Film sa začína dlhým záberom, v ktorom kamera Raymonda Depardona, scenáristu a režiséra toho dokumentu, sleduje jazdu starého prívesu. Sprevádza ho krehká, nežná hudba oscarového skladateľa Alexandra Desplata. Podobný záber, vždy z inej lokality, teda jazdu bieleho prívesu po vedľajších cestách, spájajúcich mestá a mestečká francúzskeho vidieka, použije režisér ešte štyrikrát vo funkcii predelu a „oddychového času“ medzi slovnými vstupmi protagonistov. Sám sa ozve iba raz, v úvode filmu, keď prezradí mimo kamery svoj zámer. Chce precestovať Francúzsko krížom-krážom, príves, ukrývajúci kameru a mikrofóny, zaparkovať pred obytnými domami, obchodmi, radnicami, na námestiach, a načúvať rozhovorom ľudí, ktorých tam stretne. Pozve ich, aby v súkromnej debate pokračovali v jeho prívese. Nechce im klásť otázky a tlačiť na nich, dopraje im slobodu a čas. Zaujíma ho, o čom a ako hovoria, ich prízvuk, slovník, spôsob vyjadrovania. Film, ktorý potom osemdesiat minút sledujeme, je výsledkom tohto originálneho pokusu.

Pri stolíku pred veľkým oknom prívesu, za ktorým beží normálny život, sa  postupne vystrieda dvadsaťšesť dvojíc z pätnástich lokalít. Muži aj ženy, mladí aj starí, spolužiaci, priatelia, manželia, partneri, rodičia s deťmi. Dianie za oknom, pri ktorom sedia, si všímajú iba výnimočne. Napríklad keď staršia dvojica rozpráva o krásnych budovách v meste a ich terajšom využití, keď dvaja mladí muži pozorujú okoloidúcu svadbu, ktorá je – spolu s očakávaným potomkom – hrozbou pre jedného z nich. Či keď dvaja tínedžeri zbadajú vonku spolužiačku, čo odštartuje gejzír vulgárnych spomienok na školské sexuálne zážitky. Zdá sa, že ľudia vedúci dialóg si nevšímajú ani kameru, prejavujú sa spontánne, rozprávajú plynule, živým hovorovým, tí mladí aj módne vulgárnym jazykom, sú sústredení na seba navzájom, takže ich vidíme stále iba z profilu. Jedinou výnimkou sú dve dôchodkyne, ktorých nadšený, súzvučný opis krás mesta a spoločenských podujatí pre dámy ich vekovej kategórie pripomína reklamu. Napokon, tento vstup je najkratší z celej mozaiky, akoby režisér sám pociťoval jeho nedostatočnú autenticitu.

Hlavnou témou rozhovorov, bez ohľadu na národnostnú či generačnú príslušnosť diskutérov, sú vzťahy, predovšetkým partnerské a rodinné. Z pestrého kaleidoskopu príbehov, zážitkov, skúseností a názorov možno vyvodiť všeobecné konštatovanie, že svet sa síce otvára, ale zároveň s novými možnosťami sebarealizácie sa uvoľňujú rodinné i partnerské väzby, že kontakt sa nadväzuje čoraz ťažšie a komunikácia viazne, že zo života ľudí sa vytráca vzájomný rešpekt, tolerancia a porozumenie. Nejde len o extrémne prípady týraných žien, ktoré presne definujú svoje pocity i postavenie, o muža, ktorý zanedbáva svoju partnerku kvôli flirtovaniu na sociálnej sieti, či o potenciálneho otca, ktorý ešte nedorástol na túto úlohu, a tak sa snaží prekabátiť budúcu matku. Dojímavý je kultivovaný monológ osemdesiatnika, ktorý po smrti matky trpí neprekonateľnou samotou a v tomto pokročilom veku sa znova učí žiť, či smutné vyhlásenie matky z Nice o prázdnote a nepotrebnosti, ktoré pociťuje po odchode detí z domu, čo syn, ktorý „sa našiel“ v Paríži, považuje za neopodstatnené preháňanie.

