Nie som istá, či je to správne. Predpokladám, že na príčine sú obmedzené financie, čo je cítiť z roka na rok vypuklejšie. Napríklad na premietnutie súťažnej osmičky stačili štyri dni, ale aj na filmy v ostatných kategóriách, teda ceny sa mohli vyhlásiť o dva dni skôr a potom festival ešte pokračoval v Bratislave a ostatných mestách. Uvedomujem si, že sa budem opakovať, ale kým si usporiadatelia dostatočne neuvedomia, že renomé festivalu (ak mu hovoríme medzinárodný) robia predovšetkým ceny hlavnej súťaže a ostatných, niekto si ho nevšimne. Isteže prítomnosť zaujímavých osobností je veľkým prínosom, dodávajú podujatiu na prestíži, ale to nestačí. Veď čo sa zvykne spomínať vo všetkých článkoch, hodnoteniach, recenziách, že film získal cenu na tom a tom festivale. O bratislavskom, kde sa nezmohli ani na slušný názov hlavnej ceny, veľa nepočuť a najväčšou hanbou je, že ani na domácej pôde. Zbytočne hľadáte, ešte v ten deň alebo na druhý, zoznam víťazov – nájdete ho len na stránke festivalu. To sa už skutočne nehanbíme? Keď niekomu, kto nie je vyslovene filmovým fanúšikom poviete, že ste na festivale, otázka znie: Na akom ? Priznajme si mesto ním nežije ani o ňom nevie. A koho je to vina? Odpovedzte si sami...

Pokus o katarziu v lone bosnianskych hôr
V 90. rokoch si obyvatelia bývalej Juhoslávie prešli peklom. V každom, kto sa do neho aktívne dostal, zanechali udalosti hlboké rany. Takmer po 20 rokoch sa mnohí nedokážu z toho spamätať, a preto sa zúčastnili takzvaného kurzu zmierenia v prázdnom hoteli bosnianskych hôr. Kurz, presnejšie cestu ku katarzii, vedie slovinský psychiater a snaží sa ako-tak dať tieto psychické trosky dohromady. Či ich však dovedie do cieľa je otázne - ťažko je zabudnúť, ešte ťažšie odpustiť. Tejto háklivej témy sa ujal sarajevský režisér Alen Drljević a snímke dal  výstižný názov Chlapi neplačú (Muškarci ne plaču). Film získal na tohtoročnom MFF v Karlových Varoch Zvláštnu cenu poroty a na bratislavskom Cenu za najlepší hraný film. Film stojí a padá na vynikajúcich  hereckých výkonoch všetkých protagonistov a plne spĺňa cieľ festivalu – dať hold filmovému herectvu. „Pacientov“ reprezentujú všetky skupiny bojujúcich skupín a aby sa vyrovnali s traumou z vojny je mimoriadne ťažké. Napríklad, ako sa dokáže zmieriť 18-ročný chlapec s faktom, že nechcel ísť bojovať, schovával sa, ale vlastná matka na radu imáma prezradila jeho úkryt a doživotne skončil na vozíčku. Môžete sa čudovať tomuto chudákovi, že sa mu nechce ísť na jej pohreb. Nakoniec sa ukáže, že práve pohreb dal túto rôznorodú skupinu nejako dohromady a nad hrobom starej ženy si uvedomili, že postihnutí sú všetci rovnako. Psychologická sonda do duše zranených ľudí jasne naznačí, že najprv sa musíte zmieriť sami so sebou a až potom môže prísť k vzájomnému odpusteniu. Ak k nemu vôbec môže dôjsť. Osobne pochybujem. Táto varujúca snímka o vojnových hrôzach, ale najmä o jej trvalých následkoch, má možno šancu aj na Oscara – snímka je totiž naň nominovaná.

