Elixír úspechu

„Čo sa musí stať, aby sa dostavil úspech“, pýtam sa tureckého filmového kritika, člena poroty FIPRESCI Cuneyta Cebenoyana. Otázka je namieste, Turecko vysiela už celé desaťročie do sveta čoraz zaujímavejšie, ambicióznejšie filmy a nielen to, ich komerčné dielka sa objavujú aj na európskych filmových kanáloch. Odpoveď je jednoduchá, do filmu treba naliať peniaze, ale hlavne sa musí objaviť líder, majster, ktorý presvedčí všetkých ostrieľaných festivalových skautov a jeho meno sa natrvalo zapíše do programových itinerárov. Prvá podmienka nie je až taký problém, druhá obrovský. Neznáme filmové teritóriá však majú nezanedbateľnú výhodu.

Kazachstan zaujal svojou novou vlnou koncom 80. rokov, keď sa v Almaty objavili čerství absolventi moskovského VGIK-u, Rašid Nugmanov s Ihlou (1988, premietala sa aj v našej distribúcii), Serik Aprymov s Poslednou zastávkou (1989), Darežan Omirbajev s Kairatom (1991) a Ardak Amirkulov s historickým filmom Pád Otraru (1990). Potom nasledoval rozklad, na Kazachfilme odpojili i telefóny a načas sa tu hýbali len členovia štábu televízneho seriálu Križovatka. Vznikal v kazašsko-britskej produkcii a spomienky na ich vzájomnú komunikáciu a medzikultúrne rozdiely doteraz bavia almatínske večierky.

Do festivalového programu patrí i prehliadka rekonštruovaného Kazachfilmu, jednotlivých štúdií, nabitých supermodernou technikou, nad ktorou otvárajú oči všetci, hostia. Nie je to žiadna výstavná sieň, v štúdiách sa pracuje a všetko sprevádza čulý ruch. Finančná riaditeľka nám predostiera ďalšie plány, vznikne tu múzeum filmu, multikino a mnoho ďalších atraktívnych celkov. Financie sú po väčšine štátne a o ich tok sa zaslúžil nový riaditeľ štúdia Jermek Amanšajev.

Menej optimizmu ponúka druhá časť podmienky plošného úspechu filmovej tvorby. Dobré filmy z domácej dielne sa dajú zrátať na prstoch jednej ruky možno aj preto, že investície do kín, luxusných multiplexov si žiadajú filmy, na ktoré sa pohrnú davy a tie majú svoje vlastné nároky. Kým doteraz sa kládol dôraz na tvz. festivalové „artkino“, kiná potrebujú širokú žánrovú paletu. Akčné naháňačky, detektívky, komédie a historické filmy, samozrejme, žiadneho filmového kritika príliš nevzrušia a zmena optiky pri posudzovaní kvality komerčných filmov je vždy ošemetná, pri ázijských špecifikách týchto žánrov dvojnásobná.

Snaha o žánrovú rozvrstvenosť je evidentná aj pri sledovaní sekcie Mladý kazašský film. Pri troche predstavivosti a skúsenosti s týmto teritóriom sa však objavujú filmy a mená, ktoré si treba zapamätať.

Z festivalového zápisníka

Festivalové poroty (Hlavná porota na čele s hollywoodskym hercom Billy Zaneom, FIPRESCI a NETPAC) sa v podstate na kvalite filmov zhodli. Dve z nich udelili hlavné ceny kirgizskému filmu Zlodej svetla režiséra Aktana Arym Kubata (Abdykalykov), ktorý zaujal hlavne svojim Beškempirom v roku 1998 a od tých čias sa režisér pravidelne objavuje ako v Cannes, tak na ostatných veľkých festivaloch. Tentoraz prišiel s humorným príbehom malého dedinského majstra, ktorý dokázal priviesť ľuďom do domácností bezplatnú elektrinu. Keď ho za tieto výčiny potrestajú, príde s nápadom na veternú elektráreň. Dedinu čakajú voľby, a tak sa jeho nápadu snaží zmocniť jeden z politických kandidátov. Má s týmto regiónom svoje plány a majstra aj s jeho veternou elektrárňou sa snaží využiť. Pozve ho na „večierok“ s čínskymi hosťami, potencionálnymi investormi. Má však pre nich podivné atrakcie, hraničiace s pornografiou a dokonca sodomiou. Svet-ake (tejto role sa zhostil sám režisér) tak príde nato, čo sa za predvolebnými sľubmi skrýva. Vzbúri sa a zaplatí zato životom. Tak ako v predošlých filmoch, je aj tento príbeh čestného podvodníčka vyrozprávaný s ľahkosťou a humorom, blízkych kirgizským filmom.

