Českí diváci si film vybrali do distribúcie sami v rámci európskeho projektu Scope 100, do našich kín ho prináša Asociácia slovenských filmových klubov. Životopisná dráma Posledná rodina vznikla podľa skutočných dramatických udalostí,  ktoré sa odohrali v rodine významného poľského maliara, grafika a fotografa Zdzislawa Beksińského (narodil sa roku 1929 v Sanoku, tragicky zahynul roku 2005 vo Varšave), vedúcej osobnosti poľského modernizmu, s ktorého tvorbou sa spájajú také umelecké smery, ako je dystopický symbolizmus a surrealizmus. Jeho temné veľkoformátové obrazy, sústredené prevažne v múzeu v rodnom Sanoku, ktorý je aj miestom rodinnej hrobky, pôsobia na diváka fascinujúco i desivo zároveň. Odrážajúc umelcove sny, obsesie a nočné mory, sú plné anjelov i démonov, kostlivcov, smrtiek, postáv bez tvárí a nehostinných scenérií. Možno vytvárajú istú paralelu s tragickým osudom jeho rodiny, ktorú smrť navštevovala vari častejšie než iné spoločenstvá a vždy mala na sebe punc osudovosti.

Scenárista Robert Bolesto a režisér Jan P. Matuszyński sa nesústreďujú na maliarovú tvorbu a problémy s ňou spojené, nezaoberajú sa komplikovaným umeleckým procesom. Beksińského obrazy, husto pokrývajúce steny panelákového bytu na nedokončenom varšavskom sídlisku, kam sa rodina presťahovala zo Sanoku, tvoria iba kulisu, pred ktorou sa odohráva rodinná dráma. Autorov filmu zaujíma, aké to je žiť medzi toľkými depresívnymi podobami umelcových predstáv, a zisťujú, že rodina si na ich prítomnosť zvykla, že manželka i syn si budujú z maliarových apokalyptických vízií vlastné zbierky, ktorých sa nemienia vzdať ani za prísľub enormných finančných ziskov.

Kým varšavské sídlisko v roku 1977, kedy sa príbeh začína (končí sa Beksińského tragickým skonom v roku 2005), pripomína svojou nedokončenosťou, nedostatočnou vybavenosťou, blatom a neporiadkom exteriéry Chytilovej filmu Panelstory, rodina, ktorá v ňom žije, je unikátna. Tvoria ju dve silné osobnosti – otec Zdzislaw a syn Tomasz, psychicky mimoriadne labilný a s realitou nevyrovnaný rozhlasový moderátor a prekladateľ filmov, ktorí majú okrem talentu, vzdelania, citu pre dobrú hudbu a čierny humor aj svoje temné stránky. Žijú vlastne v permanentnom konflikte, v strede ktorého sa pohybuje matka Zofia, vzdelaním romanistka, tichá, málovravná, no vnútorne silná žena, so striedavým úspechom tlmiaca dramatické až démonické prejavy svojich dvoch milovaných mužov. Rodinu dopĺňajú dve babičky – matky hlavných protagonistov, ktoré sa len občas vynárajú z prítmia neveľkého, nábytkom a vecami zaprataného bytu, aby predniesli svoje požiadavky či zanedbateľné pripomienky. Rodina Beksińských žije izolovane, až na jedného známeho ju nikto nenavštevuje, zdá sa, že ani ona sa nezapája do žiadneho spoločenského diania, zvonček pri dverách väčšinou vyvoláva zlú predtuchu... Rodinný príbeh vo filme trvá takmer tridsať rokov, za oknami panelákového bytu sa zmení spoločenské zriadenie, ale v živote tejto ohraničenej komunity sa to odráža minimálne. Babičky postupne umrú na starobu, Tomek sa zopár ráz pokúsi o samovraždu, otec i matka starnú, čo sa len nepodstatne odráža na ich fyziognómii, jedine syn si radikálne zmení imidž a zo zarasteného divocha s bujnou hrivou sa stane scivilizovaný, ostrihaný a vyholený, no stále nonkonformný mladý muž, nadšený a uznávaný propagátor modernej západnej popkultúry.

