Od počiatkov kinematografie sa vo filmovej zábave autoriusilujú objavovať nielen nové príbehy, charaktery, vzťahy, filmové vyjadrovacie prostriedky, ale i nové prostredia. Príbehy sa odohrávajú na iných planétach, v iných dobách, v makrosvete, vo vnútri ľudských tiel. Pohyblivé obrázky ľúbia metafory.  Svet ukrytý v počítači sa stal neoddeliteľnou súčasťou filmového univerza už v roku 1982, vďaka prelomovému vedecko-fantastickému thrilleru Stevena Lisbergera Tron.

Filmová animácia umožňovala stvárňovať atraktívne fiktívne vesmíry presvedčivejšie, pohotovejšie a výstižnejšie ako hraný film, a tak sa stala doménou alternatívnych prostredí. K obligátnym svetom zvierat pribudli svety hmyzu, hračiek,  strašidiel zo snov, robotov i veľjašterov. V roku 2012 nám štúdiá Walt Disney Animation vo filme Ralph Rozbi-to ukázali, ako to vyzerá vo svete videohier. O tri roky neskôr štúdiá Pixar parádne predviedli, čo sa deje V hlave. Vzťah medzi jedlom a sexualitou, rovnako ako zákonitosti viery (a to všetko spojené motívom radostne anarchistickej psychoanalýzy) v roku 2016 skúmali veľmi neortodoxným spôsobom autori filmu Buchty a klobásy o svete potravín.

Boli to nápadité, hravé, bystré a múdre metaforické snímky. Stavali nielen na remeselnom majstrovstve či autorskej imaginácii, ale i na fundovanom, dôvernom poznaní skutočnosti. Mali reálne základy. Tvorcovia podrobne a do hĺbky študovali subkultúru videohier i zákonitosti programovania, psychológie, anatómie i filozofie. Neostýchali sa obracať s prosbou o radu na expertov, mali odborných konzultantov a poradcov. Ich úsilie odmenilo publikum vysokými návštevami kín, nákupom videonosičov, sledovanosťou v televíziách i obľubou merchandisingu.

Vo svete reálneho špubiznisu však bolo len otázkou času, kedy túto zlatú baňu objavia a obsadia obchodníci bez škrupúľ a pokúsia sa premeniť minimálne investície na maximálne zisky. Nie je vlastne žiadnym prekvapením, že sa tak napokon stalo pod vlajkou štúdií Sony Pictures Animation, kde na jednej strane vznikajú nesporne ambiciózne výstavné projekty ako Divoké vlny, Oblačno, miestami fašírky, Piráti!,  či Hotel Transylvania, no na strane druhej aj vyložene lacné konzumné série typu Lovecká sezóna. Digitálne animovaná novinka Emoji film patrí do tejto kategórie.

S originalitou námetu si ťažkú hlavu nerobí. V moderných mobilných telefónoch, ktoré sú vlastne výkonnými vreckovými počítačmi, umožňujúcimi okrem mnohého iného aj hlasovú komunikáciu, sa skrývajú netušené svety s čudnými pravidlami. Rušné filmové mesto Textopolis sa nachádza v četovacej aplikácii a obývajú ho smajlíci, teda Emoji. Žijú pre jedinú vec – aby v pravú chvíľu ilustrovali textovú správu grafickým vyjadrením emócie. Preto je dôležité, aby prácu vykonávali presne. Každý má raz a navždy daný ľahko čitateľný jednoznačný výraz. Okrem Geneho. Hoci má predstavovať znudené znechutenie typu „Pche!“, žltučký smajlík prekypuje rôznorodými pocitmi, citmi a náladami. Teda aj grimasami a výrazmi. Nečudo, že hneď prvý džob dokonale pokazí.

