myslím si, že o ňom budeme ešte veľa počuť. Nečudo, že tento film získal na festivale ešte Cenu FIPRESCI a takisto Cenu študentskej poroty.

Ďalší víťazi

Osobne mne z ďalších ocenených filmov najviac povedal bulharský film Dragomíra Šoleva Prístrešok sústredený sa stret dvoch generácií. Šolevovi hrdinovia sú normálni ľudia – otec tréner vodného póla, matka starostlivý strážca rodinného krbu a 12- ročný syn, kým raz nepríde načas domov, dieťa podľa manželov neproblémové. Aký to šok pre rodičov, ktorí nepripustia, že urobili pochybili vo výchove, keď zistia, že si s chlapcom nemajú čo povedať, tiahne k pankáčom a pochybným indivíduám a oni sú mu na ťarchu. Tvorca nikomu nenadŕža, neodsudzuje len konštatuje daný stav. Je to svojim spôsobom generačný konflikt, ale skôr konflikt stretu starej a novej morálky. Tá stará je prežitok, ta nová sa len formuje, vyvíja a je ešte v nedozretej fáze. Problém krajín, kde sa zmenil režim. Najlepšie to ilustruje ošarpaný panelák, špinavé ulice, byt čistý, ale staromódny, v ktorom sa matka učí „umeniu“ skypovať so starším synom z Ameriky. A aká je šťastná, že prvý krok zvládla. Neviem si to vysvetliť, ale je neodškriepiteľné, že národy Balkánu akosi rýchlejšie, napriek všetkej mizérii, dokážu pomenovať problémy dneška, a to s nadhľadom, humorom a najmä presvedčivo. Dragomič Šolev sa ex aequo podelil o cenu Najlepší režisér s rumunským tvorcom Constantinom Popescom. Popescu sa predstavil filmom Portrét mladého bojovníka (najdlhší film festivalu 120 minút) o odpore a partizánskom boji istej časti Rumunov s novým režimom. Bojovali od roku 1944, keď Rusi napadli Rumunsko a ich odboj sa potiahol skoro do konca päťdesiatych rokov. Príbeh sa odohráva v krásnej hôrnej krajine, ako aj na lánoch Rumunska, kde sa odporcovia režimu z miesta na miesto presúvajú a zomierajú. Všetkých buď zastrelia v boji alebo pochytajú a popravia, až na jedného jediného, ktorý sa dožil svojho vysnívaného slobodného sveta. Rekonštrukcia doteraz neznámeho protikomunistického odboja je realisticky poňatý film, nakrútený dokumentárnym spôsobom a skladá hold ľuďom, ktorí bojovali za svoje presvedčenie a slobodu.

Film režisérky Julie Bertucelli Strom premietli ako mimosúťažný film sa záver tohtoročného Canneského festivalu. Snímka, ako aj spomínaný rumunský film a hlavne víťazná snímka, patrí do ústrednej línie festivalu človek a príroda, respektíve ich prepojenie a ako na seba vzájomne vplývajú. Osemročnej Simone nečakane zomrie otec, mladá matka ostane s tromi deťmi sama. Býva mimo mesta pri prekrásnom a mohutnom strome. Dieťaťu nečakane zomrie otec, nesmierne jej chýba a začne tvrdiť matke, že sa jej prihovára šumom lístia zo stromu. Simone nakoniec na strome aj spáva a tak poblázni matku, že jej začne aj veriť. Nebyť nečakanej víchrice, ktorá vyvráti strom od základov, sa fantazmagória dievčatka preruší a pokojne bez bremena už môže kráčať životom ďalej. Prosto dalo by sa povedať- príroda sa rozhodla racionálne riešiť stav duše. Úlohu matky zverila režisérka Charlotte Gainsbourghovej, ktorá si z Bratislavy odniesla cenu Najlepšia herečka.

Mama a tí druhí...

Bez slov sme sa 71 minút pozerali, ako sa panovačná mamička stará o svojho 40-ročného obézneho syna. Najprv vidíme to obézne monštrum, ako sa dlho - predlho pozerá na vystavené figuríny vo výklade, potom zasa dlho čumí na sochu v parku, ťažkopádne šuchtavo sa dostane domov. Matka ho okúpe (pohľad na syna je odpudzujúci) dá mu večeru a uloží spať. Ráno vstane, ide do obchodu, urobí raňajky, starostlivo a precízne, sadne k posteli ešte spiaceho syna a čaká...To je doslova všetko. Pozerajú sa na túto manipulátorku a ňou zničeného obézneho obra mi okamžite napadlo, že o rok- dva budem dlho loviť v pamäti, ktoré filmy boli v súťaži, ale na ruský film Mama Nikolaja Renarda nezabudnem. Asi to bol tvorcov ciel a musím priznať, že napriek nie veľkému nadšeniu s filmom, dosiahol svoje.

