Nie je východ ako východ…

Sú pre ľudí s pamäťou a záujmom  o dešifrovanie zložitej reality. Stratila niekdajšiu prehľadnosť a jednoduchosť, namiesto jednej deliacej čiary sme sa ocitli na spoločenskom klzisku, na ľadovej ploche, kde bruslia postkomunisti s postfašistami, liberální ľavičiari so zelenými imperatívcami a ešte kde kto s kdekým. Filmový pohľad na túto realitu, modifikovanú  od pádu komunizmu,  často až na nepoznanie, je vždy zaujímavý aj v dielkach nie celkom vydarených. Kolaps kvôli nedostatku profesionálneho remesla nebýva častý, skôr zlyhávajú v dôsledku plytkých ideí, utopených v banalitách a truizmoch, akoby tvorcovia, scenáristi a režiséri veľmi nevedeli o čom a prečo.

Minulosť ako realistický thriller
Asi najdôslednejšie a najrazantnejšie sa k nej vyjadruje rumunský film režiséra Andreia Cohna Väznenie (Arest, Vazenie resize2019). Popisuje fyzickú i psychickú tyraniu architekta Dinu. Je nevinný a do poslednej chvíle netuší, čo je dôvodom jeho zatknutia a brutálneho týrania. Celu zdieľa s človekom, ktorý z neho má vytriasť všetko, na čo si len spomenie a, samozrejme, ide o mená rodiny, priateľov a známych bez ohľadu na to, či sa dopustili nejakého prečinu, lebo, ako to tvrdili mocenské komunistické poučky, čo nie je prikázané, je zakázané. Tento druh pásového bombardovania normálnosti mal za cieľ likvidovať akýkoľvek druh utajenej slobody. Hocikto bol vinný, aj keď o tom nevedel. Film naznačuje v úvode systémový druh vydierania, lebo aj mučiteľ bol len jednou z jeho figúrok. Ako sa takýto systematický útlak dokáže podpísať na psychickej kondícii celej spoločnosti je otázka všetkým, ktorí ho prežili.

Do tohto tematického okruhu sa vpisuje i víťazný film Býk (2019) ruského režiséra Borisa Akopova. Je situovaný do 90. rokov, kedy sa rozpadáva Sovietsky zväz a nastupuje anarchia, vedená kriminálnymi „autoritami“. Anton Bykov je na jednej strane zraniteľný hrdina, v zóne nebezpečných vzťahov sa pohybuje jeho rodina a všetci, na Byk resizektorých mu záleží a zároveň je členom gangu, riadeným umierajúcim veliteľom. Nemá na výber a jediným víťazným východiskom z tohto labyrintu násilia a bezmoci je smrť. Umiera s granátom na hrudi a s ním aj vodca nepriateľského čečenského gangu. V súvislosti s touto novou verziou „černuchy“ (termín pre filmy z obdobia perestrojky, otvárajúce témy nekonečného spoločenského i individuálneho násilia) sa ponúka odkaz na film Alexeja Balabanova Brat (1997). Jeho najúdernejším postulátom bolo tvrdenie o tom, že kde je sila, tam je aj moc a tá určuje  čo je spravodlivé a správne. Ruské mocenské maximá sú vždy sporné a ich variabilita nekonečná. Akopovov film je príspevkom do tejto  nervózne aktuálnej diskusie.

V tlmenejších tónoch sa k téme minulosti vzťahuje litovský film Nová Litva (2019) Karolisa Kaupinisa. Vracia sa NovaLitva resizedo roku 1938, blížiacej sa katastrofy, keď bola pre celé Pobaltie jedinou možnosťou, ako odvrátiť sovietsku hrozbu, pomoc fašistického Nemecka. Východisko z tragickej osamelosti ponúka politický geograf Feliksas Gruodis. Navrhuje zakúpiť územie kdesi v Amerike a vysťahovať tam litovskú elitu. Ťaživá atmosféra bezvýchodnosti a tiché zúfalstvo politickej reprezentácie je stav, ktorý zdieľala celá východná Európa, od Pobaltia cez Poľsko i vtedajšie Československo. Je  užitočné si ju pripomenúť a zapamätať, lebo dejiny sa radi opakujú a nie vždy je to fraška.

Individuálne akordy
Väčšiu časť filmov tvorili  filmy bez výrazného spoločensko-historického akcentu, zamerané na individuálnu optiku Mojetichemyslienky resizehrdinov. Najvydarenejší a najoriginálnejší z nich bol ukrajinský Moje tiché myšlienky (2019) režiséra Antonia Lukiča. Odniesol si cenu poroty. Takmer dvojmetrový Vadim sa venuje nahrávaniu zvukov ukrajinských domácich zvierat  pre kanadskú spoločnosť a má šancu dostať tam prácu. Tejto vidine sa vzpiera jeho osamelá a autoritatívna matka. Poddajný a lyricky založený Vadim sa čoraz viac zaplieta do zložitých okolností a vzťahov a všetko vyústi zatknutím. Vojenská stráž ho podozrieva zo špionáže. Zmysel pre humor a hravú absurditu rešpektuje realitu a nevyhýba sa jej citlivým miestam. Tento štýl  zjednocuje v najrôznejších variáciách filmy mladých ukrajinských režisérov a je zaujímavé sledovať, akým smerom sa bude vyvíjať.

