Cenu FineFestu za celoživotné dielo udelili tohto roku legende maďarského filmu 88- ročnému Miklósovi Jáncsóovi. Jancsó, okrem toho, že je celosvetovo uznávaný režisér, je zároveň aj dobrý rozprávač, a tak diskusia s ním patrila k najhodnotnejším podujatiam festivalu, na ktorej sa zúčastnilo veľa mladých ľudí, najmä poslucháčov umeleckých škôl.

Usporiadatelia, čo sa týka programu, vsádzajú na istotu. Štrnásť celovečerných hraných filmov hlavnej súťaže zostavili zo snímok, ktoré už ocenili na rôznych iných festivaloch. Nemôžem spomenúť všetky ( musela by dodať prílohu) , ale každý z nich dostal dve až tri ceny na festivaloch: Berlín, Cannes, Benátky, Tokio, Hamburg, Karlove Vary, Sundance. Tento nápad sa mi pozdával , lebo som vedela, že nebudem veľmi sklamaná. Tohto roku sa však podarilo vybrať mimoriadne silnú zostavu a cenu mohol získať každý film. Bola to len otázka vkusu. A prekvapilo ma tiež koľko zahraničných hostí prišlo na festival, o ktorom u nás možno veľa nevieme. A tí si výber a úroveň tohtoročného Jameson CineFestu veľmi pochvaľovali.

Víťazné filmy

Švédska producentka Katinka Faragó rozhodla so svojou početnou porotou udeliť Cenu Imreho (Emerika) Pressburgera iránskym tvorcom, režisérskej dvojici Shirin Neshatovej a Zhojovi Azarimu za snímku Ženy bez mužov (Women Withous Men, Strieborný lev z Benátok 2009). Shirin na diskusii s publikom (bola po každom filme) zdôraznila, že ako výtvarníčka sa podpisuje pod výtvarnú stránku filmu a jej partner pod ostatné. Z tejto spolupráce vzniklo dielo nesúce znaky magického realizmu v kontrapunkte s tvrdou politickou realitou roku 1953. Snahou tvorcov bolo ukázať, že kým sa dostali k moci islamskí fundamentalisti, bol aj iný Irán – ženy bez čierneho habitu, spoločenské večierky, stretnutia, prosto normálny život. Isté znaky prichádzajúcej búrky už boli, ale život plynul relatívne v normálnej atmosfére. Príbeh, oscilujúci medzi iracionalitou a racionalitou, sa sústredil na osud štyroch diametrálne odlišných žien, ktoré osud dal dohromady. Čo je fikcia, sen, čo realita je ponechané na rozhodnutie diváka. Shirin vniesla do príbehu svoje detské spomienky a to čo počula z rozprávania matky, ale najmä starej mamy. Je veľa nedopovedaného a nejasného, ale vizuálna stránka filmu dodala príbehu, s dômyselným použitím metafory, mimoriadne pôsobivú atmosféru. Zaujímavosťou je, že prostitútku si zahrala maďarská herečka Orsolya Tóthová a režisérka priznala, že Iránka by túto úlohu tak dokonale nezvládla. Film je, samozrejme, v Iráne zakázaný a tvorcovia si mohli dovoliť realizovať túto tému len preto, že žijú v zahraničí.

Veľkú cenu poroty si odniesla Mia Hansen - Love za film Otec mojich detí ( Le pere de mes enfants). K napísaniu príbehu vraj inšpirovala tvorcov nečakaná smrť producenta maďarského režiséra Bélu Tarra. Grégoire Canvel má všetko, milujúcu manželku, tri krásne deti a ako producent sa ide roztrhať – behá hore - dole, ale bez úspechu. Východisko vidí v samovražde. Mladá žena ostane sama s malými deťmi a navyše s dlhmi na krku. S nesmiernym pokojom likviduje manželove dlhy, nezabúdajúc pritom na jeho pamiatku. Snímku možno označiť aj ako príbeh o láske a úcte až za hrob, ale aj ako hold silnej žene, ktorá si vie poradiť so životom. Priznám sa, že tento film nepatril medzi mojich favoritov.

Snímky, na ktoré sa nezabúda

Úplne z iného cesta je iránsky film Tehroun (slangový výraz na Teherán) Nadera T. Homayouna. V centre pozornosti je zlodejská mafia v súčasnom Teheráne, ktorá kupčí so všetkým aj s malými deťmi. Až mrazivý príbeh o ľuďoch na okraji spoločnosti, ktorí keď sa už takmer vymania z tohto pekla, kruté zákony ulice im to nedovolia. Ponaučenie: Keď sa zapletieš s mafiou, nech je akákoľvek, živý od nej neodídeš. Mňa však najviac oslovil film, v ktorom sa veľa nehovorí, hlavnú rolu hrá krásna i krutá príroda (obraz povie všetko podstatné) kolumbijského režiséra Oscara Ruiza Naviu Račia pasca (El vuelco del cangrejo). Bohom zabudnutá dedinka na brehu mora kam príde vychudnutý holohlavý muž so žiadosťou prenajať si loď o odísť. Nevie sa odkiaľ prišiel, prečo a pred kým uteká, jedno je isté, že má pocit viny. Trestá sa, leží v hustom daždi v piesku, rád by sa utopil, ale ani to nedokáže. Okrem domorodcov je na ostrove ešte jeden biely človek, ktorého trpia len do istého momentu, keď prekročí nimi určené hranice. Vlastne je to snímka o stretnutí dvoch kultúr, ktoré sa nedokážu akceptovať. Paradoxom je, že jeden pred svojou civilizáciou uteká (nevie sa prečo, ale to nie je podstatné), tí druhí ju možno práve z toho dôvodu neprijmú, odmietajú. Len malé domorodé dievčatko chápe aj jednu, aj druhú stranu. To je však málo na serióznu konfrontáciu a hľadanie spoločnej reči. Snímka možno interpretovať rôzne a dopomôže k tomu aj krásna kamera, obrazy rôzneho významu a neskutočne nádherne snímaná príroda. Film, ktorý ( konečne!) využil všetky možnosti modernej filmovej reči, bez použitia do aleluja hovoriacich hláv.