Bez strechy, bez podpisu
Snímka irackého tvorcu Soleena Yusefa Dom bez strechy (Haus ohne Dach), iránskeho tvorcu Vahida Jalivanda Bez dátumu, bez podpisu (No Date, No Signature) a takisto Iránčana Aliho Ashariho Zmiznutie (Disappearance), sa od ostatných snímok odlišovali. Predovšetkým autenticitou, pokojnou, no do detailov premyslenou stavbou príbehu, pozoruhodnými hereckými kreáciami, ale najmä hodnovernosťou prostredia, v ktorom sa odohrávali. Nie náhodou si Soleen Yousef odniesol Cenu pre najlepšieho režiséra za Dom bez strechy. Traja súrodenci sa síce narodili v irackom Kurdistane, ale vyrastali v Nemecku. Želaním ich matky bolo, aby ju pochovali pri manželovi v rodnej dedine. S tým však nesúhlasí strýko, lebo podľa neho bol nebohý zradca a jeho sestra si nezaslúži byť s ním pochovaná. Deti vyrastajúce v presvedčení, že ich otec bol hrdina sú zaskočené, ale prianie matky chcú splniť za každú cenu. Počas strastiplnej cesty po irackom Kurdistane, problémov, ktoré im prichádzajú do cesty, súrodenci dozrejú, uvedomia si vážnosť situácie krajiny, jej rozpory a takisto, že oni už vyrastali v inej kultúre, v iných podmienkach, čo im nebráni, aby porozumeli mentalite svojho národa. Film je zasadený do divokej krajiny, ktorá sama o sebe hrá svoju rolu, putovanie a krádež truhly je tragikomická a smutná zároveň. No čo túto časť zeme ešte čaká je Damoklov meč, o ktorom sa nikdy nevie kedy zasiahne do hry. Pozoruhodný film, škoda, že naše publikum tieto námety veľmi neprijíma.

Navid Mohammadzahed si odniesol Cenu za najlepší mužský herecký výkon vo filme Bez dátumu, bez podpisu a filmu pridelila svoju cenu aj porota FIPRESCI. V expozícii sme svedkami havárie súdneho patológa, ktorý nie svojou vinou zapríčiní zrážku s motocyklom, na ktorom bola žena s malým dieťaťom, manžel a 8-ročný syn. Ten sa len trochu zranil, lekár ho chce zaviesť do nemocnice, ale rodina odmietla. Na druhý deň je šokovaný, že chlapec v noci v nemocnici zomrel. Muž má výčitky svedomia, lebo nezavolal políciu, totiž prepadla mu poistka. Doktor Nariman je však čestný muž a zbytočne ho ubezpečuje kolegyňa, že chlapec nezomrel na následky havárie, ale na otravu jedlom, nedá mu to pokoj. Snímka nastoľuje otázku viny a zodpovednosti a vo výborne vybudovanom oblúku, aké následky mala smrť dieťaťa pre celú rodinu, najmä otca, odhaľuje tienisté stránky spoločnosti. Bieda, beznádej doženú ľudí k činom, ktoré plodia len ďalšie tragédie.Toto si v podstate nevinný lekár uvedomuje a chce niesť za to zodpovednosť. Či je to nie len zbytočné gesto ostáva otvorené. Bravúrny apel na to, že by sme nemali od problémov utekať, ale postaviť sa im čelom.

Zmiznutie si cenu neodnieslo, čo jeho kvality nijako nezníži. Príbeh sa odohráva počas jednej  chladnej noci v Teheráne. Mladí milenci majú problém – dievča otehotnie a musia sa neplánovaného dieťaťa zbaviť. Spoločnosť totiž ženu, ktorá počne pred výdajom odsúdi, teda mladá študentka sa nemôže s tým priznať rodičom. Obaja behajú po nemocniciach, vymýšľajú si historky o znásilnení, potom tvrdia, že sú manželia, faktom však ostáva, že žena krváca a zákrok je nutný. Mladí sympatickí ľudia, spútaní konvenciami, oscilujú medzi túžbami moderného človeka a zaostalým myslením. Dvojica je vystavená vážnej skúške ich vzťahu a začínajú o sebe pochybovať. Vynikajúce kino, s nečakaným záverom, patrilo k ďalším kvalitným príspevok súťaže.

Preskakovanie cez balvany, ktoré sa dali obísť
Sherry je bláznivá žena, obchoduje s dekoratívnou kozmetikou, po nociach behá po baroch a vyspí sa s každým, bez výberu. Toto je v krátkosti obsah amerického filmu Ľahký život (Easy Living) režiséra Adama Kelemana. S rodinou nemá nijaké kontakty, o jej jediné dieťa Alicu, sa stará jej sestra. Netreba azda zdôrazňovať, že vzťah oboch žien je takmer na bode mrazu a žiada nezodpovednú sestru, aby na dieťa aspoň finančne prispievala. No, ktoré dieťa netúži po matke, a tak je to aj v prípade Alice. Sherry ide z maléru do maléru a za všetko čo ju stihne si môže sama. Nie je chudinkou, ktorá nemá nikoho, len si všetkých znepriatelí. Nakoniec pod tlakom udalostí nájde v sebe silu, aby so svojim životom predsa len niečo urobila, najmä pre svoju dcéru. Nejako jej prerodu adozrievaniu neuveríme, lebo príbeh kĺže po povrchu.

