Do slovenských kín ju prináša Be2Can, ambiciózna a mimoriadne pohotová prehliadka filmov z medzinárodných festivalov v Berlíne, Benátkach a Cannes, ktorú už po štvrtý raz pripravila Film Europe Media Company. Ústrednou postavou skúpo zaľudneného filmu je Horácia (Charo Santos-Concio), ktorá si v ženskom väzení odpykáva trest za vraždu. Dozorkyňa i spoluväzenkyne ju majú rady, lebo Horácia je vyštudovaná učiteľka a nadaná rozprávačka, ktorá im spríjemňuje voľné chvíle a snaží sa obohatiť vedomosti jednoduchých žien aj o základné poznatky z gramatiky, matematiky či chémie. Po tridsiatich rokoch vysvitne, že jemná, sympatická žena sedela za čin, ktorý nespáchala, k vražde sa prizná jej kamarátka Petra (Shamaine Buencamino), a tak Horáciu prepustia na slobodu. Na tejto epizóde vidieť, ako premyslene pracuje Lav Diaz s tajomstvom. Petrine oneskorené výčitky svedomia sa prejavujú v opakovaných nepochopiteľných náznakoch, ich príčinu autor vysvetlí až dodatočne, keď je už Horácia na slobode a vinníčka mŕtva.

Hrdinka, ktorá celé tri desaťročia nemala kontakt s rodinou, sa vracia domov. Je rok 1997, Hongkong práve prechádza od britskej pod čínsku správu a dejú sa aj mnohé iné veci, ktorým Horácia po dlhej izolácii nerozumie a len postupne si na ne zvyká. Manžel zomrel, syn je nezvestný, zvíta sa teda aspoň s dcérou, ktorú uprosí, aby o jej návrate nikomu nehovorila. Horácia má totiž plán. Chce sa pomstiť za skazený život pôvodcovi celej intrigy – bývalému milencovi Rodrigovi Trinidadovi (Michael De Mesa), bohatému mešťanovi, ktorý nedokázal zniesť jej vydaj za iného muža.  Horácia chodí každú noc pozorovať honosnú vilu, v ktorej jej nepriateľ, strážený početnou ochrankou, býva. Je vlastne tiež väzňom, ibaže v zlatej klietke. Vychádza z nej len raz týždenne na omšu do miestneho kostola, lebo podobne ako ostatní boháči, aj on sa bojí únosu, šíriaceho sa ako mor po celých Filipínach, s čím žena vo svojich plánoch kalkuluje.

Horácia má vo filme dve podoby. Vystupuje ako anjel pomsty za nespravodlivo spôsobené príkorie i ako anjel milosrdenstva, ktorý súcití s biednymi v priepastne rozdelenej miestnej societe a snaží sa im zo všetkých síl pomáhať. V súlade s tým má dve podoby aj jej vizáž. Ako majiteľka malej reštaurácie a častá návštevníčka kostola – miesta plánovaného činu - je Horácia oblečená v ženských šatách a cez rozpustené vlasy má prehodenú čipkovú šatku (vtedy ju volajú Renáta alebo Letícia), v noci, keď snorí okolo Rodrigovej vily, chodí v nohaviciach, teniskách a šiltovke, takže na prvý pohľad ani nevidieť, že ide o ženu. Na svojich nočných potulkách stretáva niekoľko záhadných ľudských bytostí, z ktorých každá je buď fyzicky alebo psychicky poznamenaná. Jej najčastejším spoločníkom je mladý hrbatý predavač balutu (filipínska pochúťka populárna v krajine podobne ako hot dog v Amerike – varené oplodnené kuracie alebo kačacie vajcia). Hrbáč sa často zamýšľa nad božou nespravodlivosťou v súvislosti so svojím výzorom a chudobou, nevzdáva sa však nádeje, že raz sa bude mať aj on lepšie. Horácia mu dá peniaze, aby mohol zavolať lekára k svojmu chorému synovi, a často kupuje aj balut, hoci nie je hladná, len aby mu pomohla. Fyzicky poznačená je aj výrazne krívajúca Nena (Mayen Estanero), čašníčka z Horáciinej prostej reštaurácie, obdivujúca dobrotu svojej panej. Mameng (Jean Judith Javier) je mladá zanedbaná tuláčka, bezdomovkyňa, ktorá dokáže vycítiť zlo v ľuďoch. Prítomnosť „démonov“ ju odradí aj od ďalšieho kontaktu s pomstychtivou Horáciou/Letíciou, ktorá jej dovtedy pomáhala peniazmi, jedlom i prepotrebným kúpeľom.