Hluchedni resizeSúťaž mala aj slovenskú účasť, film Hluché dni (2019) Pavla Pekarčíka, súbor portrétov hluchých rómskych detí. Je to nesporne talentovaný debut s výraznou vizuálnou kvalitou, aj keď má viac charakter dokumentárneho než hraného filmu. Pekarčík sa vyhýba pietizmu sociálnej kritiky a sleduje viac humorno-lyrické stránky jednotlivých detských osudov a ich optimistickej fascinácie. V čomsi bol tomuto filmu blízky aj grécky Zizotek (2019) Vardisa Minakisa, popisujúci zblíženie matkou opusteného chlapca a nemého bezdomovca.

Skandinavskemlcanie resizeEstónsky film Škandinávske mlčanie (2019) Martti Heldeho mal zrejme ambíciu povedať čosi podstatné k charakteristickej „kultúre ticha“, zdieľanej  ako Pobaltím, tak do značnej miery i Škandináviou, ale v komornej analýze súrodeneckých vzťahov brata a sestry na ceste zasneženou krajinou sa o tejto zaujímavej téme viacmenej mlčalo.

Film Tiché dotyky (2019) Michala Hogenauera sa pokúša Tichedotyky resizeanalyzovať psychickú manipuláciu mladej au pair Míši, premenovanej  holandským manželským párom na Miu. Má na starosti ich syna a povinnosť dodržiavať prísne pravidlá, vzťahujúce sa ako na chovanie, tak na čistotu. Je to diagnostikujúci, komorný pohľad na komplikovanú situáciu, v ktorej dievča postupne stráca morálnu orientáciu. Treba len dúfať, že otázka, prečo sa táto konfrontácia odohráva na osi Holanďania - Češka  nie je dôležitá a dvojicou  zjavne deviantných  manželov mohol byť ktokoľvek.

Mamonga resizeBalkánske filmy Mamonga (2019) srbského režiséra Stefana Malešiča, príbeh vidieckej krásky Jovanky a novopečeného vodiča kamiónu Marka  a Agov dom (2019) kosovskej režisérky Lendity Zeqirai mali rezervy ako v rozprávaní príbehu, tak v jeho dynamike a povedzme ídeovej  zreteľnosti. K akejsi  realite sa viac vyslovuje ten druhý, portrétuje skupinu žien na  samote, kde našli útočisko pred dobou i vlastným osudom.

Východ  a Východ
Zlučovanie  všetkého, čo znesie označenie východ asi nie je presne to, čím táto sekcia bola a mala byť. Kým  východná Európa a ázijský zbytok Sojuzu zdieľa spoločnú históriu a relatívnu kultúrnu blízkosť, zaradenie filmov z Blízkeho východu je celkom iná pesnička,  ku ktorej ťažko hľadať Poslednanavsteva resizenejakú notovú osnovu. Zostavovatelia sekcie však jednako rozhodli, že film zo Saudskej Arábie Posledná návšteva (2019) Abulmohsena  Aldhabaana do nej patrí a treba túto voľbu rešpektovať. Film o vzťahu tínedžera Waleeda k otcovi, je priemetom pálčivého problému moslimskej spoločnosti, zápasiacej o modernitu a zároveň povinnosť žiť vo svete, určovanom náboženstvom vo všetkých jeho rovinách. Waleed nechce rešpektovať otca a nič, na čom mu záleží. Prichádza s ním k smrteľnej posteli starého otca, kde sa zišla celá rodina, reprezentovaná výlučne mužmi, vo filme sa neobjaví ani jedna žena. Asi ani netreba poznamenať, že tieto archaické väzby sú vzdialené čomukoľvek, čo poznáme. Film je však nakrútený kultivovane a profesionálne takmer bezchybne. Pri absencii  filmovej kultúry v najortodoxnejšej moslimskej krajine je to obdivuhodný výkon zrejme absolventa nejakej západnej filmovej školy.

Turecké filmy sa v tejto sekcii objavujú pravidelne a hľadať  nejaké súvislosti s Európou asi treba cez Balkán, ktorý Cenzor resizebol niekoľko storočí súčasťou Osmanskej ríše.  Cenzor (2019) režiséra Serhata Karaaslana je svojráznou love story väzenského cenzora Zakira, ktorý sa zaľúbi do manželky jedného z väzňov a získa podozrenie, že mladá žena je držaná v rodine násilím, reprezentovaným jej svokrom. Obsesívne zaľúbenie je častým námetom blízkovýchodných filmov, kde majú ženy, permanentne pod kontrolou, alebo pod zámkom, status nedosiahnuteľnosti, rozpaľujúcej  srdcia mladých mužov do žerava.  

„Čítanie doby“ na vzorkách príbehov z teritórií, ktoré vybraní ešte poznajú a ostatní o nich niečo tušia, je rozoznávanie a dešifrovanie pestrej mozaiky, kde sa odohrávajú drámy i nedrámy, ilustrácie pocitov, dojmov i pojmov. Aj tohto roku chýbal originálny a dômyselne vystavaný príbeh, akoby ani nepatril do nášho kultúrneho okruhu. Ktosi analyzuje, ktosi syntetizuje a niekto len tak paberkuje bez nároku na zmysel. Istá je snaha obracať sa k minulosti a ponoriť sa do temných vôd, ktoré ešte stále viac skrývajú než posielajú na povrch.

    
    
  

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.