Okolo židovstva sa krúti celá tvorba rumunského filmára Radu Mihaileanu, syna rumunského komunistického novinára, ktorý roku 1980 emigroval do Francúzska. Jeho prelomová snímka Vlak života (1998) rozprávala o bláznivom nápade obyvateľov židovskej osady zachrániť sa pred nacistickými okupantmi v prestrojení – za Nemcov, deportujúcich vlak plný Židov do koncentračného tábora. Choď a niekým sa staň (2005) je príbehom čierneho etiópskeho chlapca, ktorý uniká pred istou smrťou z utečeneckého tábora v Sudáne len vďaka vydávaniu sa za Žida. Do tretice je téma židovstva a pretvárky základom najnovšieho tragikomického filmu Koncert o skupine ruských židovských hudobníkov a ich priateľov, ktorí sa vydávajú za skutočný orchester moskovského Veľkého divadla, aby sa dostali do Paríža.

Dirigent moskovského Veľkého divadla Andrej Filipov prišiel pred desaťročiami, v brežnevovskej ére, o prácu aj o kariéru, keď odmietol vyhodiť z orchestra hudobníkov židovského pôvodu. V divadle však pracuje ďalej, no, hoci sovietsky režim padol, naďalej iba za ponižujúcich podmienok ako upratovač. A tak, keď nájde fax s pozvánkou do Paríža, rozhodne sa konať. Spojí sa dokonca i s bývalým ideológom a agentom tajnej služby, ktorý mu pred rokmi zničil kariéru. Iba on totiž môže presvedčiť riaditeľa parížskeho divadla, že Filipovov orchester je ten pravý „Boľšoj“. Osloví niekdajších spoluhráčov a za prispenia ruských mafiánskych novozbohatlíkov sa im podarí oklamať francúzskych organizátorov. Až na mieste – a na nesmierne prekvapenie narýchlo pozháňaných hudobníkov, ktorí už desaťročia nevystupovali na verejnosti – vysvitne, že Filipov skutočne chce absolvovať koncert, hviezdou ktorého má byť francúzska husľová virtuózka Anne-Marie Jacquet.

Snímka sa začína ako bláznivá komédia s výstižne odpozorovanou ruskou no i francúzskou realitou, ktorú netreba karikovať či zosmiešňovať, lebo sama je dostatočne absurdná. Kŕčovité sú azda len scény s francúzskymi komunistami. Postupne sa však veselohra mení na psychologickú drámu, alebo vari skôr melodrámu so silným patetickým finále. Hudba je do rozprávania zakomponovaná dokonale, veď Koncert tohto roku získal francúzske národné filmové ceny César práve za hudbu a zvuk, v emóciách však ku koncu zaznievajú i falošné, nepresvedčivé, násilné tóny.

Našťastie scenár, réžia, herci, ale najmä Čajkovskij dokážu vyvolať, udržať a po emocionálnej stránke i gradovať pútavosť až do konca. Mihaileanu má ako Rumun dôverné priame skúsenosti s totalitnou aj posttotalitnou realitou, ale zároveň si udržiava od súčasného Ruska patričný odstup, čo mu umožňuje neskĺznuť do odťažitej grotesky. Je remeselne zdatný, skúsený rozprávač a vo o vizualizácii hudby dokáže byť priam strhujúci. Do svojho filmu získal kvalitné medzinárodné obsadenie. Vtipne a poučene narába so stereotypmi, predsudkami i klišé, vďaka využívaniu tradičných postupov klasickej veselohry však nerezignuje ani na divácku atraktivitu.

Alexei Guskov sa uveriteľne prehráva z grotesknej pózy rezignovaného umelca až na hrdinu, ktorý dokáže všetko staviť na jedinú kartu. Menej priestoru má Mélanie Laurent v dvojrole virtuózky Anne-Marie Jacquet a ruskej huslistky Ley. Lenže Miou-Miou v úlohe umeleckej agentky Guylène de La Rivière dokázala na ešte menšom priestore vytvoriť skvelú, zaujímavú a hlbokú miniatúru. Členovia orchestra, mafiánski „noví Rusi“ ale i rôznorodá francúzska spoločnosť sú herecky charakterizovaní skratkou, často priam karikatúrou, len v niektorých prípadoch prehĺbenou náznakom charakteru.

Koncert je príjemná a zábavná komédia s vážnejšími podtónmi, ktorá má našincovi čo povedať, pretože rozpráva o tom, čo dôverne poznáme aj z našej ponovembrovej reality. Doba i režim sa zmenili, ale ľudia nie. Nežije sa o nič ľahšie, a často ani o nič slobodnejšie. Na to, aby bol Koncert aj filmom hlbokým a silným, je tu však priveľa štylizácie, manipulácie i vypočítavosti.

KONCERT (Francúzsko-Taliansko-Rumunsko-Belgicko 2009)