Atmoféru na politickú prednášku mu pripravil aj komentátor večera vynikajúci Marek Eben, ktorý si uťahoval zo všetkého a všetkých, ale hlavne z politikov. Smutno-humornú  náladu doplnil aj film k storočnici Československa, ktorého vyznenie sa dá zhrnúť do jednej vety : Akého sme mali prezidenta a akého máme dnes. Vyberte si... Slávnostné otvorenie sa nieslo aj v znamení pocty Milošovi Formanovi, premietli film Lásky jednej plavovlásky a mohli sme si len povzdychnúť aký je to klenot, ktorého nenahlodal ani zub času.

Osobnosť viacerých povolaní a tvárí
Tim Robbins, otec troch detí, herec, režisér, producent, známy liberál, aktivista, hudobník, konkrétne rocker, meria 196 centimetrov, vyčnieva nad ostatnými, ale je to človek bez hviezdnych manierov, skromný a príjemný. V týchto dňoch skúša s kapelou The Rogues Gallery Band, aby v stredu vystúpil so svojou gitarou v karlovarskom Mestskom divadle, kam nás všetkých pozval. Oscarový herec a režisér chcel byť ako dieťa kovboj, potom kozmonaut a tiež bassebalista. Nič z toho sa mu, našťastie, nesplnilo. Jeho najslávnejším a zároveň  najnavštevovanejším filmom je Vykúpenie z väznice  Shawshank. “Všetci sme vedeli, že scenár má veľký potenciál, ale že tak bude tak rezonovať a bude mať taký obrovský úspech to sme netušili. No nedostavil sa hneď, chvíľu to trvalo,“ podotkol. Veľký vplyv mal na neho aj Miloš Forman, rád si na neho spomína a mal pred ním veľkú trému a chcel s ním nakrúcať. Film Lásky jednej plavovlásky videl na festivale po prvý raz. “Je to úžasný film. Napriek tomu, že je to jednoduchý príbeh, zachytáva veľa detailov o tom, ako sa v 60. rokoch žilo. Užil som si ho.“ Jiří Bartoška charakterizoval Formanov životný príbeh nasledovne: „Odišiel z jedným kufríkom a vrátil sa s dvomi Oscarmi “. Nečudo, že Robbins mal o prácu s ním eminentný záujem. I keď sa mu nepodarilo nakrútiť s ním film mimoriadne ho ovplyvnil. „Bol to môj idol, chcel som s ním robiť. Najviac ma zasiahol jeho film Prelet nad kukučím  hniezdom, lebo zachytil ducha toho čo sa v tom čase v krajine dialo. Jeho rebelantstvo bolo i našim rebelanstvom. Páčilo sa mi na ňom, že si stále udržal integritu a svoju víziu. Takí by mali režiséri byť, dokázať povedať nie. On to vedel, čo bolo pre mňa veľmi inšpiratívne.“

Timovo Robbinsovi odvaha nechýba „Neviem prečo, ale keby som sa k istým veciam nevyjadril, prestal by som sa mať rád. Robiť kompromisy je nebezpečné. Sloboda slova pre mňa znamená demokraciu a má sa v každej chvíli využívať.“ Nedôvera k médiám v Amerike je podľa neho opodstatnená a myslí si, že je na vine prezident. „Trump je podvodník, hochštapler, podviedol svojich voličov. Ľudia časom na to prídu a mnohí už aj prišli. Pevne verím, že sa vrátia k zdravému rozumu.“ Na adresu Demokratickej strany povedal, že by si mala uvedomiť svoju úlohu v tomto boji a keď jej ho nepodarí vyhrať tak sa bude stále pokračovať v tom čo je teraz. „Je mi, samozrejme, veľmi ľúto, že Spojené štáty nemajú žiadnu víziu. Obávam sa, že sa práve nachádzame na spiatočníckej a nebezpečnej ceste, ktorá je zmätočná pre mnohých, z ktorých väčšina nie veľmi bohatá. Žijeme v dobe vzostupu autoritatívnych osobnosti, a to nie je dobré.“ Vypovedať jadrovú dohodu s Iránom považuje za nebezpečné dokonca za hlúpe.“Myslím si, že je to hanba čo sa deje, dokonca aj rozhodnutie kongresu je hanbou.“ Na hnutie MeToo ma dvojaký meter. „Tí, ktorí sa dopustili násilia na ženách treba  potrestať a vziať na zodpovednosť. No nemyslím si, že ak niekoho len tak obvinia by hneď mal prísť o kariéru. Každý prípad treba dokonale vyšetriť a dokázať vinu a nie hneď niekoho odstaviť. Obviniť sa dá každý, no nie všetci sú vinní.“

