Začíname istou Sofie Werner (Yvonne Strahowski), letuškou, kráčajúcou priamo zo služby na vianočnú večeru k rodičom. Nemá to tam ľahké, všetci, vrátane jej sestry, vedia čo by mala na svojej existencii zlepšiť a zmeniť. Ona po inej identite, so všetkým, čo k nej patrí túži tiež a vydá sa preto do pokútneho tanečného centra na čele s dvoma manipulátormi, Pat Masters (Cate Blanchett) a Gordonom Mastersom (Dominic West). Pod rúškou láskavých psychológov sa skrýva čiste pragmatický záujem, u Gordona navyše s bonusom oduševnelého, asi i obojstranne terpautického sexu. Dovedú ju do stavu šialenstva, Sofie po všetkých peripetiách skončí v morských vlnách a následne v detenčnom centre s mnohými ďalšími migrantami. Tvrdí, že je nemecká batôžkárka, volá sa Eva Hoffman a chce sa vrátiť do Nemecka.

Ďalšou príbehovou líniou sú ľudia, pracujúci v centre, jeho riaditeľka Clare Kowitz (Asher Keddie), nevyrovnaná workoholička, ktorá práci obetovala rodinný život, strážca Cam Sandford (Jai Courtney), snažiaci sa zabezpečiť rodine primeraný luxus a ostatní členovia ochranky tábora. Zapamätateľná je najmä sadistická Harriet (novozélandská herečka Rosana House), presne vie, kde nesiahajú kamery a údery jej obušku sú neviditeľné. Na druhej strane sa tvorcovia venujú postave Afgánca Ameera (Faissal Bazzi). Uteká najprv do Pakistanu a potom cez Indiu na člne k austrálskym brehom. Priekupník ho oklame, rodina s dvoma dcérami nemá peniaze, a tak Ameer pošle do člna najprv ženu s deťmi. On pripláva neskôr a márne ich hľadá. Po čase mu privedú dcéru Minu, zbytok rodiny sa utopil. Ameerov príbeh však má nezrovnalosti, ktoré úradníci podrobne skúmajú a jeho vyhliadky na vízum blednú.

Advokátov zadržaných ľudí nie je málo, zapájajú sa dokonca i rehoľné mníšky, nosia im mobily, zakamuflované do pečených kureniec a podobne. Počas protestov utekajú vyhĺbenými dierami muži i ženy, naháňaní strážcami i políciou. Humanisti sú presvedčení, že za mreže nepatria deti, zadržaním a núteným pobytom sa porušujú ich ľudské práva a už samotný princíp ostrahy hraníc má podľa nich zo svojej podstaty neľudský charakter. Proti tomuto názoru sa tvorcovia nevymedzujú, alibisticky pritakávajú a podrobne nám predvádzajú, ako vykonávaním násilia trpí riaditeľka Kowitzová, preukazujúca súcit a empatiu so zadržanými. Do prísnosti sa evidentne musí nútiť a s najväčšou pravdepodobnosťou nám teda má byť sympatická. Ťažko svoje povinnosti nesie aj Cam Sandford. Radšej pomôže než by šikanoval a táto rola má na jeho psychický stav neblahé dôsledky. Sme svedkami deportácie nejakého nešťastníka späť do rodného Bagdádu, o koho ide sa nedozvieme, príslušnosť napríklad k saddámovskej strane Baas by zrejme skalila plánované sympatie k migrantskej posádke. V šiestom, záverečnom diele sa dozvieme, že tieto neľudské podmienky sa v Austrálii zmenili, migranti môžu mať telefóny, zlepšila sa im strava atď. Tábory sa preniesli na ostrovy a zrejme sa tak znížila možnosť vyvolať nejaký šťavnatý škandál.

Profesionálny výkon tvorcov, slušné herecké výkony, kameramanská schopnosť vizuálnych kontrapunktov, napríklad strihať do záberov väzenia lyrické pohľady na austrálsku vyprahnutú divočinu, celkom prijateľne zakrýva myšlienkovú nedostatočnosť seriálu. Jasný promigrantský postoj nedovolí budovať čosi viac než obvinenia a sťažnosti na adresu štátneho aparátu. Tento „knock out“ nevylobuje ani snaha ukázať, ako veľmi nastoleným režimom všetci trpia. Každá vláda má právo určovať, koho do krajiny pustí a koho nie. Tento prirodzený a jasný postulát sa v seriáli zvláštne zahmlieva a spochybňuje poukazovaním na individuálne utrpenie účastníkov celej prisťahovaleckej kauzy. Jediné, čo sa v seriáli nespochybňuje sú migranti, všetci hrdinsky trpia a všetci by si podľa všetkého láskavý „pouvoir“ od migračných úradníkov zaslúžili. Takáto formulácia problému je doktrinárska a od koreňa naivná. Odpudzuje divákov, ktorí ešte nezabudli premýšľať za pomoci vlastného zdravého rozumu, bez manipulácie charitatívnych anjelov strážnych, alebo holohlavých milovníkov rasovej čistoty. Z celého seriálového komplexu je v konečnom dôsledku najzaujímavejší príbeh Sofie, utekajúcej pred vlastnou rodinou, hľadajúcou nádej v zmene identity. Zdá sa jej, že zmena mena a pasu je tou pravou cestou za šťastím. Ani jej kolegovia utečenci to nemajú s identitou inak, Ameer nakoniec tvrdí, Mina nie je jeho dcéra, aby dostala vízum. Lož je to, čo by mali úradníci počuť, lebo pravda všetko ničí. Prišli, lebo chcú byť niekým iným a žiť inak než vo svojich domovoch. Sú to ilúzie a vytriezvenie je stavom s tragickými dôsledkami.

Celý čas som pri seriáli čakala, že tým úbožiakom ktosi príde povedať, čo ich v modernom a navyše sekulárnom svete čaká s otázkou, či sú ochotní túto novú identitu prijať. Nič podobné. Tvorcovia by zrejme riskovali búrlivú reakciu a ďalšie protesty voči „západným“ normám a štandardám. Z príbehu o súcite hodného migrantov by sa potom stalo čosi iné. A myslím si, že oveľa pravdivejšie.

Bez štátnej prislušnosti (Stateless, TV seriál), Austrálie, 2020
Dĺžka: 5 hod. 20 min. (Minutáž: 50–56 min.)
Manažéri projektu: Tony Ayres, Cate Blanchett, Elise McCredie
Réžia: Emma Freeman, Jocelyn Moorhouse
Scenár: Belinda Chayko, Elise McCredie
Kamera: Bonnie Elliott
Hudba: Cornel Wilczek
Strih: Martin Connor
Scénografia: Melinda Doring
Kostýmy: Mariot Kerr
Producentka: Sheila Jayadev
Hrajú: Yvonne Strahovski, Jai Courtney, Asher Keddie, Fayssal Bazzi, Dominic West, Cate Blanchett, Marta Dusseldorp, Darren Gilshenan, Kate Box, Maria Angelico, Rachel House, Clarence Ryan, Rose Riley, Claude Jabbour, Soraya Heidari, Saajeda Samaa, Allen Edwards, Syd Brisbane, Ewen McMorrine, Barthlote Selvaraja, Christopher Amalraj Selesteen, Saeid Shahzadeh Safavi, Stephen Tongun, Phoenix Raei, Elise McCredie, Ilaha Rahemi, Hurley Quist, Oakley Quist, Kwame N. Kamara, Farid Drokhshan, Quirah Firth
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.