Na vzťahoch rodičov a detí sa generačne podmienená rozdielnosť názorov prejavuje obzvlášť vypuklo, ako to dokladuje aj rozhovor matky moslimky s dcérou, ktorý sa odohráva akoby po dvoch rovnobežkách, čo sa nikdy nepretnú. Vzdelaná dcéra hovorí len o budúcej kariére, spojenej s odchodom z domu, matka zasa o nevyhnutnom hľadaní partnera do manželstva, lebo to je pre ňu životná priorita. Bezradnosť mladej generácie pri hľadaní odpovede na otázku, ako a kde žiť, čo robiť, dokumentuje devätnásťročný mladík v rozhovore s otcom, ale bezcieľnosť a nezrelosť jeho generačných druhov, prehlušovaná hranou suverenitou a slovnou drsnosťou, presvitá aj v mnohých iných dialógoch (Vítaným spestrením je v nich humor, napríklad v rojčení  maturanta, ktorý už trikrát prepadol, o budúcej kariére slávneho psychológa). Uvoľnenie až rozpad niekdajších blízkych rodinných spojení najlepšie charakterizujú nostalgické spomienky dvoch pamätníkov na časy, keď celá štvrť mestečka bola jednou rodinou a viac generácií pod spoločnou strechou bolo pravidlom, nie vzácnou výnimkou.

Popri vzťahoch ako hlavnej téme Depardonovho dokumentu, ktorá sa v dialógoch mladších respondentov objavuje ako dočasný ľúbostný problém často v odľahčenej, úsmevnej polohe, prebleskujú v rozhovoroch aj ďalšie vážne témy, ako je nezamestnanosť a s ním spojený nedostatok peňazí (napríklad v príbehu mladej ženy, ktorá kvôli alimentom na dve deti musí zarábať ako spoločníčka v nočnom bare, čo je predmetom odsúdenia v rodine), nerovnaké odmeňovanie mužov a žien či tvrdá práca ako zárobok pre nežné pohlavie (mladá žena – samoživiteľka, likvidujúca nebezpečný azbest). Deklarovaná nespokojnosť s daným stavom a neschopnosť pričiniť sa o jeho zmenu je sprievodným znakom mnohých vyjadrení. V multikultúrnej spoločnosti, akou je Francúzsko, čo sa výrazne odráža v skladbe protagonistov dokumentu, je veľkou a stále živou témou nielen príchod a prítomnosť imigrantov, ale najmä ich zaradenie do novej society. Pomerne drsne až xenofóbne to formuluje staršia obyvateľka mesta Villeneuve, ktorá sa sťažuje na zmeny tamojšieho prostredia i života. Momentálne je obdobie ramadánu, a tak sú ulice prázdne, potom sa však - podľa jej slov – naplnia Turkami, Arabmi, černochmi, ale aj Východoeurópanmi, pričom všetci sa dohovárajú svojimi rodnými jazykmi, no po francúzsky hovoria už len starousadlíci. A keby tí prisťahovalci hovorili, ale oni rovno kričia, sťažuje sa nespokojná pôvodná obyvateľka mesta. Ako vidieť, nielen vzťahové problémy sú univerzálne...

Hoci päťdesiatdva obyvateľov Francúzska, ktorých priviedol Raymond Depardon pred svoju kameru, je pozoruhodná vzorka, predsa ju nemožno pokladať za reprezentatívnu. Je to iba výsek zo súčasnej reality, limitovaný  okrem iného prostredím (chýbajú veľké mestá) a sociálnym zložením respondentov, o ktorých vieme len to, čo prezradia v rozhovoroch vytrhnutých z kontextu. Otázkou zostáva, do akej miery autor dokumentu dodržal svoj zámer deklarovaný v úvode filmu. Či sa zdržal akejkoľvek manipulácie, či bol výber dvojíc naozaj celkom náhodný a témy ich rozhovorov spontánne, akú veľkú úlohu zohral strih (Pauline Gaillard). Faktom je, že významný a oficiálne oceňovaný filmár vytvoril zaujímavé dielo o súčasnom Francúzsku, ktoré sa končí (napriek všetkým problémom, čo v ňom prevetral) optimisticky – laškovaním mladej zaľúbenej dvojice. Autor svoj opus predkladá divákovi bez komentára, ponechávajúc to naňho. Poskytol mu však dosť podkladov na to, aby bol ten divácky komentár kvalifikovaný?

Francúzsko (Les Habitants), Francúzsko, 2016