Z toho istého cesta je aj hrdinka francúzskej režisérky Léonor Serraille Paula (Montparnasse Bienvenüe). Osud Pauly, v podaní herečky Laetitie Dosch, ktorá si odniesla Cenu za najlepší ženský herecký výkon, je predsa len zaujímavejší a zmysluplnejší ako osud spomínanej Sherry. Paulu opustil jej dlhoročný priateľ a nevie sa s tým zmieriť. Prosíka, otravuje ho a nedá mu pokoja. Peniaze nemá, musí sa nejako zamestnať, na matku sa spoľahnúť nemôže. Ich vzťah je vážne narušený. Žena si je takisto sama zodpovedná za situáciu, do ktorej sa dostala, ale poctivo sa z nej snaží vyhrabať. Jej zvláštnosťou je, že má jedno oko modré a druhé hnedé, akoby presne táto anomália charakterizovala jej rozpoltenosť. Paula sa pomaly, ale isto dostáva zo šlamastík, ktoré si sama zapríčinila, zmieri sa s matkou a zbožňovaného muža sa nakoniec dobrovoľne vzdá. Pekne vyrozprávaná cesta ženy, ktorá nevie čo so svojim životom, zrejme oslovila najmä mladú generáciu, lebo mu pripadla aj Cena študentskej poroty.

Do tretice ďalším nešťastníkom je pre zmenu muž – hazardér a nezodpovedník Jimy. Tak sa vola hrdina austrálskeho režiséra Jasona Raftopoulosa Na západ od slnka (West of Sunshine).O rodinu a syna sa veľmi nestará, naháňa ho úžerník a šťastnou náhodou vyhrá na konských dostihoch dostatočne veľkú sumu, aby dlh hravo zaplatil. No čo tento blázon neurobí, namiesto toho, aby okamžite splatil svoju dlžobu, celé peniaze vsadí na ďalší pretek a pochopiteľne o ne príde. Navyše mu manželka na celý deň zverí do starostlivosti syna a s ním musí zháňať peniaze. Všetci ho už majú plné zuby, nikto mu nepomôže, a tak príde o to čo má najradšej - svoje auto. Auto je síce preč, ale má bicykel a získal syna. To je pre tohto nenapraviteľného hazardéra druhá šanca a zdá sa, že ju využije. Mimoriadne dobre remeselne nakrútený a napísaný príbeh vyzdvihuje tie hodnoty v živote jednotlivca i spoločnosti, za ktoré sa oplatí bojovať a dačo si aj vytrpieť.

Hrdinovia  argentínskeho súťažného príspevku Lovecká sezóna (Temporade de Caza) režisérky Natalie Garagiola celkom do línie samodeštrukčných elementov nepatria. Aj keď Nuhel, ktorý žije po smrti matky s nevlastným otcom, si môže za šlamastiku v škole, sám. Otčim usúdi, že by na chvíľu mal ísť k biologickému otcovi, s ktorým nemá takmer nijaký vzťah – videli sa pred desiatimi rokmi. Otec Ernesto je loveckým sprievodcom v Patagónii, šťastne ženatý otec štyroch malých dcér. Vzdorovitý Nuhel, všemožne sa bránici bližšiemu kontaktu s rodinou má s tvrdým otcom veľa spoločného. Obaja  skrývajú svoje city a bránia sa ich prejaviť. Poľovačka má byť tým momentom, keď sa všetko môže zvrtnúť. Je to na ostrie noža, ale spoločná krv sa nezaprie. Prekvapením bolo, ako sa s touto čisto chlapskou témou, odohrávajúcou sa v drsnom prostredí, brilantne popasovala žena. Lepšie by tomu, čo sa v dušiach dvoch zranených chlapov odohrávalo, neporadil ani muž. Snímka je dokonale snímaná aj kameramanom Fernandom Lockettom, ktorý zábermi krásnej a divokej prírody vhodne podčiarkol rozpoloženie svojich hrdinov.

Festivalová osmička teda priniesla dostatok podnetov na zamyslenie sa, ale najmä potvrdenie starej pravdy, že silný príbeh nemusí byť nasilu zatraktívnený mondénnym prostredím, stačí ho zasadiť do reálnych „kulís“ skutočného života, lebo len v takom prípade mu uveríme a emocionálne nás zasiahne. Všetko ostatné je balast, na ktorý sa rýchlo zabudne.