Ostýchavý školák Alex, ktorému mobil patrí, chcel vyjaviť city spolužiačke. Namiesto toho sa nepodareným smajlíkom len strápnil, a tak rozladený, zahanbený a nahnevaný dá telefón do servisu resetovať a nahrať nový operačný systém. Čo pre obyvateľov Textopolisu znamená záhubu. A to Gene nemôže dopustiť. Jeho hlavný cieľ je sebeckejší: nechať si opraviť kód, aby prestal byť inakší. V tejto súvislosti je možno vhodné (hoci politicky nekorektné) pripomenúť, že autor filmu Tony Leonidis nijako netají  svoju homosexuálnu orientáciu. A inšpiráciu pixarovským Toy Story tiež hrdo manifestuje.

Genemu pomáha ručičkový smajlík Dajnato a tajomná Hekerka, no pridajú sa i jeho znudene znechutení, napriek tomu milujúci obetaví rodičia. Ich protivníkmi sú nielen čas, ale i šéfka Textopolisu – vždy vyškerená základná pôvodná a služobne najstaršia smajlíčka Smiler. Rozhodne sa, že keď nebude pokazený smajlík – nebude ani problém. A prikáže svojim antivírovým robotom Geneho zlikvidovať. K protivníkom patria tiež spamy, trollovia, vírusy a iná háveď, na ktorú cestou za spásou traja dobrodruhovia narazia. Bez nebezpečia nie sú ani niektoré aplikácie. Najmä hry. Takto to neznie zle, ale realizácia vŕši jednu chybu a nedbanlivosť na druhú.

Medzi reklamami pred predstavením je i trailer k chystanej pixarovskej novinke Coco s hladným psíkom a mexickým kostlivcom. Emoji film do kín sprevádza krátky predfilm Šteňa, situovaný do strašidelného sveta série animovaných filmov Hotel Transylvánia. O tom, čo sa stane, keď do transylvánskeho strašidelného hotela zavíta rodinka kostlivcov a za recepčným pultom sa náhodou práve nachádza trochu väčší psík. Ak neviete, aký rozdiel je medzi kvalitou Pixaru a rozpačitosťou Sony Animations, zistíte. Bije do očí, rovnako ako škodoradostné úsilie Sony Pictures Animation vypustiť pixarovskej konkurencii rybník. No a po zlom úvode je hlavný film len slabým a nedobre namiešaným riedkym odvarom z Trona, Ralpha Rozbi-to a V hlave. Nestačí, že základný nápad je nepôvodný. Buď producenti alebo spoluscenárista a režisér Tony Leonidis, odídenec od Disneyovcov, spravili celý dlhometrážny rad nešťastných rozhodnutí.

Postavičky sú schematické, stereotypné, no i tak do istej miery sympatické. Gene je typický outsider, ktorý svoje superschopnosti považuje za hendikep. Aké príjemné by bolo, keby Gene svoj rodný telefónový svet zachránil práve vďaka svojej odlišnosti! No nestane sa tak, záchrana je nenápaditou, sto ráz otrepanou dobrodružnou schémou. Úplne nevyužití sú i päťprstý žrút Dajnato a rázna Hekerka (v origináli Jailbreak, čo je významovo niečo úplne iné). Motív Dajnata ako večne lačného jedáka nevedie odnikiaľ nikam. Podobne i Hekerkino tajomstvo slúži len ako nanajvýš disharmonické, neprirodzené, násilné riešenie finálnej záchrany. Ostatné figúrky tvoria iba pestrofarebné pohyblivé pozadie bez nápadu a vtipu.  Výtvarné riešenia aj animácia sú obstojné, i keď v ničom neprekračujú nižší štandard. Rozprávanie, fabulácia i humor dokazujú, že film je adresovaný deťom predškolského a útleho školského veku. Len škoda, že tie síce mobilné telefóny používajú odmalička, no ešte spravidla netušia, čo je to emoji, cloud, firewall, spam, jailbreak, stream, upload, internetový troll, trojan či bot a neocenia ani tú trochu nápaditosti, ktorú tvorcovia do filmu investovali. Dokonale sa strácajú už po prvých minútach.

