Vedec Augustine (George Clooney) zasvätil svoj život hľadaniu planét, kde by ľudstvo niekedy snáď mohlo nájsť svoj nový domov. Momentálne je jeho cieľom skontaktovať posádku vesmírnej misie Aether, vracajúcej sa z novoobjaveného mesiaca Jupitera, aby ich varoval, že toľko očakávaný návrat pre nich už nie je možný. Augustine je fascinujúco paradoxnou postavou príbehu - jediný, kto síce prežil koniec sveta, avšak napriek tomu sám trpí nevyliečiteľnou smrteľnou chorobou. Posádka, ktorú sa pokúša svojou nie úplne dostačujúcou rádiovou technikou zavolať, je jedinou z mnohých vyslaných prakticky zrealizovať to, čo jemu bolo umožnené len teoreticky. Tehotná Sully (Felicity Jones) s partnerom Adewoleom (David Oyelowo), Sanchez (Demián Bichir) a Maya (Tiffany Boone) sú však tiež poslednými, kto ešte z vesmíru hlási akúkoľvek aktivitu.

Polnočné nebo sa pokúša vyskladať svoj príbeh zo známych dejových motívov, prepožičaných z iných filmov nielen žánru sci-fi. Robí to však s úmyslom vyhnúť sa príbehovým konvenciám a opozeraným diváckym očakávaniam. A ak v deji niečo dramaturgicky „drhne“, väčšinou to je následok toho, že nie úplne vždy všetky jednotlivé motívy vo vzájomnej kombinácií významovo korešpondujú tak, ako by si ich tvorcovia zrejme priali. Jeden motív by mal ovplyvniť motív iný a obohatiť ho o myšlienkový rozmer, ktorý by bez spojenia sám o sebe nemal. Väčšinou to funguje. Avšak sú chvíle, kedy z uvedeného prepojenia vzniká aj nejeden rozpor. Hľadanie nového sľubného domova pre ľudstvo vo vesmíre pripomína Interstellar Christophera Nolana. Striedanie scén na arktickej základni so scénami na palube Aetheru zas pre zmenu Marťana Ridleyho Scotta - s tým rozdielom, že postava Augustinea neočakáva, že bude posádkou blížiacou sa k ním obývanej planéte zachránená, ale naopak zachráni ich on doplnením potrebných informácií. Kozmonauti nehlásia, že na ich palube nastal nejaký problém ako v Apolle 13 Rona Howarda, ale naopak problém nastal na Zemi a Aether je pre nich momentálne tým najbezpečnejším miestom pre život. Oprava komunikačnej antény mimo loď zas evokuje umiernenejšiu, napriek tomu stále strhujúcu obdobu scén z Gravitácie Alfonsa Cuaróna, prekvapivo obohatenú o idylicky romantické melódie Alexandre Desplata. A čo zásadne subjektivizovaný pohľad protagonistu na celý tlmočený príbeh pripomínajúci generačne odlišnú verziu Solarisu Stevena Soderbergha?

Myšlienka celého príbehu je zjavná a dodáva filmu ako celku opodstatnenie. Hra s intertextovými odkazmi a priamymi citáciami - aj keď neraz veľmi pútavá a inteligentná - však niekedy filmovému rozprávaniu natoľko dominuje, že až nechcene ústrednú myšlienku vytláča do úzadia a nejedného diváka tým dokáže zmiasť. Hoci je Polnočné nebo v jednotlivostiach vynikajúcim príkladom žánrového remesla, v celkovom kontexte svojho príbehu má niekoľko rušivých nedostatkov. Ťažko ale povedať, či je to zavinené réžiou Georgea Clooneyho, scenárom Marka L. Smitha alebo románom Dobré ráno, polnoc Lily Brooks-Dalton, ktorý adaptuje.

Na stvárnenie katastrofy stačí kameramanovi Martinovi Ruhemu len náznak – na obrazovke počítača s mapou celého sveta sa z určitých bodov, ako epicentier niečoho nedefinovane deštruktívneho, začnú postupne rozširovať symbolicky naznačované kruhy, až pohltia takmer celú obrazovku. A od filmu je veľmi príjemné, že na rozdiel od množstva katastrofických filmov, nestráca čas efektným zobrazovaním každého detailu katastrofy. Akcia totiž v Polnočnom nebi nehrá prim. Príbeh sa zaujíma o ľudské postavy a ich vnímanie prežitej udalosti. Dôsledky katastrofy sa v jednej scéne predsa len objavia. Aby divák, aj hlavná postava v kritickej chvíli, kedy by sa mu mohli v jeho subjektívnom pohľade na počítačom naznačenú udalosť objaviť pochybnosti, dokázal to všetko psychicky naozaj emocionálne vstrebať. Choroba, ktorou protagonista trpí môže totiž mať vplyv na to, ako vníma prostredie okolo seba a to, čo sa skutočne deje.

