Čo vám bránilo vychutnať si pocit slávy na benátskom červenom koberci?
Boli sme už síce na Berlinale (Zamatoví teroristi – pozn.red.), ale Benátky – to bolo predsa len niečo trocha iné. Riešili sme komplikácie s tým, aby sa naše herečky dostali z Ukrajiny, aby naše covid-pasy fungovali.... Ešte keď sme kráčali po červenom koberci, dostával som sms-ky od talianskych priateľov, kde sú lístky, ktoré mali dostať od organizátorov... Priznám sa, v Benátkach mi úspech vôbec nedochádzal. Navyše nasledujúce dva dni po premiére som iba sedel v hoteli Quattro fontane a do večera dával rozhovory.

Na festivale v San Sebastiane ste si to už užívali?
Tam to bolo oveľa príjemnejšie. Chýbal už stres zo svetovej premiéry, vedeli sme, že film je pozitívne prijatý a Španieli sa naň naozaj tešili. Bola to príjemná projekcia a po nej veľmi príjemné stretnutia.

Aj tam platilo to, čo v Benátkach, že každé druhé sedadlo v sále musí byť voľné?
Bohužiaľ, áno a bolo to veľmi deprimujúce. Dostanete informáciu, že je vypredané, poviete si – super, no keď vojdete do kinosály, vidíte ju zaplnenú len spola. Je to nepríjemné.

Spočiatku bola téma projektu široká, mala to byť cenzúra v najrôznejších podobách. Prečo ste ju zúžili na cenzúru dopisov vo väznici?
Kvôli iným častiach filmu som bol aj v Dubaji, kde cenzori čiernou fixkou zamaľúvajú dekolty či nohy modeliek v prestížnych ženských časopisoch. Ale intenzívne obhliadky sme začali práve na Ukrajine. Zistili sme, že téma ľudí, ktorí čítajú listy väzňov, je taká silná, že nám vydá na samostatný film. A keď sme potom prišli do Odesy, kde sme sa zoznámili s Irinou Kirjazevou, vedeli sme, že film vystavíme okolo nej.

Irina je väzenská dozorkyňa a vo filme hrá samu seba.
Je to veľmi zaujímavá osobnosť a zaujímavý je aj jej príbeh. Rozhodli sme urobiť dialóg medzi dvoma ženami. Jedna je dôstojníčkou vo väznici, má perfektne usporiadaný život, ale je sama. Druhá má úplne zbabraný život, sedí za to, že zo žiarlivosti zavraždila manžela, ale má dieťa. Životy žien, ktoré si odpykávajú tresty za vraždy partnerov, sú turbulentné a často tragické, ale majú deti. Kdežto Irina je sama.

Prečo ste hľadali v ukrajinských väzniciach. Nemáme ich u nás dosť?
Máme. Ale moja skúsenosť nielen s väznicami, ale takmer s akoukoľvek inštitúciou je, že ľudia sa hrozne boja kamery. Že ideme objavovať ich skryté čachre a pravdepodobne sa boja aj právom, asi majú niečo za ušami. U nás boli vo všetkom byrokratické obmedzenia, na Ukrajine tým, že sme bolo zahraniční, to paradoxne bolo oveľa jednoduchšie.

Najskôr ste robili rešerše v ukrajinských mužských väzniciach. Na tému cenzúry ste tam nenašli nič zaujímavé?
Našli sme silné príbehy, dokonca sme tam natočili veľmi zaujímavý materiál. Ale postupne sme už vo fáze námetu dávno pred nakrúcaním tému osekávali na užšiu a užšiu, až nakoniec ostal film o vzťahoch medzi matkami a deťmi.

Apropos matky... V anglickom názve 107 Mothers sa téma cenzúry celkom stratila.
Áno. Lenže momentálne sú vo festivalovom alebo distribučnom kolečku tri filmy s názvom Cenzor. V angličtine je jedno, či je to muž alebo žena, proste cenzor. Nechceli sme byť štvrtým filmom s týmto názvom a mne sa názov 107 Mothers zdal veľmi poetický a výstižný. Názov Cenzorka ostal na Slovensku z čisto technických dôvodov, od začiatku sme hovorili o filme s týmto názvom. Napokon keď sa v zahraničných katalógoch objaví film pod týmito dvoma názvami – 107 Mothers/Cenzorka – nemusíme dávať žiaden podtitul. Napätie je v tom definované automaticky.

