V dielach Inception a Interstellar je porušovanie časového kontinua motivované snami, respektíve relatívnym plynutím času na rôznych miestach v hlbokom vesmíre. Nolan si skrátka rád vyberá látky a námety, kde jeho posadnutosť časom nepôsobí ako lacný manierizmus, ale odráža „realitu“ vytvoreného fiktívneho sveta. Tak je to aj v na prvý pohľad najjednoduchšom filme jeho kariéry, v remaku švédskeho trileru Insomnia. Čas tu vďaka polárnej noci plynie ako zbesilý tok bez potrebného rytmu striedania dňa a noci, čo vedie k odlišnému vnímaniu okolitej reality a narušeniu vedomia hlavnej postavy.

Vojnová dráma Dunkirk, založená na udalostiach z druhého roka rozbiehajúcej sa druhej svetovej vojny, využíva ku komplikovanejším hrám s časom tri dejové línie. Na súši na pláži, v kokpite stíhačky vo vzduchu a na lodiach na mori. Skáčeme síce v čase, ale neskáču v ňom aj postavy alebo ich mysle. Preto môže tento Nolanov krok na niektorých jeho fanúšikov pôsobiť ako trochu lacný a zbytočne odvádzajúci pozornosť. Názor nech si každý urobí sám, ale už samotná účasť vojaka v krvavom konflikte a strachu o život v každom momente boja vedie k jeho relatívnemu vnímaniu času. A cíti sa tak aj divák, ktorý nevie, v akom dni týždňového sujetu sa práve nachádza. Nehovoriac o tom, že udalosti z jari roku 1940 z francúzskeho Dunkirku neboli koncom, ale iba jednou epizódou začiatku celosvetového konfliktu. Koniec filmu je tak začiatok niečoho väčšieho a hroznejšieho. V tomto smere má film čosi spoločné aj s extrémne zložitým Mementom a Nolan o tom dobre vie. Preto si jeho film najlepšie vychutnajú jeho najortodoxnejší fanúšikovia.

Britský režisér nie je zďaleka prvý, kto na striebornom plátne reflektuje mohutnú akciu evakuácie 400 000 vojakov z francúzskej pláže. Príťažlivosť námetu využil Leslie Norman v roku 1958 vo vojnovom epose s rovnomenným názvom, aký zvolil Nolan a po plážach Dunkirku sa preháňal aj vtipálek Jean Paul Belmondo počas Víkendu na Zuytcoote legendárneho francúzskeho režiséra Henryho Verneuilea. Nie sme už však v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, a tak aj prístup k rovnakej historickej látke je u Nolana diametrálne odlišný, ako ponúkajú relatívne dnes už trochu ťažkopádne pôsobiace staré diela. A prvou zmenou je...čas. 107 minút sa zdá byť v porovnaní so spomínanými filmami aj s filmami samotného Brita akosi málo, ale všetko je premyslené do najmenšieho detailu a každý puzzle kúsok presne zapadá do dokonale fungujúceho celku. Podobne ako všetky Nolanove filmy, tak aj Dunkirk pri expozícii pripomína krabicu puzzle, kde po zostavení celkového obrazu neostane bokom žiaden zbytočný kúsok, ani vám neostane nečakaná prázdna diera na ľubovoľnom mieste mozaiky. Toto konštatovanie je však subjektívne a bude platiť najmä u spomínaných Nolanových „ultras“. Nepochybne sa nájdu diváci, ktorí si nájdu svoje obľúbené postavy a radšej by sledovali iba ich osudy, ako rytmické striedanie akcie z mora, vzduchu a pláže.

Keď sme pri postavách, žiadna veľká herecká hviezda nestrháva na seba zbytočne pozornosť a slúži režijnému zámeru. Branagh, Hardy, Murphy, Rylance a nováčik Styles tu nie sú preto, aby oslovili akademikov, ale aby sa stali plnohodnotnými postavami a aby sme im uverili, že sú vojakmi uprostred bojov. Jednoducho ako vojaci na fronte aj oni hrajú za tím. Technická stránka je bez debaty dokonalá, avšak akékoľvek iné konštatovanie by bolo trpkým sklamaním. Kamera Hoyteho Van Hoytemu bola nesmierne sugestívna už v Interstellari a kameramanov rukopis tu jednoznačne cítiť. Nolan a Hoytema si proste sadli a Švajčiar presne vie ako vizualizovať Britove predstavy. Najmä v obrazoch vo vzduchu akoby nebolo vidieť iba adaptované slová v scenári, ale je tu aj cítiť to nevyhnutné a nevypovedané medzi riadkami. Podobné superlatívy platia aj pre dejotvornú hudbu Hansa Zimmera. Spoločne s ňou a nervóznym tikaním hodín je príbeh a zážitok z neho ešte intenzívnejší. Málokedy možno o filme napísať, že o jeho hudbe, ruchoch alebo strihu budú premýšľať aj diváci, ktorí tieto „neviditeľné“ technické aspekty nezvyknú ani registrovať a zaujíma ich iba samotný dej.

Dunkirk však obsahuje aj zopár kontroverznejších momentov a dá sa aj čo-to čisto subjektívne skritizovať. Možno film ku koncu zájde aj do zbytočných sentimentálnych vôd. Nolan by však mohol namietnuť, že ako Brit tento projekt berie veľmi osobne a obete a preživších si veľmi váži a bez ich statočnosti by tu dnes možno nebol ani on, ani jeho krajina. Niekomu môže chýbať viac krvi, ale aj bez nej sa podarilo tvorcom vytvoriť dostatočne uveriteľnú dokumentárnu atmosféru a surovosť. Otázkou zostáva, či nie je vojnová historická tematika nehodná mozgu, kde sa to hýri tak premyslenou fantastikou ako u Nolana, ale to je iba vec vkusu. Ku cti tvorcom slúži, že aj napriek využitiu IMAX-ovských kamier sa v štúdiu nikto neuchýlil k 3D formátu. Nolanove filmy si nikdy nezaslúžili sa stať atrakciou ako z Disneylandu. Ak raz ročne navštíviť IMAX, tak rozhodne teraz!

Dunkirk, Veľká Británia, Holandsko, Francúzsko,USA,  2017
Dĺžka: 106 minút
Scenár a réžia: Christopher Nolan
Kamera: Hoyte Van Hoytema
Strih: Lee Smith
Hudba: Hans Zimmer
Hrajú: Tom Hardy, Cillian Murphy, Kenneth Branagh, Mark Rylance, Harry Styles, Aneurin Barnard, Jack Lowden, Fionn Whitehead, Will Attenborough, James D'Arcy, Brian Vernel, Barry Keoghan, Adam Long, Tom Nolan, Miranda Nolan, John Nolan, Bobby Lockwood, Damien Bonnard, Michael Fox a ďalší
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 20. júla 2017
Foto: Continantal film