„Viera je obrovská neuróza“

Dumont, pôvodným povolaním učiteľ filozofie, obdivovateľ režisérov Kubricka, Bergmana, Pasoliniho, Rosselliniho a Kiarostamiho, zaujal už svojím debutom Život Ježiša, 1997, ktorý získal aj európske filmové ocenenia. Filmy Ľudskosť, 1999, a Flandry, 2006, medzi ktorými hadewijch_1_resizenakrútil ešte roku 2003 29 paliem, získali Veľkú cenu v Cannes. Hadewijich – medzi Kristom a Alahom je teda jeho piatym filmom. Inšpiroval sa osudom Hadewijch z Antverp, kresťanskej poetky a mystičky z 13. storočia, ktorá celý život strávila v kláštore, hoci nebola mníškou. Jej príbeh preniesol do súčasného Paríža, v ktorom sa vyostrujú rozpory medzi bohatým „bielym“ centrom a jeho chudobnými „farebnými“ predmestiami, v ktorom vybuchujú teroristami nastražené bomby a mladí ľudia márne hľadajú východisko z frustrujúcej situácie aj vo fanatickom príklone k náboženským predstavám. Taký je aj osud titulnej hrdinky, novicky Hadewijch, „v civile“ Céline, dvadsaťročnej dcéry francúzskeho ministra, ktorej fanatická láska k Bohu ako výraz sebalásky a nedostatku pokory je neakceptovateľná aj pre matku predstavenú. Posiela teda dievčinu naspäť do civilného života, aby v ňom hľadala svoje poslanie i samu seba. Náhodné stretnutie s moslimom Jásinom, a najmä s jeho bratom Násirom, zmení hrdinkin život. Dva fanatizmy, hoci napájané z rozličných náboženských zdrojov, sa pretnú v nenávisti voči násilnému svetu a odpovedia naň rovnakým aktom násilia.

hadewijch2Kým v tejto tematickej línii je zmýšľanie a konanie postáv ak nie akceptovateľné, tak aspoň pochopiteľné, nedá sa to bezo zvyšku tvrdiť o Célininom výklade náboženstva. Hoci prípady, keď si poblúdené mladé ovečky zamieňajú asketickú lásku k Bohu ako výraz viery s eroticky podfarbeným vzťahom ku Kristovi ako mladému mužovi, ktorému chcú nielen duchovne, ale aj telesne patriť, iste nie sú zriedkavosťou a cirkev ich dobre pozná ako vážny problém, predsa len postaviť film na takomto „pomätení“ dvadsaťročného dievčaťa chce od autora veľkú dávku odvahy narušiť tabu a od diváka aspoň náznak empatie. Tá sa však doluje veľmi ťažko, lebo tak, ako svojej priateľke nerozumie Jásin, tak jej citovým a najmä myšlienkovým zmätkom, vyjadreným len opakujúcimi sa záchvatmi plaču a náboženskými frázami, sotva porozumie divák. Vidí pred sebou obyčajné dievča z dobrej, bohatej rodiny, ktorému nerobí problémy preháňať sa po Paríži s mladíkom na ukradnutej motorke bez ohľadu na pravidlá a ostatných účastníkov cestnej premávky, prisadnúť si v bistre k trom neznámym mužom či ignorovať vlastných rodičov. Hormóny dospievania pracujú, tak prečo nie? Ale kde sú korene tej tvrdohlavej až patologickej lásky k Bohu? To sa divák nedozvie, iba si môže domýšľať. Rovnako málo motivovaný je záver diela, ktorý má zrejme potvrdiť režisérovu tézu, že lásku ku konkrétnej osobe môže človek nájsť, len HADEWIJCH5_resizekeď sa oslobodí od lásky k Bohu, čo je prinajmenšom polemické. Existuje množstvo príkladov z bežného života, keď tieto dve formy citového vzťahu spokojne koexistujú. Pravda, ani jedna z nich nemôže mať podobu fanatizmu.

„Kašlem na publikum. Pre mňa je najdôležitejší príbeh,“ povedal Bruno Dumont v rozhovore s Danielom Bernátom v Pravde. Po zhliadnutí jeho psychologickej drámy sa však zdá, že dôležitejší ako príbeh je preňho spôsob „obmedzeného“ rozprávania, ktorý teoretici označujú aj za „vyprázdnenú naráciu“ či „nový francúzsky extrémizmus“. Dlhé statické zábery, v ktorých sa zdanlivo nič nedeje, predimenzovanosť zvukov a absencia hudby (s jedinou výnimkou nečakaného záveru), ak nie je jej zdroj priamo v obraze, ako napríklad hudobná skupina v parku či komorný súbor hrajúci Bacha v kostole, minimum dialógov, zredukovaných na jednoslovné či jednovetové repliky (opäť s výnimkou názorového zbližovania Céline s Násirom), obsadenie typovo všedných nehercov, ktorých poslaním nie je hrať, ale byť a dívať sa, to všetko sú charakteristické črty tohto asketického, málo ústretového filmu, ktorý vyžaduje od diváka permanentnú aktívnu spoluprácu od prvého po posledný záber. A výsledok? Možno nuda, možno intelektuálne obohatenie. O emocionálnom prínose pochybujem, ale ktovie...

Bruno-Dumont-Hadewijch_resizeHadewijch – medzi Kristom a Alahom (Hadewijch), Francúzsko, 2009
Scenár a réžia: Bruno Dumont
Kamera: Yves Cape
Strih: Guy Lecorne
Hrajú: Julie Sokolowski, Karl Sarafidis, Yassine Salime, David Dewaele, Brigitte Mayeux-Clerget, Maria Castelain, Luc-Francois Bouyssonie a ďalší

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.