To je ostatne to jediné, čo si zo svojho debutu Ostrochovský preniesol do svojho druhého celovečerného filmu. Služobníci totiž predstavujú značný odklon od načrtnutého autorského rukopisu a dá sa tak očakávať, že režisér a scenárista bude aj naďalej vo svojej tvorbe meniť nielen žánre, ale aj štýl rozprávania. Koza sa ocitala na pomedzí hraného a dokumentárneho filmu, koprodukčný Služobníci sú však už výsostne hraným dielom, avšak čerpajúcim najmä z festivalovo populárneho tzv. „slow cinema“.

Dej komorného a ťaživého filmu sa odohráva v roku 1980 v Bratislave, kedy komunistický režim vchádza do svojej záverečnej dekády. Napriek tomu, že vedúca strana hlásala myšlienky ateizmu, obyvatelia krajiny mohli navštevovať kostoly a fungovala aj cirkev, o slobode si však mohla nechať iba zdať, všetko bolo totiž so všetkým prepojené a každý musel hrať hru nariadenú a vedenú z vrchu komunistami. Podobne tak bolo, aspoň podľa snímky, aj na bohosloveckej fakulte v Bratislave. Hlavnými hrdinami príbehu sú dvaja jej poslucháči, Michal a Juraj. Krátko po predstavení dôležitých postáv, okrem mladíkov spoznávame aj rôzne typické komunistické „kádre“ a vedúcich fakulty. Zápletku spúšťa strohý oznam na miestnej nástenke, ktorý sa tvári protištátne a je treba zistiť, kto ho tam zavesil. Aby však Služobníci nepôsobili príliš chudokrvne, onedlho je nájdená na ceste zmrzačená mŕtvola dôležitého predstaviteľa cirkvi. A v hre je aj nelegálne vysväcovanie kňazov, vo svojej dobe ťažký trestný čin.

Služobníci tak obsahujú skutočne hutný námet uspôsobený na rozohratie napínavého temného trileru, kde by sa dal očakávať nejaký ten prekvapivý záver a zvraty, Ostrochovský sa však vydáva úplne iným spôsobom rozprávania. Rozpráva totiž najmä obrazom, dialógov je pomenej a dôležitejší než dej je samotná atmosféra doby. Tú navodzuje dokonale premyslenými čiernobielymi zábermi nielen interiérov fakulty, ale aj exteriérov novembrovej, prevažne večerne Bratislavy a nesmú chýbať ani panelákové obývačky s nábytkom cez celú stenu a dobovými televízormi. Podobne sa aj o myšlienkových pochodoch postáv dozvedáme viac z obrazu a výrazov v tvárach hrdinov, než z dialógov medzi postavami. Nesmú pochopiteľne chýbať ani spomínané náboženské symboly. Popritom všetkom však stále zápletka zapadá do žánru trileru, ktorým tak stále aj napriek odlišnému spôsobu rozprávania Služobníci sú. Mladí, bezbranní hrdinovia plní ideálov o živote v spoločnosti, sa ocitajú v súkolí hry dobre namazaného stroja a revolta môže byť iba dočasná, jedine ak by sa zrútil celý režim, čoho sme sa dočkali až neskôr a film sa do tejto fázy našich dejín už nepozrie.

 Herci sú takpovediac bábkami v rukách režiséra, ich úlohou je presne plniť pokyny, kde majú stáť a ako sa pri tom tváriť, aby záber pôsobil esteticky čo najdokonalejšie a patrične depresívne. Niet priestoru pre predvádzanie silných emócií na plátne, čo je však jasným režijným zámerom a ťažko možno podobné prvky považovať za chybu, skôr ide o preferencie konkrétneho diváka. Najlepšie si tak film vychutnajú diváci obľubujúci spomínaný štýl slow cinema, ale možno ešte viac milovníci dopodrobna premyslených záberových kompozícií. Kratšia stopáž sa však ukazuje skôr ako nevýhoda, Služobníci by mohli vygradovať do napínavého finále, ktoré by, samozrejme, nemuselo byť nutne akčné ani skĺznuť ku klišé, dielo však končí antiklimaticky a katarzie sa nedočká ani divák, ani postavy. Snahu o vykreslenie doby, ako veľmi temného úseku našich dejín, treba brať ako čistý štylistický prvok, novembrové večery pôsobia pochmúrne v akejkoľvek dobe a režime. Možno by Služobníkom v konečnom dôsledku pomohol aj jemný humor, takto pôsobia predsa len až príliš didakticky kriticky k tomu, o čom rozprávajú, divák nemá priestor na vytvorenie vlastného názoru, ten je mu jasne predložený. Zámer tvorcov však v celku rozhodne vyšiel a my tak máme v kinách jeden z najoriginálnejšie nasnímaných, ale aj prerozprávaných filmov našej novodobej slovenskej kinematografie.

Služobníci, Slovensko, Česko, Rumunsko, Írsko, 2020
Dĺžka: 88 minút
Réžia: Ivan Ostrochovský
Scenár: Rebecca Lenkiewicz, Marek Leščák, Ivan Ostrochovský
Kamera: Juraj Chlpík
Hudba: Miroslav Tóth, Cristian Lolea
Strih: Jan Daňhel, Martin Malo, Maroš Šlapeta
Zvuk: Tobias Potočný, Bohumil Martinák
Masky: Lukáš Král
Kostýmy: Katarína Hollá
Producenti: Pavel Strnad, Petr Oukropec
Hrajú: Samuel Skyva, Samuel Polakovič, Vlad Ivanov, Vladimír Strnisko, Milan Mikulčík, Tomáš Turek, Vlado Zboroň, Martin Šulík, Vladimír Obšil, Zvonko Lakčevič
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 10. decembra 2020
Foto: Filmtopia