Na pohľad pripomína väznica v Odese ako celkom pohodový letný tábor. Ide o štylizáciu?
Nie, vôbec to nie je prikrášlené. Aj tam majú väznice s rôznym stupňom ostrahy, táto nebola so zvýšenou ostrahou. Ženy odsúdené za vraždu žijú v barakoch, v rámci ktorých sa môžu voľne pohybovať. Myslím si, že filmári špeciálne v hraných filmoch potrebujú pritlačiť na emócie. Ale my sme si hneď na začiatku povedali desať klišé, ktorých sa chceme vyvarovať.

A to?
Že tam nebude nič z toho, čo vidíte vo všetkých filmoch špeciálne zo ženskej väznice. Žiadne nahé ženy v sprchách, žiadne lesbické scény, žiadne hysterické násilie a podobne. Nie, že by to v tom prostredí nebolo, ale zdalo sa nám to hrozne samoúčelné.

Vás „dvorný“ kameraman Martin Kollár, s ktorých ste robili už 66 sezón, je pre vás vraj lakmusovým papierikom. Ako tomu rozumieť?
V prvom rade je fotograf. Filmy robí len vtedy, keď ho to baví. Keď človek dáva dohromady scénu alebo režíruje, robí to kvôli tomu, aby to Martina bavilo. Keby ho to nebavilo, odíde. Každý režisér je iný, ale ja veľmi často podlieham sebaklamu. V hlave si scénu predstavujem, v realite sa odohrá, ale nie vždy som schopný kritického odstupu. Stále si myslím, že je to dobré, nejako to postriháme a potom človek plače v strižni. Ale keď robím s Martinom, nestáva sa mi to, musím proste vytvárať také silné scény, aby ho to bavilo a ostal na natáčaní.

Autor námetu, spoluscenárista a producent Ivan Ostrochovský vraj nástojil na happyende.
Som pomerne submisívny režisér. Natočil som aj čistý happyend, nebudem sa predsa hádať. Stálo ma to len jeden filmovací deň. A nakrútili sme toľko zbytočností, že aj toto môžeme vyhodiť. Záverov sme mali niekoľko. V jednom z nich mala Lesja, ktorej tehotenským bruchom a pôrodom sa film začína – na konci znova otehotnieť. No keď sme boli v strižni, zafungovalo práve to, čo sa dostalo na plátno. Nechcel by som prezrádzať, aby diváci ostali napätí, ale vôbec to nie je prvoplánový happyend.

Ambíciou dokumentaristu je nakrútiť hraný film? Cenzorka je váš hraný debut...
Vôbec nie, vyslovene si to vyžiadala téma. Zdá sa mi, že hraný film vie byť k ľuďom oveľa bližšie ako dokumentárny. V Cenzorke je väčšina žien skutočnými väzenkyňami, ale pri nakrúcaní nastal karnevalový efekt. Ako pri karnevale si odsúdené ženy nasadili masku, ktorá sa volá hraný film, a boli oveľa pravdivejšie ako by boli v dokumente.

Chystáte sa byť dokumentárnemu filmu neverný?
Najbližší film, ktorý idem pripravovať, sa ako dokument už jednoducho nedá urobiť. Tak neviem.... Ale baví ma štruktúra dokumentárneho filmu, bavia ma tie témy, baví ma jazyk dokumentu, ktorý je oveľa – aby som ostal vo voľnejšom verši – asociatívnejší. Vyžaduje si, samozrejme, aj oveľa náročnejšieho diváka. Ale nechystám sa dokumentárny film opustiť.

Prezradíte, čo to chystáte?
Nie. Som strašne poverčivý, takže neprezradím.

Ste režisér i producent, na ktorej stoličke sa cítite lepšie?
Som producent z donútenia. Keď som začal robiť 66 sezón, nenašiel sa žiaden blázon, ktorý by bol ochotný prevziať zodpovednosť za film, ktorý sa odohráva v Košiciach a v ktorom rozprávajú staré babky. Veľmi podobné to bolo aj s Ako sa varia dejiny, čo bol náročný medzinárodný projekt, do ktorého sa na Slovensku nikomu nechcelo. Potom mi to už prischlo a človek si zvykne.

Ako vás zasiahla festivalová sláva?
Slávou by som to nenazval. Učím v Budapešti, nadšený som tam hovoril, že náš film ide do Benátok a odpoveď bola – super, gratulujeme a čo... Bežná vec, Maďari majú každý druhý rok film v Benátkach, v Cannes, alebo v Berlíne. Myslím si, že sláva je strašne lokálna. Je príjemné, keď vás kamaráti zastavia a pogratulujú, z toho mám, samozrejme, radosť. No bojím sa, že nenastane žiadna radikálna zmena v tom, že by televízia a fondy boli pri mojich nových projektoch teraz o niečo ústretovejšie.

Foto: archív a Robert Hüttner