Mátyás Prikler (1982), sa verejnosti predstavil ešte ako študent réžie na VŠMU napríklad televíznym dokumentom o Jurajovi Kubánkovi. Jeho absolventský film Ďakujem, dobre mal prezentáciu koncom vlaňajšieho roka v rámci sekcie študentských filmov na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava.

Krátkometrážny študentský film nemá najľahšiu cestu k divákovi, viem len o niekoľkých uvedeniach. Ale tých, čo ho videli, oslovil. Svedčí o tom i skutočnosť, že v marci získal Cenu slovenskej filmovej kritiky i ocenenie na festivale študentských filmov Early Melons v Bratislave a v apríli národnú filmovú cenu Slnko v sieti v kategórii Najlepší krátky hraný film. Najvýznamnejšie je však jeho zaradenie medzi trinásť súťažných filmov mladých tvorcov sekcie Cinéfondation na májovom vari najprestížnejšom Medzinárodnom filmovom festivale vo francúzskom Cannes.

Protagonistami príbehu sú manželia na dôchodku. Ona chorľavie, on sa snaží ešte si svojsky privyrábať. Ale ak urobí nákup, presne si vyúčtuje, čo kúpil pre manželku. Kým ona si zas vyúčtuje, čo mu oprala či vyžehlila. Určite sa kedysi mali radi, ale teraz je to všetko už len zvyk, nuda a zbytočné hádky a výčitky. Pre peniaze, pre spomienky na to, čo bolo, ale i mohlo byť a nebolo. Hlava rodiny nepopiera, že bol domáci tyran a obzeral sa i za inými ženami, ale je predsa muž a žena sa má starať o deti a domácnosť a držať jazyk za zubami, najmä keď byt je na jeho meno. Žijú pod jednou strechou, ale každý sám. Lenže potom manželka zomiera a on si uvedomí, že mu chýba. Verí však, že má syna a dcéru, vnúčatá takže nič nebude také zlé, ako sa zdá. Je to však ešte horšie. Deti majú vlastné rodiny i problémy a otec pre nich predstavuje pochopiteľne záťaž. Jedinou ich starosťou je , čo najrýchlejšie po maminom pohrebe, dostať nič netušiaceho otca do domova dôchodcov, aby mohli predať jeho byt a získať nejaké peniaze. A osamelý starec sa zrazu ocitne v cudzom prostredí medzi neznámymi ľuďmi. Má kde spať, dostane jesť, najnutnejšiu zdravotnú starostlivosť, aj sa môže zabaviť na tanečnej zábave, ak by to ešte dokázal. Môže odpovedať na otázku o tom, ako sa má inak, než dobre? Len tie jeho oči sú zrazu také prázdne...
Propagačný materiál hovorí, že ide o „nelichotivé a intímne nazretie do života jednej rodiny, v ktorej sa naplno odráža deštrukcia medziľudských vzťahov na pozadí ekonomickej krízy.“ Je to naozaj krutá výpoveď o intímnych veciach. Veľmi dôveryhodná. Nikto nie je nevinný, ale ani odsúdeniahodný .Jednoducho akoby absentovali city, láska, vzťah. Taký je život, hovorí ktorási z postáv.

Ten príbeh by sa mohol odohrávať hocikde u nás, ale režisér ho zasadil do prostredia príslušníkov maďarskej menšiny, ktoré mu je najbližšie, a tak sa prelína slovenčina s maďarčinou a prevažujú maďarskí hereckí predstavitelia., ktorých obsadil typovo mimoriadne presne. Stačí spomenúť výborného Attilu Mokosa v postave syna, mimochodom, rozhodol sa preňho prv, ako zažiaril vo filme Pokoj v duši.

V pamäti mi zostali zabodnuté scény, ktoré vyvolávajú množstvo reminiscencií. Napríklad okamih, v ktorom matka plače, že jej nikto nezaplatí, za to, čo obetovala rodine, tak prečo zrazu chce každý za všetko peniaze? Alebo kar, kde sú dôležitejšie rezne ako spomienka na mŕtvu. Či scéna, kde sa otec teší, že ho deti vzali na výlet autom a zrazu zistí, že ho doviezli do „starobinca“ a ošetrovateľky ho presviedčajú, len aby vystúpil, že mu bude dobre... V celovečernom filme by sa mohli možno rozohrať príbehy jednotlivých postáv, motívy ich konania, to, čo tu zostáva iba v náznakoch a útržkoch dialógov. Ale takto je to o to silnejšie. Divák si musí domyslieť a domýšľa.

Priznám sa, veľmi som už zvedavá na ďalší Priklerov opus. Svojím absolventským filmom si nasadil latku poriadne vysoko.

Ďakujem, dobre (Slovensko, 2009)
Námet a scenár: Marek Leščák, Mátyás Prikler
Réžia: Mátyás Prikler
Kamera: Milan Balog
Strih: Maroš Šlapeta, Zuzana Csépló

Zvuk: Dušan Kozák

Produkcia : Katarína Krnáčová , VŠMU
Hrajú Béla Várady, Attila Mokos, Xénia Molnár, Anna Ferenczy, Zuzana Mauréry, Milan Vojtela a ďalší

Foto: VŠMU