Úspešná režisérka, predovšetkým dokumentov, získala Veľkú cenu poroty za najlepší dokumentárny film na spomínanom festivale Sundance tri razy, a to za snímky The Farm: Angola, USA (1998), The Execution of Wanda Jean (2002) a Kričte: Horí! Príbehy na okraji slobody (2009). Má za sebou aj bohatú tvorbu televíznych mini seriálov. Nečudo, že ju to poznamenalo a na snímke Stratené dievčatá cítiť ruku dokumentaristu. Na jednej strane to bola výhoda, držala sa faktov, nevymýšľala si, len udalosti presne zaznamenala, na druhej to ubralo na dramatickosti, stavbe, gradácii napätia, ktorý si  mysteriózny krimi thriller priam vyžaduje. S ústrednou postavou príbehu Mari Gilbert (Amy Ryan) sa zoznamujme vo chvíli, keď telefonuje s najstaršou dcérou Shannan, na návštevu ktorej sa veľmi teší, možno aj preto, že jej trochu pomôže z finančnej biedy. Dievča zrejme matku podporuje. Lenže dcéra nepríde a namiesto toho príde čudný telefonát od neznámeho lekára, ktorý jej chcel vraj pomôcť, ale nedalo sa, Mari to berie ako omyl, či zlý vtip. No keď sa za dcérou zľahne zem začína byť nepokojná. Kontaktuje políciu, ale tá sa tvári, ako by ich prípad ani nezaujímal až do chvíle, kým sa na mieste kde Shannan naposledy videli, neobjavia hroby zavraždených mladých žien. No boli to prostitútky, tak ako jej dcéra, takže sa nejako mimoriadne nesnažia. Matka pred mladšími dcérami sympatickou Sherre (Thomasin McKenzie) a mladšou psychicky labilnou Sarrou (Oona Laurence) to tají a možno ani sama nevedela čím sa jej dcéra živí. Je zúfalá a zúrivá. Vezme veci do svojich rúk, vylepuje plagáty, háda sa s policajtmi a zúfalo ich chce donútiť k tomu, aby jej dieťa hľadali. Medzičasom sa dozvedáme, že ju ako 12-ročnú dala na adopciu a vysvitne, že preto lebo bola bipolárna a nestačili jej peniaze na lieky. V tej chvíli to bolo jej najlepšie rozhodnutie. No šťastie má len s Sherre, ktorá je normálna, mladšia je schizofrenička. Nevieme o zázemí tejto rodiny nič, kto je otec detí, prečo žije sa so životom borí sama a prečo sú vzťahy v jej rodiny nezdravé. Všetko pred deťmi tají, pomaly sa dozvedajú pravdu, ktorá ich šokuje a frustruje. No neprestávajú matku v boji s políciou podporovať, oporou je jej najmä Sherre.

Deti Mari nakoniec donútia, aby sa spolčila s matkami zavraždených dievčat, spoločne bojovali za spravodlivosť a stretávali sa. Lenže nič sa nedeje, podozrivého lekára vypátrajú, ale nevedia mu nič dokázať. Veci sa trošku pohnú, keď prípad pridelia policajtovi Richardovi Dormerovi (Gabriel Byrne). No ani ten nič nezmôže, zabehnutá mašinéria mu nedovolí konať, ale tesne pred odchodom do penzie sa v ňom ozve svedomie a začne stratené dievča skutočne hľadať. Nie je to nič ducha povznášajúce čo vypláva na povrch, vinníka nikdy nenájdu  ani nepotrestajú.

Vyústenie tohto pravdivého príbehu takmer do nirvány akoby presne zodpovedalo dileme režisérky, chcela veľa povedať a nakoniec jej príbeh osciluje len medzi sociálnou drámou a kriminálkou, Film ma dve roviny, z ktorých ani jedna nie je dotiahnutá do konca. O nefunkčnej rodine a príčinách, ktoré tento stav a postoj matky spôsobili sa nedozvieme nič. Len fakt, že má tri dcéry, ktoré trpia na nedostatkom materinskej lásky a matka, síce silná a rázna žena, si nevie rady so súkromným životom. Polícia je nevšímavá, pravdepodobne aj skorumpovaná a život obetí ju nechá chladnými. Stratené dievčatá, síce prostitútky, sú im akoby ľahostajné, akoby to neboli ani ľudia, ale odpad. Takíto postoj teda s morálkou nemá veľa styčných bodov. Je skôr odsúdeniahodný. Nikto si nezaslúži byť zavraždený a zakopaný v piestu ako smeti. Neskutočne veľa motívov by sa bolo dalo rozpracovať, ale snímka je len umne pozliepanou skladačkou, ktorá výborne funguje v dokumente, ale hranému príbehu uškodí a nesluší. Až do takej miery, že snímka je miestami až nudná. Namiesto tohto, aby napätie gradovalo, plynie vlnovite, pomaly, situácie sú síce precízne odpozorované, ale tragika príbehu sa v tejto interpretácii úplne vytratí, čo je veľká škoda, lebo smutný osud dievčat, ich rodinných príslušníkov a nešťastnej Mari Gerbert, ponúkalo množstvo dramatického materiálu na rozpracovanie plnokrvného krimi thrilleru.

Možno, že sa režisérke príbeh rozletel na všetky strany je aj prílišná benevolentnosť Netflixu. Nie je tajnosť, že režiséri radi nakrúcajú filmy pre túto spoločnosť, lebo im ponúka veľkú tvorivú slobodu. Možno len minimálne zasahujú do scenárov, možno vôbec, tvorcovia majú voľnú ruku. Práve pri filmoch Netflixu sa odhalí skutočný talent. Tomu, kto si je istý svojim tvorivým potenciálom, voľnosť prospeje. Mnohí však už padli aj na dno. Aby som bola spravodlivá potkli  sa už au veľkí borci. Niekto totiž potrebuje tvrdú ruku štúdia, niekto nie. Kto sa dokáže sám ustrážiť vyhrá, kto nie, prehra je istá. No Stratené dievčatá celkom nezatracujem, lebo na dokumentaristku to až taká tragédia nie je. Je to poctivé remeslo, ktorému chýba dramatickosť, napätie a najmä zovretosť príbehu. Je to skôr ponaučenie, že medzi dokumentom a hraným filmom je veľký rozdiel. Liz Garbus je talentovaná režisérka a iste sa nájde aj v dramatických žánroch.
 
Stratené dievčatá (Lost Girls), USA, 2020
Dĺžka: 95 minút
Réžia: Liz Garbus
Scenár: Michael Werwie
Kamera: Igor Martinovic
Hudba: Anne Nikitin
Strih: Camilla Toniolo
Scénografia: Lisa Myers, Nicole Montagnino
Kostýmy: Marci Rodgers
Producenti: Anne Carey, Kevin McCormick
Hrajú: Amy Ryan, Thomasin McKenzie, Kevin Corrigan, Gabriel Byrne, Dean Winters, Lola Kirke, Oona Laurence, Miriam Shor, Austyn Johnson, Reed Birney, Rosal Colon, Jimi Stanton, Sarah Wisser, Haskiri Velazquez
Distribúcia: Netflix
Foto: ČSFD cz.