Autori pevne previazali smajlíkov s ich anglickými pomenovaniami, bez ohľadu na to, že v cudzích jazykoch sa ich mená líšia. Prekladateľov, tvorcov lokálnych jazykových verzií, stavajú pred nesplniteľnú úlohu. Emoji film je v podstate nepreložiteľný. Zákonite musí v preklade zaniknúť nielen väčšina slovných hračiek, ale aj dejotvorných významových posunov. To do istej miery vysvetľuje, prečo film v slovenskom dabingu (hlasovo dobrom) na nás pôsobí ešte absurdnejšie.

Staršia mládež a dospelí, ktorí odborné výrazy ovládajú, zasa vo filme nenájdu takmer žiadny zaujímavý presah – ani dejový, ani myšlienkový, ani humor, ani hravosť, ani odkazy, odvolávky a citácie. Autori úplne rezignovali na sofistikovanejšie vtipy vyplývajúce z rôznych konkurenčných operačných systémov, hardvéru a softvéru. Piate cez deviate, bez logiky i funkčného využitia miešajú systém s aplikáciami, grafiku s programami, sociálne siete s cloudom, uploading so streamovaním. Na jednom mieste sa tu stretajú vírusy, trójske kone, neporiadne vymazané aplikácie a provokujúci internetoví diskutéri – trollovia, no ani z ich stretnutí nevzíde nič nové, vtipné či hravé. Tým viac si starší diváci uvedomujú, čo z ktorého úspešnejšieho a nápaditejšieho animáku tvorcovia ukradli a ako neobratne, neschopne s tým narábajú. A výsledné posolstvo toho všetkého nie je ani na úrovni otrepaného „Neboj sa byť inakší!“

Smartfóny sa stali neodmysliteľnou súčasťou našich životov. Fotografujeme nimi. Počúvame z nich hudbu a pozeráme videá. Komunikujeme prostredníctvom sociálnych sietí. Vyhľadávame informácie. Nakupujeme.  Plánujeme, organizujeme, zapamätávame. Píšeme (aj táto recenzia vznikla na telefóne Blackberry Passport). A sem-tam i telefonujeme. Mobil patrí do našej najintímnejšej sféry. Zverujeme mu to, čo nikomu inému. Niekedy i to, čo nedokážeme priznať sami sebe. Mobil nielen ako rozum do vrecka, ale tiež ako prenosné svedomie. Nik nás nepozná lepšie, ako náš mobilný telefón. Emoji film preto i napriek nepôvodnému námetu mohol byť veľmi zaujímavý a napriek technokratickému univerzu hlboko ľudský film.

Priam sa núka predstava komediálneho animovaného Matrixu alebo filmu o spoločnosti, ktorá sa od myšlienok a slov presunula späť ku kresleným znakom. Pútavý by bol i príbeh o neľahkom dospievaní v takejto spoločnosti. O personifikovanom softvéri, ktorý musí pohotovo, presne a bez protestov plniť najbizarnejšie úlohy, no keby mal príležitosť, dokázal by od základov zmeniť naše životy – k lepšiemu, ale i k horšiemu. Alebo  Emoji film mohol byť o hocičom inom. Možností je vďaka téme nespočetne veľa. Ostal však iba ďalšou plytkou, plochou, prázdnou filmovou cestou tam a zase naspäť. Označenie „film pre deti“  zaváňa alibizmom, ako keby štúdiá iba nejako chceli zamaskovať, že vyprodukovali nepodarok. Sú to len marketingové frázy, ďaleko od pravdy. A hoci na ne nepochybne naletia milióny divákov, nič to nezmení na fakte, že Emoji film nie je pre deti. Nie je ani pre deti. Ani pre dospelých. Ani pre nikoho.

Ak by sme ho mali ohodnotiť jedným slovom, znelo by "Pche!"