Prvý Blade Runner nielenže nepatril k diváckym hitom sezóny a komerčne prepadol, ale aj jeho celkové prijatie bolo pomerne vlažné. Jeho tvorca Ridley Scott sa rozhodol ísť trochu ťažšou cestou a miesto akčnej ladenej kriminálky o lovcovi androidov, situovanej do futuristických kulís, naservíroval divákom poetickú, až meditatívnu, záležitosť s hypnotickým audiovizuálom. A posolstvom ukrytým pod nablýskaným povrchom. Pomalé, prázdne nudné – ešte aj dnes jej niektorí adresujú podobné výčitky, no snímka nakoniec vyhrala neúprosný boj s časom. Skutočne málokto si však dovolí spochybniť kultúrny dopad Blade Runnera, nielen čo sa týka ďalšieho rozvoja žánra science-fiction. Dej sa odohráva tridsať rokov po udalostiach prvého filmu a za ten čas sa zmenilo vcelku dosť. Noví Androidi nazývaní inak aj replikanti, vykazujúci podstatne vyššiu poslušnosť, sa stali legálnymi a boli plne integrovaní do spoločnosti. Tam začali vykonávať bežne ľudské práce, často aj tie, o ktoré nik iný nejavil záujem. Rozhodne však nežijú ideálny život a okrem bežnej nenávisti okolia sa musia vysporiadavať aj s určitým prázdnom, ktoré im pomáhajú  zapĺňať i falošné implantované spomienky na detstvo. A potom je tu ešte staršia rada replikantov, žijúca voľne na slobode a odsúdená na čo najskoršiu likvidáciu.

Preč je Rick Deckard s tvárou Harrisona Forda (aspoň ako ústredný charakter), no aj nový hlavný hrdina K (Ryan Gosling), je rovnako ako on, Blade Runnerom, čiže lovcom replikantov. A ani tentokrát nie je samotná zápletka nijak zvlášť komplikovaná. Skôr naopak a oproti originálu sa pritom výrazne navýšila celková minutáž. Víťazstvo formy nad obsahom, aj tak znejú niektoré ohlasy, ktoré sprevádzali aj pôvodný film. A svojim spôsobom majú pravdu. Forma je totiž skutočne fenomenálna a niečo tak pôsobivé sa bežne nevidí. A to aj pri všetkej úcte ku kvalitnej konkurencii.

Nový Blade Runner síce vizuálne vychádza z rovnakých základov, ale nebojí sa svet i ďalej rozvíjať. Výtvarnej stránke pomáha vyniknúť aj fantastická kamera, ktorou si Roger Deakins pýta ďalšiu oscarovú nomináciu. Nejde pritom len o opojné  prelety neónmi osvetlenými kulisami, ale aj o spôsob snímania v interiérových scénach, kde dôležitú rolu zohráva aj veľmi kvalitné nasvietenie. Pastvu pre oči dopĺňa aj pastva pre uši a to i napriek tomu, že burácajúca hudba dvojice Benjamin Wallfisch - Hans Zimmer silne vychádzajúca z Vangelisovych prvkov asi nebude vhodným doplnkom na samostatné počúvanie. Dôležité je však to, že ideálne ladí s obrazom a pritom vôbec nepôsobí  zastaralým a neaktuálnym dojmom.

Bola by však chyba tvrdiť, že forma je to jediné, čo stojí za zmienku. Iste, dej svojim priebehom nikoho neohromí a hlavne v strednej časti mierne trpí určitou monotonnosťou, keďže kanadský režisér Denis Villeneuve sa doslova vyžíva v detailoch. Nezriedka komponuje jednotlivé scény takým spôsobom, aby nechal čo najdlhšie vyniknúť náladám konkrétnych momentov a to i bez zbytočných dialógov. Že to zaváňa určitou vyprázdnenosťou? Nie tak celkom. Blade Runner 2049 totiž, našťastie, nerozvíja pôvodné dielo iba vizuálne, ale aj myšlienkovo.  A to naozaj dôkladne – zaujímavých podzápletiek je mnoho a nechávajú diváka poriadne nahliadnuť do špinavého a depresívneho sveta budúcnosti. Zamyslenie dokáže vyvolať aj zdanlivo banálna veta, vhodne umiestnená na to správne miesto. No a jeden z najzaujímavejších motívov, sústreďujúci sa na postavu virtuálnej spoločníčky Joi (Ana de Armas), v niečom dokonca triumfuje i tematicky podobné ladené dielo Ona od Spika Jonzeho.

Nový Blade Runner rozhodne nie je dokonalou záležitosťou, ale je viac než sympatické, že rovnako ako originál sa nebojí nerobiť žiadne divácke kompromisy. Ani zďaleka nejde o klasické pokračovanie v štýle, všetkého je viac, či hru na istotu podporenú neustálym odkazovaním na pôvodné udalosti.  Nakoniec, preč je aj neo-noirový nádych a výsledok atmosfericky ďaleko viac pripomína to, čím mohol byť tohtoročný Ghost in the Shell, ak by sa naozaj pevne držal anime predlohy. Je to negatívum? Ako pre koho. Bežné masy to však zrejme neuspokojí, rovnako ako minimum akcie, ku ktorej dochádza iba keď je to naozaj nevyhnutné. Blade Runner 2049 je vlastne rovnakou ukážkou chladného perfekcionalizmu (v zmysle zbaveného zbytočnej melodramatičnosti) ako snímky Christophera Nolana, akurát s menším ťahom na bránku. Lenže i napriek tomu, a možno i práve preto, by bola chyba  nevidieť ho na veľkom plátne.  Nie každý deň sa vám totiž podarí zhliadnuť v kine veľkofilm konceptuálne pripomínajúci skôr nezávislú tvorbu.

Blade Runner 2049, USA, Kanada, Veľká Británia,  2017)
Dĺžka: 163 minút
Réžia: Denis Villeneuve
Scenár: Hampton Fancher, Michael Green
Kamera: Roger Deakins
Strih: Joe Walker
Hudba: Benjamin Wallfisch, Hans Zimmer
Hrajú: Ryan Gosling, Harrison Ford, Jared Leto, Dave Bautista, Sapper Morton, Robin Wright, Mark Arnold, Vilma Szécsi, Ana de Armas, Wood Harris, David Dastmalchian, Tómas Lemarquis, Sylvia Hoeks, Sallie Harmsen, Samuel Brown, Ben Thompson, Suzie Kennedy, Edward James Olmos, Kingston Taylor, Hiam Abbass, Mackenzie Davis, Krista Kosonen, Elarica Johnson,André Lukács Molnár, István Göz, Pál Nyári, Joshua Tersoo Allagh, Zoltán Béres a ďalší
Distribúcia: ITAfilm
Premiéra v SR: 5. októbra 2017
Foto: ITAfilm