Autori filmu mali zjednodušenú úlohu pri výstavbe príbehu, lebo k dispozícii bolo dostatočne veľa faktov o tejto rodine, jednej z najtragickejších v modernom Poľsku. Otec Zdzislaw už od roku 1957 zaznamenával kľúčové body rodinného života na audiokazety a keď sa o rok neskôr narodil syn Tomek, náhodnosť sa zmenila na pravidlo. V osemdesiatych rokoch získal videokameru a z observácie sa stala priam posadnutosť, ktorá nepozná žiadne limity a hraničí až s bezcitnosťou. (Keď rozzúrený Tomek zdemoluje matkinu kuchyňu, pretože mu prekáža jej starostlivosť o jeho zanedbaný byt, otec namiesto pomoci žene, ktorá s námahou dvíha pováľané skrinky, všetko filmuje. Podobne sa zachová aj pri mŕtvej Zosi, keď sa namiesto piety sústredí na zaznamenanie  pramienka krvi vytekajúceho z jej pier...) Okrem audiokaziet a videonahrávok mali tvorcovia filmu k dispozícii aj spomienky a životopisnú knihu Piotra Dmochowského, poľského advokáta pôsobiaceho v Paríži, ktorý bol veľkým obdivovateľom Beksińského tvorby a ešte za socializmu vyvážal jeho diela na Západ. Dôverný rozhovor s ním, v ktorom sa starý maliar otvorene priznáva k obsesívnym lascívnym predstavám a istým spôsobom predznamenáva svoj tragický koniec, tvorí rámec filmu.

Film Posledná rodina je nakrútený spôsobom, ktorý prezrádza režisérov background skúseného dokumentaristu a súčasne dáva tušiť, že jeho úloha sa do istej miery obmedzila na výber a inštruktáž hercov, ktorým dal voľnú ruku, aby načreli čo najhlbšie do svojich vnútorných, možno dovtedy netušených rezerv. Hviezdny Andrzej Seweryn, ktorý nakrúcal po celom svete, medzi inými s Wajdom, Hollandovou, Spielbergom či Resnaisom, mladý Dawid Ogrodnik, ktorý zaujal už v Oscarovej Ide, a divadelná herečka i režisérka Aleksandra Konieczna, to je trojica interpretov, na ktorých spočíva ťarcha náročnej psychologickej rodinnej drámy. (Obaja starší herci boli za svoje výkony odmenení národnými cenami Orly, rovnako ako scenárista. Andrej Seweryn bol označený za najlepšieho herca aj na festivale v Locarne.) Neustála dramatická Interakcia ich komplikovaných charakterov, presvedčivých v celku i detailoch, vytvára realitu tohto vecného, bolestne pravdivého, miestami až krutého filmu, ktorého bonusom je šokujúci fakt, že nie je výmyslom scenáristu. Dielo by však fungovalo aj ako fikcia vďaka synergii všetkých členov tvorivého štábu.

Vďaka kamere Kacpera Fertacza, ktorá sa suverénne pohybuje v stiesnených priestoroch tmavého panelákového bytu a nenápadne pripomína neustálu prítomnosť Beksińského obrazov bez toho, aby sa na ne detailne zameriavala, kamera pôsobivo využívajúca refrénovite sa opakujúce návštevy u Tomka, obavami podfarbenú „krížovú cestu“ do paneláku oproti a potom jazdu odpudzujúcim výťahom do jeho „nory“, kde vždy čaká nejaké prekvapenie. Keď ide o priveľmi bolestnú situáciu, kamera cudne cúvne – nevyžíva sa v pohľadoch na mŕtvoly, aj záverečnú vraždu sníma s odstupom, akoby z diaľky. Strih, pod ktorý sa podpísal Przemyslaw Chruscielewski, premyslene udržiava temporytmus filmu a majstrovsky využíva dramatickú pauzu ako možnosť pre diváka uvedomiť si naplno silu a dosah videného. Hudba pochádza z rôznych zdrojov, od Mahlera a Liszta, ktorých Beksiński počúva pri maľovaní, až po Ultravox a Nicka Cavea, no vždy je to hudba, ktorá vytvára atmosféru daného okamihu, dopovedá načaté či naznačuje zamlčané. Až na jeden prípad je to vždy tá hudba, ktorú v danej chvíli počujú protagonisti príbehu. Je jasné, že majú zmysel pre jej kvalitu rovnako ako pre iróniu a sebairóniu, ktoré miestami prechádzajú až do sarkazmu. Zrejme sú sebaobranou pred svetom, ktorý im nepraje, ale aj pred priveľkou citovosťou a  prezradením rodinných tajomstiev, oscilujúcich medzi láskou a nenávisťou. Veď nikto si nedokáže ublížiť viac ako ľudia, ktorí sa navzájom poznajú do takej miery, že s určitosťou dokážu vyhmatnúť najbolestivejšie miesto toho druhého. A občas zaútočiť. V rodine Beksińských to bolo tak.

Do tropického bratislavského večera vychádzam z kina so zimomriavkami.

Posledná rodina (Ostatnia rodzina), Poľsko, 2016
Dĺžka: 124 minút
Réžia: Jan P. Matuszyński
Scenár: Robert Bolesto
Kamera: Kacper Fertacz
Strih: Przemyslaw Chruscielewski
Hrajú: Andrzej Seweryn, Dawid Ogrodnik, Aleksandra Konieczna, Andrzej Chyra, Zofia Perczynska, Danuta Nagórna a ďalší
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 3. augusta 2017
Foto: ASFK