Observácia problematického chovania odpozorovaného v našej spoločnosti vyplýva zo Škopovej pôsobnosti v dokumentárnej tvorbe, psychologická štúdia jednotlivca utopeného vo vlastných problémoch mu je vlastná, vďaka vydarenej dráme Eva Nová. V projekte Nech je svetlo sa tieto dva prístupy pokúsil spojiť, úprimne povedané mu však lepšie ide prístup číslo 2. Možno je to dané aj tým, že sa ocitáme v hranej tvorbe, inými slovami vo fikcii.

Poďme si najskôr predstaviť príbeh. Milan je muž v najlepších rokoch, má milujúcu manželku, tri zdravé deti a rodinný dom na slovenskej dedine. V snahe rodine čo najviac finančne pomôcť, pravidelne odchádza za prácou do Nemecka. Tým je aj umne motivované zasadenie sujetu do obdobia vianočných sviatkov, manžel a otec sa totiž na pár týždňov vracia na sviatky domov. Tu je však náhle konfrontovaný s tvrdou realitou a postupne si začne uvedomovať, a s ním aj divák, že tá je aj výsledkom jeho neprítomnosti v domácnosti po väčšinu roka. Na dedine sa stala nečakaná tragédia, žiak strednej školy spáchal samovraždu a okolnosti jej motívov sú nejasné. Za všetkým zrejme stojí miestna mládežnícka polovojenská organizácia, do ktorej sa zapojil aj Milanov najstarší syn.

Marko Škop si na seba zobral skutočne veľké bremeno, ak sa rozhodol na jednej strane dôveryhodne popísať duševný stav muža a na tej druhej popísať aj stav slovenskej spoločnosti. Nevynecháva nič, na čo rada, napríklad na sociálnych sieťach, reaguje súčasná spoločensky angažovaná mládež (z jedného aj druhého názorového spektra), ako queer tematika, utečenecká kríza, inklinácia tzv. slovenskej dediny na kvázi výhody starého Slovenského štátu, postavenie cirkvi vo verejnom živote, polovojenské skupiny, extrémizmus, nečinnosť polície, ale aj samotné kresťanstvo. Ak sa však pozrieme na jednotlivý vývoj udalostí bližšie, jadrom filmu je Milan a jeho vnútro. On je počiatočnou príčinou kauzality deja, toho, ako rodina v súčasnosti a zrejme už dlhšiu dobu funguje, problémov, aké medzičasom vznikli a dôvod, prečo sa jeho syn vydal pochybnými cestičkami. Samozrejme, na samotnom zločine žiaden podiel nemá, je však zrejmé, že má vysoký podiel na tom, prečo sa ho zúčastnil jeho potomok. Jednoducho sama žena v domácnosti tri deti, a z toho jedného v pokročilom tínedžerskom veku, nezvláda tak, aby rodina mohla adekvátne fungovať.

Inými slovami chápať miestneho kňaza,  policajtov, Milanovho otca a tak ďalej, ako synekdochu celej spoločnosti nie je ten správny prístup k pochopeniu diela. Nie nutne každý predstaviteľ cirkvi má negatívny prístup ku queer menšinám, nie každý dôchodca na slovenskej dedine má pozitívny vzťah k Slovenskému štátu počas druhej svetovej vojny. Nech je svetlo treba brať ako memento, že aj takéto veci sa na Slovensku dejú, že aj takýto ľudia na Slovensku žijú a niečo by sme s tým mali robiť. Trochu sa preto obávam, že až príliš zanietení ľudia budú brať takéto scény ako zovšeobecňujúce a aj kvalitu snímky budú hodnotiť na základe toho, na aké množstvo alarmujúcich tém upozorňuje a akákoľvek objektívnejšia kritika formálnej stránky bude pre nich automaticky znamenať útok na vyjadrené názory.

Zaujímavejšie, a preto, že implicitnejšie vyjadrené, sú témy vychádzajúce z postavenia Milana v danej situácii. Otvárajú sa otázky, čo je to rodina. Je to iba otec, matka, deti, alebo celá dedina, prípadne spoločenstvo, ktoré im dodáva iluzórny pocit výnimočnosti (mám na mysli polovojenskú organizáciu)? Prípadne veriaci verzus ateisti? A ďalej podiel viny na tragédii každej osoby, ktorá vo filme vystupuje vo väčšej než epizódnej úlohe. Môže za fakt, že sa obeťou zločinu stal 16-ročný mladík aj jeho otec a matka? A to aj napriek faktu, že sú vo filme zobrazení čisto ako obete? Najviac sa však s týmito existenciálnymi otázkami zaoberá samotný Milan a najzaujímavejšie pri sledovaní Nech je svetlo sú práve scény, kde musí, či už bezprostredne, alebo s menším časovým odstupom, reagovať na vzniknutú situáciu. To výborne funguje tak vďaka scenáru, ako aj výkonu Milana Ondríka.

Nech je svetlo (Budiž světlo), SR, ČR, 2019
Dĺžka: 93 minút
Scenár a réžia: Marko Škop
Kamera: Ján Meliš
Strih: František Krähenbiel
Hudba: David Solař
Hrajú: Milan Ondrík, František Beleš, Zuzana Konečná, Ľubomír Paulovič, Katarína Kormaňáková, Maximilián Dušanič, Daniel Fischer, Csongor Kassai, Anikó Vargová, Ingrid Timková, Marek Geišberg, Matuš Beniak a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 26. septembra 2019
Foto: ASFK