Jednou z celosvetovo najpálčivejších tém je pašeráctvo vo všeobecnosti a poslednom čase sa čoraz viac rozmáhajúce ľudské, v mnohých prípadoch s tragickým koncom . Príbeh Ray, ženy ktorej manžel ušiel a nechal jej len dlhy a dve deti, sa odohráva na kanadsko - americkej hranici. Obetavá a zodpovedná matka chce splatiť všetky jeho dlhy, a tak sa zapletie do pašovania ľudí. Zaplatí za to vysokú cenu, ale nič ju neodradí od pomoci svojim deťom. Aktuálny príbeh snímky Zamrznutá rieka (Frozen River) Courtney Huntovej, postavený na dobrom scenári, dal možnosť tak hercom, ako aj tvorcom predviesť parádne kino. Témou viacerých filmov bolo nepochopenie a konflikty detí s rodičmi. Z nich sa mi pozdávala v konečnom vyznení najviac snímka Regata (La regate) režiséra Bernarda Bellefroida pre jednoduchosť rozprávania a adresnosť príbehu. Mladý chlapec nelamentuje, nesťažuje sa celému okoliu akého ma neznesiteľného psychopata otca, jeho cieľom je stať sa dobrým kajakárom. Tomu podriadi všetko. Nakoniec však predsa len potrebuje pomoc, aby sa vymanil zo začarovaného kruhu. O otcovi, ktorý zničí život svojej dcére a navyše odpornej matke, hovorí aj americký film Precious ( dva Oscary – za herecký výkon Mo´Nique a Geoffrey Fletcher za scenár) režisérky Lee Danielsovej. Katastrofálne domáce pomery denno-denne podkopávajú sebavedomie (ak ho vôbec má) obéznej analfabetky Claireece. Po rôznych krachoch sa zapíše alternatívnej školy kde konečne nájde pomoc a odvahu začať nový život. Priznám sa, že v tomto zaujímavom filme mi miestami na povrch sa derúce neodškriepiteľné hollywoodské klišé, trochu prekážalo.

Maďarské príspevky
Aj v maďarskom filme Adrienn Pálová (Pál Adrienn) Ágnes Kocsisovej (Cena FIPRESCI v Cannes 2010 a Cena medzinárodnej filmovej kritiky na FilmFeste) je hlavnou hrdinkou obézna mladá žena Piroska (Éva Gáborová). Netrápi ju otec ani matka, ale stereotyp. Piroska 18 rokov pracuje na oddelení odkiaľ cesta vedie len do márnice. Jedného dňa ju pacientka menom Adrienn Pálová, menovkyňa jej najlepšej priateľky z detstva, privedie na myšlienku vyhľadať a stretnúť sa s ňou. Nikto však nič o nej nevie, cesta k úspechu je takmer zarúbaná, tvrdohlavosť ju však ženie ďalej. Zanedbáva snúbenca, prácu a hľadá svoju priateľku, dalo by sa povedať skôr stratené detstvo. Pri tomto putovaní sa najviac dozvie o sebe, a to najhlavnejšie prečo si zvolila toto ťažké povolanie. Na otázku, či to robí rada, odpovie kladne, s dodatkom: „Ale za akú cenu“. Nuž, za cenu prejedania sa, rezignácie a samoty. Hrdinka, keď pomaly odkryje všetky karty o sebe, sa možno rezignovane, možno s uspokojením vráti na pracovisko pokračovať v pomoci smrteľne chorým. Mnohí tento šokujúci a deprimujúci film neprijali, ba až odsúdili, čo však nič nemení na fakte, že je to majstrovsky napísaný, zahratý a zrežírovaný film.

Lali, mladý Róm, nájde v čokoláde oznam, že vyhral Vespu. Pre tú však musí ísť do Budapešti. Peniaze nemá, mame sa to neodváži povedať, ale pomôže si. Maďarské road movie je pôvabné i veľmi poučné dielko. Chlapec si Vespu (Vespa)v rovnomennom filme Diany Groóvej v hlavnom meste vybojuje, cestou ho však dvaja gauneri o ňu okradnú. Snímka bola pre mnohých príjemným prekvapením a vyvolala živú diskusiu. Sándor Tóth si za úlohu Laliho na prehliadke maďarských filmov odniesol Osobitnú cenu poroty za herecký výkon. Režisérka konštatovala, že keď začali nakrúcať bola ona o hlavu vyššia, dnes je to naopak. Chlapec na otázku, ako sa mu zmenil odvtedy život povedal: „Veľmi nie.“. Čo by robil s takou výhrou ? „Roztrhal by som ju, lebo aj mojej mame chodia všelijaké ponuky a všetko je to klamstvo“. Chcel by si byť hercom? Chvíľa ticha a nasledovná odpoveď: „Moja starosť je teraz, aby som skončil ôsmu triedu.“ Od výrastka veľmi triezvy pohľad na život. Obecenstvo sa zhodlo, že by malo viac pozitívnych filmov vzniknúť o Rómoch a neukazovať len ich negatíva. Jeden zo zahraničných hostí, ako príklad uviedol vývoj zobrazovania černochov v amerických filmoch a vraj to k zblíženiu veľmi pomohlo. Teda aj film môže prispieť k riešeniu rómskej otázky. Aj o tom bol Jameson CineFest 2010.