„Podľa Wikipédie je džez hudobný žáner, ktorý vznikol začiatkom 20. storočia v USA, v meste New Orleans v štáte Louisiana. Vznikol postupným zlúčením afroamerického folklóru (najmä bluesu) s európskymi hudobnými tradíciami,“ hovorí o hudobnom žánri, ktorý dominuje filmu New Orleans: Mesto hudby, Miro Ulman, dramaturg cyklu Music & Film. Dokument prostredníctvom hudby, ktorá vždy slúžila ako najsilnejší spôsob prejavu obyvateľov tohto mesta a zároveň vždy reflektovala aktuálnu dobu, odkrýva jeho históriu a poukazuje na bohatosť jeho kultúry.

„Len v New Orleans sa miešali vplyvy z Francúzska, Španielska, Afriky a domorodých obyvateľov. Tieto odlišné kultúry pridávali postupne ingrediencie, ktoré sa spojili do neopakovateľnej výslednej formy. Miestna hudba je nákazlivá. Nenechá vás pokojne sedieť a uvažovať. Hudba bola vždy súčasťou New Orleans. Od otrokov bubnujúcich na Congo Square, cez džez, Mahaliu Jackson, ktorá práve tu začala spievať gospely, až po bounce-hiphopový štýl,“ hovorí Ulman.

Mestom divákov sprevádza džezový trubkár a šesťnásobný držiteľ Grammy Terence Blanchard, rodák z New Orleans, ktorý v meste vyrastal. Poukazuje na to, že New Orleans má bohatú históriu, ale aj budúcnosť. Blízko k „hudobnému mestu“ má aj režisér filmu Michael Murphy. „Hudba v New Orleans bola prítomná všade, rovnako ako vzduch,“ povedal o preňho fascinujúcom meste. „Keď som ako malý chlapec sedel na priedomí, tak z jedného domu znela gitara, z druhého trúbka, z ulice bicie. Žilo to tam.“ Túto atmosféru i hudobne rozmanitú históriu mesta sa rozhodol sprostredkovať aj divákom.

Dokument je rozdelený na osemnásť kapitol a každá z nich prináša rýchly prehľad o konkrétnom aspekte alebo postave z hudobnej histórie New Orleans. Okrem džezu v ňom znie aj rock, R&B, funk i hip-hop. „Archívne i súčasné vystúpenia legiend ako Louis Armstrong, Fats Domino, Dr. John, The Neville Brothers a tiež The Preservation Hall Jazz Band sú pretkávané rozhovormi s hudobnými osobnosťami a komentármi Roberta Planta, Keitha Richardsa, Bonnie Raitta či Stinga,“ približuje film Ulman. Vďaka ich vyjadreniam a rozsiahlemu archívnemu materiálu je dokument svedectvom, že práve melódie a rytmy New Orleans stáli pri zrode americkej hudby. Terence Blanchard, hlavný sprievodca filmu dodáva, že „každý, kto sa zaujíma o kultúru a hudbu v New Orleans, si tento film zamiluje“.

Dokument New Orleans: Mesto hudby mal pre celosvetovú pandémiu premiéru online tento rok 5. mája. Diváci si mohli kúpiť lístok na film v miestnom kine a pozrieť si ho doma. Podporili tak ich obľúbené nezávislé kino a zároveň dodržali odstup a karanténu. Časť výťažku z každej predanej vstupenky bola venovaná fondu Jazz & Heritage Music Relief Fund v New Orleans celoštátnej humanitárnej iniciatívy Jazz & Heritage Foundation, ktorá podporuje hudobníkov z New Orleans a Louisiany, ktorí v dôsledku pandémie COVID-19 prišli o príjmy.

V predposledný deň roka Kino Lumière plánuje uviesť aj dokumentárny životopisný film Ronnie Wood: Niekto tam hore ma má rád (2019). „Myslím, že predstavovať Ronnieho Wooda návštevníkom Kina Lumière nie je potrebné. Už neuveriteľných 45 rokov hrá na gitaru v legendárnej kapele The Rolling Stones,“ hovorí v súvislosti s filmom Miro Ulman. „Jeho rovesník, britský režisér Mike Figgis, ktorého u nás poznáme napríklad vďaka filmu Leaving Las Vegas s Nicolasom Cageom sa rozhodol nakrútiť Woodov intímny portrét.“

Dokument divákom približuje divoký a nespútaný životný príbeh Ronnieho Wooda od skromných začiatkov na severe Londýna, cez jeho spoluprácu s Jeffom Beckom, Rodom Stewartom a The Faces, s The Rolling Stones až po súčasnosť. Súčasťou filmu sú rozhovory s Woodovými priateľmi, hudobníkmi a umelcami, ako sú Mick Jagger, Keith Richards, Rod Stewart, írska speváčka Imelda May či popredný predstaviteľ súčasného britského výtvarného umenia Damien Hirst. Osobné výpovede dopĺňajú záznamy živých vystúpení The Rolling Stones, The Faces, The Jeff Beck Group i Woodova hra na akustickú a slide gitaru či fúkaciu harmoniku.

Diváci vďaka filmu spoznajú Ronnieho Wooda ako maliara, gitaristu, ale aj ako otca a manžela. „Wood vo filme spomína na svojho otca alkoholika, prvú lásku, ktorá zahynula pri autonehode, prvú gitaru, prvé stretnutie s The Rolling Stones v roku 1963, keď hrali bluesové skladby v malom nočnom klube a jeho vtedy ani vo sne nenapadlo, že by raz mohol byť ich súčasťou,“ prezrádza pár slov o dokumente Ulman. A Wood vo filme hovorí, že „niekto tam hore ma má rád. A aj tu dole. Bol som vždy v správny čas na správnom mieste.“