Zo všetkých svojich profesii dáva hádam prednosť divadelnej réžii. Rád pracuje so svojim zohratým súbor a táto práca mu prináša najviac zadosťučinenia. „Raz mi jeden priateľ povedal, aby som nikdy nepredpokladal, že ten človek, ktorý prišiel na predstavenie mal na to aj dostatok peňazí. Zdôraznil, že možno si ten človek na predstavenie požičal, možno nemá peniaze ani na spätný autobus, a preto každého jedného si musím váži, že prišiel na predstavenie. Mám jeho slová  stále na pamäti a vážim si divákov.“

Nebol by to Tim Robbins keby sa nevyjadril aj k nenávistnej rétorike na tému imigrantov. „Nechápem to, lebo v Amerike sme všetci potomkami prisťahovalcov. V DNA našej zeme je zakódované prijať ľudí, ktorí nám prídu s otvorenou náručou. A mali by sme byť na to hrdí.“

Štyri súťažné filmy
Kanadský film  Strácajúce sa svetlušky (La disparetion des licioles) Sébastiena Pilota o dospievaní mladého dievčaťa v Quebecku je jednoduchý príbeh, ale skrýva v sebe veľa tajomného. „Možno to bude znieť čudne, ale je to doteraz môj najpolitickejší film“, povedal režisér. "Myslel som pritom, že čelíme niečomu ako nový fašizmus a občasné záblesky nádeje namáme šancu si všimnúť. Sú tak trochu ako svetlušky. No rozhodne som nechcel nakrútiť verný portrér súčasnej quebeckej mládeže.“ Snímka popri zdanlivej jednoduchosti má svoj druhý plán, ktorý nie je ťažké odčítať.

Príbeh lásky o skokanke do vody slovinskej režisérky Sonje Prosonc, hovorí o tom ako hrdinke náhle zomrela matka a dievča sa svojsky vyrovnáva s jej odchodom. Musím však dodať, že  režisérka chcela príbeh veľmi ozvláštniť a formálnymi experimentmi, najmä kamerou, zahmlila ústrednú myšlienku. „Príbeh je pre mňa len akýsi základný rámec, opierame sa najmä o subjetívnu skúsenosť hlavnej hrdinky. To vyžadovalo veľmi presný scenár, aby diváci vedeli, že cieľom nie je odvyprávať príbeh, ale skúmať vnútorný svet postáv.“ Jemné náznaky a metaforické rozprávanie  sa však trochu minulo cieľa.

Režisérska dvojica Josi Madmoni a Boaz Jehonatan Ja´akov z Izraela nie je pre nás neznáma. Madmoni v roku 2011 s filmom Reštaurátor už karlovarský festival vyhral. Tentoraz je v centre pozornosti  snímky tvorcov snímky Geula hlboko veriaci Žid Menachem. Nemá dostatok peňazí a potrebuje ich na liečenie ťažko chorej dcéry. Rozhodne sa dať dohromady so starými kamarátmi, s ktorými hrali v mladosti spolu v kapele. Hrávajú na svadbách. “Menachem vie, že židovská viera prikazuje človeku radovať sa“, hovorí Madmoni. A Menachem radosť začína pociťovať len pri hudbe. Snímka je o rozporných pocitoch rozorvanej osobnosti medzi vierou v boha a umeleckou činnosťou a ako ich skĺbiť. Túto dilemu musí hrdina v sebe vyriešiť. Snímka je mimoriadne pôsobivá a rozhodne zaujímavá.

Očakávaný film slovinského režiséra Olma Omerzu, ktorý sa po štúdiách na FAMU cíti byť doma v Česku, má názov Všetko bude. V tomto road movie sa vydajú na cestu autom v zime dve deti 14-ročný Mára a 12-ročný Heduš. Na prvý pohľad túžia po dobrodružstve, ale v pozadí cítime, že pred niečím utekajú a hľadajú pokoj, vyrovnanosť a lásku, ktorá sa im zrejme nedostáva. Veď kto by inak v zime utekal z domu. Neviete o nich nič, prečo utiekli, aké je ich zázemie, všetko len tušíte. „Mňa nebaví popisnosť sociálneho realizmu. Kinematografia je dnes ňou presýtená. Snímka sa dá vnímať ako sociálny film, ale staviame ho inak. Nechceli sme sociálne pozadie umelo konštruovať, napríklad flashbackmi. Nadbytočných popisností sme sa pokúsili zbaviť, ale sociálna linka je pre mňa kľúčová“, zdôveril sa Omerzu. Film je sympatickým príspevkom do súťaže, ako sa ku koprodukcii Česka, Slovenska, Slovinska a Poľska  vyjadrí medzinárodná porota zistíme až na záver festivalu.