Mimochodom Manchester City vznikol ako futbalový klub v roku 1880, má za sebou zopár ligových titulov, prvý už v roku 1937, a niekoľkokrát vyhral aj ostrovné poháre. O jeden z nich sa zaslúžil aj Traumann a tento finálový zápas v chráme futbalu číslo jedna, londýnskom Wembley, je vrcholom celého filmu. Brankár však nie je životopis, ktorý sleduje zrod výnimočného športovca od jeho detstva až po roky v dôchodku, zameriava sa skôr na isté obdobie športovej kariéry a časť súkromného života. A scenárista a režisér Marcus H. Rosenmüller mal k tomuto rozhodnutiu pádny dôvod. Bert Traumann bol totiž počas druhej svetovej vojny aktívnym vojakom nemeckej armády a na sklonku konfliktu sa dostal do britského zajateckého tábora.

Tam si miestni väzni, ale aj britskí dozorcovia, všimli jeho výnimočného futbalového talentu. Zhodou okolností miestne mužstvo nižšej anglickej ligy malo v tomto čase na tomto poste isté problémy a tak sa Bert navzdory nepriazni miestnych obyvateľov, ale aj spoluhráčov, dostal do tímu. A aby sme sa cítili ako v rozprávke, tak tréner mužstva má krásnu dcéru v Bertovom veku a nefunguje jej príliš milostný vzťah s ďalším futbalistom tímu. Lenže my v rozprávke skutočne nie sme, pretože sledujeme skutočné osudy reálnej osobnosti a Brankár je tak trochu dôkazom toho, že zrejme aj tie ľudové rozprávky vychádzajú z reálnych príbehov. Každopádne spočiatku priamočiaro rozprávaný príbeh naberie smerom k záverečnému aktu viac na nepredvídateľnosti, opäť založenej na skutočných osudoch Traumanna a jeho rodiny.

Režisérovi rozhodne nejde iba o odškrtávanie si jednotlivých klišé športových drám a i keď viac-menej naplňuje šablónu klasického naratívu, význam Brankára tkvie niekde inde. Ide totiž o príbeh vyzdvihujúci otázky kolektívnej viny, schopnosti odpúšťať alebo cieľavedomosti jednotlivca pri dosahovaní vlastného cieľa navzdory osudu. Patrí do subžánru vojnového filmu, v ktorom sa tvorcovia snažia hľadať vinu aj na svojej strane a snahy vidieť nepriateľa liberálnejšími očami v menej démonizujúcom svetle, čo sa obvykle v kinematografii deje až s určitým časovým odstupom od skončenia ľubovoľného konfliktu. Brankár hrá bezpochyby aj na súčasnú celospoločenskú strunu otázok prisťahovalectva civilistov z krajín postihnutých krvavými bojmi, prím tak hrá myšlienka schopnosti človeka vidieť v každom jednotlivcovi primárne výnimočnú osobnosť a nie príslušníka určitého národa. Táto myšlienka je bezpochyby stará odkedy na svete existujú hranice medzi štátmi a asi sa na tom nič nezmení ani do budúcnosti.

Ak sa na Brankára budete pozerať spomínanou optikou žánrových klišé, môžete ho veľmi rýchlo odsúdiť ako príliš akademickú záležitosť, ktorá sa vôbec nehrá na inovatívnosť v subžánri športového filmu. Na druhej strane, ak dokáže takýto príbeh vtiahnuť diváka od začiatku do konca sujetu aj napriek istej predvídateľnosti, pôsobiť civilne, autenticky a uveriteľne, ťažko považovať takýto prístup za chybu. Svoj podiel na kvalite snímky majú nesporne všetci herci, predovšetkým ústredný pár si získa vaše sympatie takmer od prvej scény. Dvasaťosemročný David Kross koniec koncov nie je žiadny nováčik, objavil sa už v Spielbergovom Vojnovom koňovi alebo oscarovom Predčítačovi. Sympatická Britka Freya Mavor je zatiaľ hviezdou niekoľkých britských seriálov. Brankár dokáže osloviť ako priaznivcov športových filmov, tak zaujme aj romantickejšie založené publikum a poskytne i viacero podnetných otázok na zamyslenie.

Brankár (Trautmann), Veľká Británia/SRN, 2018