George Clooney v zostarnutej podobe, nevyhnutne zasiahnutý životnou únavou, dodáva svojmu hereckému výkonu presvedčivosť aj vďaka drastickej diete a následným zdravotným ťažkostiam, ktoré kvôli zvolenej úlohe dobrovoľne podstúpil. Príbeh dômyselne graduje pochybnosť, či je jeho pamäť ešte vôbec spoľahlivou v scénach, kedy pri napĺňaní si misky s jedlom, objavuje inú, už naplnenú, či v scéne požiaru v kuchyni, ktorú mohol zaviniť sám tým, že si začal niečo variť, ale po odchode z miestnosti na to pozabudol... Alebo je s ním na základni ešte niekto iný? Vo chvíli, keď si začína uvedomovať, že sa jeho zdravotný stav zrejme zhoršuje rýchlejšie, ako očakával, objavuje ostatnými na základni opustené malé dievča Iris (skvelo minimalistická Caoilinn Springall). Okamžite panikári. Volá cez rádiové spojenie evakuovaných bývalých kolegov, že dievča zabudli vziať so sebou – hoci vie, že mu už nemá kto odpovedať. Nemôže sa predsa o ňu starať. Jednak to sám nemá v povahe – podľa nadbytočnej a príliš doslovnej dejovej línie s retrospektívnymi pripomienkami jeho dávnejšieho vzťahu, jednak kvôli tomu, že sám v podstate umiera. A čo bude s dievčaťom potom? Zostáva preňho jediná možnosť – byť tu pre ňu dovtedy, kým bude môcť a možno si tým zároveň vynahradiť to, čo vo svojich vzťahoch počas života zatiaľ nemal možnosť prežiť.

Až na pár doslovných odpovedí sprostredkovaných retrospektívami, dokáže George Clooney ako režisér pretlmočiť príbeh pomocou náznakov tak, aby do hry funkčne zapojil divákovu vlastnú fantáziu a prenechal mu možnosť interpretovať si tú ktorú scénu po svojom. Najmä v expozícií sú jeho režijné rozhodnutia presné a úhľadné. V žiadnom prípade nepodceňuje divákovu inteligenciu a odmeňuje ho existenciálnou sci-fi, pri ktorej mu je umožnené príjemné premýšľanie. Na druhej strane ale divák naladený na zvolený naratívny prístup dokáže pomerne skoro odhadnúť čo pravdepodobne bude neskôr predstavovať zásadnú dejovú pointu. Našťastie,  tá obsahuje viac možných významových vrstiev, takže aj keď premýšľavý divák správne odhadne, čo sa na konci udeje, stále preňho zostane niekoľko prekvapení neodhalených.

Polnočné nebo vzbudzuje úzkosť a stáva sa akousi elégiou. Zohľadňuje, čo sa z ekologického hľadiska deje na našej rodnej planéte dnes a predstavuje víziu toho, čo ľudstvo neodvratne čaká, ak sa dnešné problémy nezačnú skutočne konštruktívne riešiť. Dôležité sú pri tom rozhodnutia jednotlivých postáv a snaha filmu predstaviť svojmu publiku možné dôvody preto, ako sa postavy nakoniec rozhodli. Samotná posádka kozmickej lode nie je natoľko zaujímavá, ako Clooneyho postava. Ich pohľad na určité zvraty v príbehu ale dopĺňa kontext jeho vlastného, osobného príbehu. Je to film o komunikácií s tými, ktorí sú ešte v dosahu. O rozhodnutiach, kým je ešte možné ich urobiť. Napriek zjavnej vizuálnej atraktivite upúta viac tým, čo sa deje vo vnútri postáv než tým zobrazeným navonok. Bohužiaľ, rád by zohľadnil obe stránky veci a nie úplne vždy je to naozaj nutné.

Polnočné nebo (The Midnight Sky), USA, 2020
Dĺžka: 118 minút
Réžia: George Clooney
Predloha: Lily Brooks-Dalton (kniha)
Scenár: Mark L. Smith
Kamera: Martin Ruhe
Hudba: Alexandre Desplat
Strih: Stephen Mirrione
Zvuk: Dan Hiland, Bjorn Ole Schroeder, Randy Thom, Todd Beckett
Scénografia: James D. Bissell
Masky: Julio Parodi
Producenti: George Clooney, Bard Dorros, Grant Heslov, Keith Redmon
Hrajú: George Clooney, Caoilinn Springall, Kyle Chandler, Felicity Jones, David Oyelowo, Demián Bichir, Tiffany Boone, Lilja Nótt Þórarinsdóttir, Sophie Rundle, Ethan Peck, Tim Russ, Miriam Shor, Edan Hayhurst, Atli Óskar Fjalarsson, Grant Crookes
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.