Bližšie k európskemu arthouse mal rovnako ocenený turecký film Vlasy Tayfuna Pirselimoglu , odohrávajúci sa v Istanbule, štvrti kde sa predávajú a vyrábajú parochne. Zákaz nosiť vo verejných miestach šatky, riešia ortodoxné muslimky tým, že si na šatky nasadzujú parochne. Do malej predajne však prichádza žena, ktorá chce svoje vlasy predať a majiteľ obchodu jej odstriháva dlhý vrkoč. Z vlasov šije parochňu. Do ženy sa zamiluje a začne ju sledovať. Zistí, že žije v neradostnom manželstve, navyše ju jej málovravný manžel, pracovník pitevne, bije. Muž vstupuje do ich tristného života, sleduje ženu v autobuse keď sa vracia z práce, stojí pred jej oknami a stane sa aj spoločníkom jej manžela v tureckých kúpeľoch. Nakoniec ho zabije a nastúpi na jeho miesto. Film, odohrávajúci sa takmer bez slov, je oslavou životodarnej sily lásky, prekonávajúcej chorobu zaľúbeného predavača a meniaci biedny život upratovačky.

Tretím favoritom bol tatarský film Bibinur režiséra Jurija Fetinga, príbeh starenky , ktorá na konci svojej životnej púte dokáže zachrániť osud dedinky, určenej na zánik. Pozemky, na ktorej stojí, chcú odkúpiť mafiánski biznismeni. Bibinur tu prežila celý svoj život a keď v jej chalúpke musí prenocovať jeden z nich, mladý Džahangir, rozpráva mu o svojom živote. Tento príbeh zvráti jeho rozhodnutie využiť pozemky na komerčné aktivity, začo spoločníci začnú usilovať o jeho život. Bibinur, zviazaná na povale, odkiaľ na Džahangira mieri najatý vrah, otvorí kohútik s benzínom a jej dom vzbĺkne. Zachráni nielen život biznismena, ale aj svoju dedinu. Poetický príbeh, vyrozprávaný so zmyslom pre prírodnú i náboženskú mystiku, bol rozhodne jedným zo zaujímavejších súťažných projektov.

Ďalšie súťažné filmy sme mali možnosť vidieť v sekcii Na východ od Západu, na MFF Karlove Vary – azerbajdžanské filmy Bábky Čingiza Rusalzadeha a 40.dvere Elčina Musaoglu Gulijeva, rovnako i ruský film uzbeckého režiséra Jusupa Razykova Gastarbeiter. Kazašské príspevky Zablúdený Akana Satajeva a Rozprávka o ružovom zajacovi Farchata Šaripova boli žánrovými ukážkami akčných projektov, určenými viac pre miestne publikum než festivalovú súťaž. V sekcii Dynamicky sa rozvíjajúci kazašský film sa premietali dva zaujímavé filmy – Kelin Jermeka Tursunova, zakotvený v archaickom prostredí kazašských nomádov a Seker, príbeh dievčatka, odmietajúceho prijať svoju ženskú podobu. Režisér Sabit Kurmanbekov sa na festivale predstavil i filmom Nečakaná láska, v ktorej jednu z hlavných postáv vytvoril Gérard Depardieu, jedna z hlavných hviezd Eurasie.

Ďalším hviezdnym hosťom bol Kevin Costner so svojou kapelou, ktorá uzavrela slávnostný večer udeľovania cien festivalu. Pohľad na filmovú mapu Strednej Ázie, doplnenú filmami z Tadžikistanu a Uzbekistanu poukázal na disproporciu medzi množstvom zaujímavých tém, vychádzajúcich z príťažlivej a dynamicky sa meniacej reality a schopnosťami tvorcov spracovať ich do zodpovedajúcich foriem. Kazachstan so svojimi otvárajúcimi sa finančnými i technologickými možnosťami a dostatočným zázemím mladých tvorcov, je v tomto filmovom okruhu jednoznačným lídrom. Podmienkou sľubného vývoja je však kontinuita všetkých úsilí, ktoré s nadšením a hrdosťou predviedli festivalovým hosťom.