Najvýraznejšie a pre ďalší Horáciin život najdôležitejšie je jej stretnutie s Hollandou (John Lloyd Cruz), ako sám seba pomenoval mladý gay a transvestita, ktorý sa vzhľadom na sexuálnu orientáciu a chorobu pokladá za príťaž a hanbu rodiny, preto odíde do cudzieho mesta, kde ho nikto nepozná, aby si tu užíval a napokon umrel. Horácia sa s ním stretáva opakovane, zachraňujúc mladého muža, ktorého spočiatku pokladá za ženu, pri epileptických záchvatoch. So zručnosťou zdravotnej sestry a láskavosťou samaritánky ho opatruje vo svojom dome po útoku rozdivočenej partie mladíkov, kým ho znova nedostane do formy. Scéna, v ktorej sa spoločne zabávajú, popíjajú, tancujú a spievajú miestne šlágre i slávnu pieseň Somewhere z muzikálu West Side Story, patrí k vrcholom filmu. Zdá sa, že konečne veselá Horácia našla spriaznenú dušu, ktorej sa môže zveriť a s ktorou si vie predstaviť budúcnosť. Netuší, že vtiahla Hollandu do svojho života spôsobom, ktorý povedie k tragédii. V záverečnej scéne filmu chodí mĺkva a znova osamotená Horácia so sklonenou hlavou stále dokola. Šliape pritom po desiatkach letákov, kde zverejnila údaje o nezvestnom synovi, ktorého prišla hľadať do Manily. Trochu to pripomína jej život – bludný kruh, z ktorého niet východiska.

Lav Diaz má svoje tempo rozprávania a svoj čas, ktorý nemá s naším európskym vnímaním nič spoločné. Ak si chce divák takmer štvorhodinový film vychutnať, nezostáva mu nič iné, len naladiť sa na autorovu vlnu a nechať sa ňou unášať. Nudiť sa určite nebude, lebo Diaz je majster svojho remesla aj v budovaní napätia. Dlhé – predlhé statické čiernobiele zábery, odvíjajúce sa v extrémne pomalom tempe, mnohé akoby v reálnom čase, sú komponované precízne a rafinovane, takže neraz pripomínajú výtvarné objekty. Keďže sa príbeh odohráva prevažne v noci, významnú úlohu hrá svietenie, ktoré len zriedkavo ožiari celý obraz, častejšie z neho vydeľuje iba niektoré prvky, kým iné ponára do šera až tmy. Diaz v úlohe kameramana najviac používa celky a polocelky, svoje postavy sleduje akoby z diaľky, z odstupu, ktorý mu umožňuje objektivitu bez subjektívneho zásahu do predkamerovej reality. Jeho autorský film je minimalistický nielen dialógom, obmedzeným na najnevyhnutnejšie, pričom frekventovanejší ako rozhovor je monológ postáv, ale aj počtom charakterov. Toto pravidlo poruší masovou scénou len pri zdôraznení sociálneho podhubia svojho príbehu, napríklad pri niektorých výjavoch zo života asociálov, či v scéne demonštrácie chudobných obyvateľov predmestia proti demolácii ich skromných príbytkov, ktoré musia uvoľniť priestor vilám boháčov, alebo v obraze bezuzdnej zábavy zlatej mládeže na miestnej pláži, kde Horácia hľadá zmiznutého Hollanda. V tejto sekvencii sa jediný raz ozýva aj reprodukovaná hudba, ktorá je inak v Diazových filmoch tabu. Ak počujeme nejakú melódiu, napríklad spomínaný hit Somewhere, vždy znie iba z úst konkrétnej postavy v reálnej situácii. Realitu zdôrazňuje aj občasné použitie rozhlasových správ, pripomínajúce presné časové a priestorové súradnice filmu. Svoje básnické danosti vyžíva Diaz v literárnych textoch - poviedkach, ktoré vkladá do úst hlavnej hrdinky a ktoré predstavujú jej životné krédo. Limitovaný počet postáv, z ktorých každá si nesie svoj kríž, determinovaný fyzickým či psychickým postihnutím, a svoj príbeh, vyplývajúci z postavenia v sociálne tvrdo diferencovanej spoločnosti, kladie mimoriadne požiadavky na kvalitu hereckého ansámblu. Typovo rôznorodí interpreti so širokou škálou psychologicky prepracovaného herectva podali presvedčivé výkony, ktoré výrazne prispeli k nezvyčajnému zážitku z tohto exotického diela.

Tá, ktorá odišla (Ang babaeng humayo/ The Woman Who Left), Filipíny, 2016
Dĺžka: 229 minút
Réžia, scenár, kamera, strih: Lav Diaz
Hrajú: Charo Santos-Concio, John Lloyd Cruz, Michael De Mesa, Nonie Buencamino, Shamaine Buencamino, Mae Paner, Mayen Estanero, Marjorie Lorico, Lao Rodriguez, Kakai Bautista, Jo-Ann Requiestas, Jean Judith Javier, Daniel Palisa a ďalší
Distribúcia: Film Europe Media Company – Be2Can 4
Premiéra v SR: 5. októbra 2017
Foto: Film Europe MC