Poetická road movie Kŕč mexického režiséra Matiasa Meyera sa dve tretiny odohráva na vlnách mexického tichomorského pobrežia, a to vo tme. Mladý Francúz Lucien sa pokúša v krásach prírody, najmä plaviac sa vo vode, zmieriť so sebou a so svetom. Evidentne je na dne, ale vďaka miestnemu rybárovi Pablovi i nádhernej prírode sa vracia do sveta živých. Myslelo sa aj na gurmánov – chobotnica sa najprv stiahne z kože, potom sa kameňom potlčie a upečie. Dobrú chuť!

Poézia Geralda Sterna inšpirovala Lee Issaca Čunga na nakrútenie amerického filmu Šťastný život, príbehu o štyroch nerozlučných priateľoch, ktorým osud pripravil ťažké skúšky. Všetko dôležité zažívajú každoročne v lone prírody v plážovom domčeku v Novej Karolíne. Traja priatelia sa tu lúčia s Jasonom, ktorému diagnostifikovali nevyliečiteľnú rakovinu, Mark a Karen prídu o vytúžené dieťa, jedine starý mládenec Alex sa teší na manželstvo. A všetci sa v spomienkach vracajú k domčeku, kde boli tak šťastní. Úvaha o tom, čo je priateľstvo, láska, porozumenie, vyrovnanie sa so stratou a ako sa naučiť s ranami osudu žiť, patrila v tejto pätici k tomu najlepšiemu. Zmysluplné dialógy, popretkávane poéziou Geralda Sterna, dobré herecké výkony uspokoja aj náročného diváka. Príroda hrá jednu z hlavných úloh aj v japonsko – taiwanskom filme Torocco Hirofumiho Kawagučiho. Mladá vdova, Japonka Jumiko, prichádza do Taiwanu so svojimi dvomi malými synmi, aby doniesla svokrovcom urnu zosnulého syna. Ich zblíženie a v neposlednom rade vyjasnenie si postojov oboch národov k japonskej okupácii Taiwanu, je podaná nesmierne citlivo, s cieľom otupiť hrany a pokúsiť sa porozumieť. Japonci zrejme majú výčitky voči národom, ktoré počas vojny okupovali a drancovali. Snažia sa o isté zmierenie, čo je cesta síce tŕnistá, ale nie nemožná, čo naznačuje aj dráma tejto rodiny odohrávajúca sa v lone zeleného taiwanského vidieka.

Čílsky film Lucia Nilesa Atallaha je od prírody už vzdialený a tematicky posilňuje filmy zaoberajúce sa rodinnými vzťahmi. Lucia je krajčírka, ktorá pracuje v krajčírskej dielni. Žije v ošarpanom dome na predmestí Santiaga. Čo je povolanie otca sa nedá určiť, je to však rezignovaný a unavený človek, ktorý zrejme niekedy písal. Možno bol novinár, možno spisovateľ – to sa nedozvieme. S dcérou žijú svoj nudný a všedný život. Otec zrejme nemá ani chuť, ani silu niečo zmeniť, dcéra sa pokúsi vymaniť, ale rýchle zistí, že bez peňazí to nepôjde. Dočítala som sa, že je to obraz zo života otca a dcéry a ich vzťahu k diktátorovi Pinochetovi. O smrti Pinocheta je síce zmienka v televízii, ale čo týmto ľuďom urobil, ako poznačil ich osud, to skutočne vo filme nie je. Možno som mnohým inotajom nerozumela, možno nebol dobrý preklad, ale vydávať túto intímnu rodinnú drámu za film s politickým podtextom je odvaha.

Dvanastý Medzinárodný filmový festival Bratislava, okrem rôznych iných zaujímavých podujatí, priniesol v hlavnej súťaži päť mimoriadne pozoruhodných filmov, čo sa málokedy stáva a považujem to za úspech. Aj Súťaž dokumentárnych filmov bola veľmi vyrovnaná a jej víťazom sa stal švédsky film Familia Mikaela Wiströma a Alberta Herskovitsa takisto o veľkej rodinnej dráme a ceste za šťastím. Na vysokej profesionálnej úrovni bola aj Súťaž krátkych filmov. Jej víťazom sa stal fínsky film Ako sa zbiera ovocie Eliny Talvensaari zaoberajúci sa celosvetovým problémom – sťahovaním sa ľudí za prácou z jedného kontinentu na druhý. Porota v tejto kategórii ocenila aj invenčnú animáciu snímky írskeho režiséra Davida O´Reillyho Svet Mimo Nás.

Udalosťou festivalu bolo aj Mimoriadne ocenenie Jana Švankmajera za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii a v lete pribudne aj dlaždica na Filmovom chodníku slávy s menom Márie Kráľovičovej, ktorú jej symbolicky odovzdali na úvod festivalu.

Foto: IFF Bratislava

Zábery z filmóv: Štyrikrát, 10 1/2, Prístrešok, Portrét mladého bojovníka, Strom, Mama, Kŕč, Šťastný život, Torocco, Lucia