S menom Jana Masaryka (1886-1948), syna zakladateľa československého štátu Tomáša Garrigua Masaryka, diplomata a politika, ktorý bol dlhoročným veľvyslancom Československej republiky v Londýne (1925-1938) a ministrom zahraničných vecí v exilovej londýnskej vláde i v povojnových vládach, sa spája najmä tajomstvo jeho doteraz nevyjasnenej tragickej smrti. Autori filmu Masaryk, scenáristi Petr Kolečko, Alex Koenigsmark a Július Ševčík, ktorý film režíroval, sa nesústredili na Masarykovu smrť, ale na dva predvojnové roky, v živote hlavnej postavy mimoriadne dramatické. Smrť otca, zložitá politická situácia v Európe a spory s prezidentom Eduardom Benešom, za ktorého nástupcu bol označovaný,  tvrdo zasiahli do komplikovanej psychiky Jana, ktorý jednak bojoval so svojimi vnútornými démonmi – náchylnosťou ku kokaínu, alkoholu a istej promiskuite v súkromnom živote, a jednak sa ťažko vyrovnával s poslaním, ktoré naňho kládlo jeho meno. Jan Masaryk v podobe, akú predkladá film, je kontroverzná postava. Bohém, milovník života, žien a zábavy, prezývaný „Veselý Jeník“, ktorý sa vďaka svojej charizme a hre na klavíri ľahko presadzuje v spoločnosti a spravidla sa stáva jej dominantou, nie je intelektuál a nevie celkom presne, čo so životom. Má však rečnícky talent, ktorý mu s vynikajúcou znalosťou jazyka otvára cestu do diplomatických salónov. Stať sa diplomatom a politikom ho donútili okolnosti, od syna zakladateľa štátu sa to očakávalo, bez ohľadu na jeho vlastné želania, ktoré sa uberali skôr umeleckým smerom. Jan Masaryk má v sebe aj idealistické črty, ktoré sa popri jeho ľudskosti naplno prejavujú v krízových situáciách. Nerieši ich ako uhladený diplomat, ale ako rozhnevaný muž, občas až agresívne hysterický. Hoci dlhé roky žije v zahraničí, miluje svoju vlasť a chvie sa o jej osud. V tesne predvojnovom období, keď Hitler stupňuje svoje územné požiadavky voči susedným krajinám, vyvinie Jan obrovské úsilie, aby presvedčil európskych politikov o nevyhnutnosti otvorene čeliť týmto neopodstatneným nárokom, ak treba, tak aj vojensky. Samozrejme, že neuspeje, pričom Mníchovská dohoda, ktorá je rokovaním o Československu bez jeho účasti a okyptí ho o časť územia i obyvateľov, spôsobí Janovi traumu, z ktorej sa – podľa filmu – zmizne liečiť do Ameriky.

Politickú líniu príbehu rekonštruuje film historicky verne, miestami možno až príliš podrobne, čo spôsobuje divákovi problémy pri jej vnímaní napriek tomu, že je to istým spôsobom „oživený dejepis“, ako si ho mnohí pamätáme zo školských lavíc. Dynamický strih, časté zmeny prostredia a času, vstupy nových postáv  a ich kusé vyjadrenia však sťažujú orientáciu aj poučenému a pozornému divákovi. Autori mu síce čiastočne pomáhajú titulkami, označujúcimi čas a miesto, možno by však bolo vhodné pridať aj mená účinkujúcich postáv, ktorých fyziognómia nie je všeobecne známa. Hrozí totiž, že pri strate orientácie sa menej zainteresovaný divák, najmä príslušník mladej generácie, začne nudiť, stratí záujem o sledovanie zložitých diplomatických vyjednávaní v predmníchovskom období a z filmu si zapamätá iba súkromnú, obrazovo vzrušujúcejšiu líniu Masarykovho života, plnú pitiek, hudby, tanca a drsnejšieho sexu, čím sa dvojpólový portrét „hrdinu proti svojej vôli“ nevhodne zúži.

Film sa začína pôsobivou scénou, pri ktorej Masaryk brnká na klavíri a pospevuje si svojskú verziu štátnej hymny, pričom o chvíľu vysvitne, že je opitý a násilne vstúpil do cudzieho domu. Vďaka imunite sa vyhne zatknutiu, na vlastnú žiadosť ho však prijmú v psychiatrickej liečebni, kde sa ho ujme nemecký emigrant Dr. Stein, ktorému Jan v početných retrospektívach rozpráva o svojom živote, problémoch a traumách, medzi iným aj o tragickej smrti brata Herberta, talentovaného maliara, na mieste ktorého mal byť podľa vlastných slov radšej on a ktorý sa mu zjaví aj v jednej z halucinačných predstáv. Tu sa film pohybuje v rovine fikcie, hoci na psychiatrii pobudol prominentný pacient (čo je anglický názov filmu Masaryk) ako mladík trpiaci hebefréniou (duševnou chorobou, ktorá sa prejavuje najmä v puberte protikladmi v konaní) počas svojho prvého pobytu v Amerike pred prvou svetovou vojnou, ako to dokladá český dvojdielny televízny dokument Masaryk autorov Pavla Kosatíka, Michala Kolářa a Jaroslava Brabca z roku 1998, nedávno reprízovaný.

Hoci scenáru možno vyčítať istú nevyrovnanosť, nedostatočnú prepojenosť medzi súkromnou a verejnou líniou Masarykovho života, komplikovanosť zaraďovania retrospektív a použitie niektorých na efekt zameraných klišé (napríklad  Janovo šnupanie kokaínu cez trubičku z bankovky, na ktorej je portrét jeho otca), réžia dokazuje vybrúsený cit Júliusa Ševčíka (1978) pre vizualizáciu predlohy s využitím všetkých zložiek filmového kumštu, ako to bolo aj v jeho predošlých dvoch filmoch, drámach Restart ( 2005) a Normal ( 2009). Inými slovami, realizácia filmu kvalitatívne prevyšuje jeho scenár. Vymenovať všetkých členov tvorivého štábu, ktorí sa na tom podieľali, by znamenalo zopakovať mená ocenené nedávno Českými levmi. Je to napríklad Martin Štrba, ktorého kamera sa rovnako suverénne pohybuje v diplomatických salónoch i v tmavých baroch, v Masarykovej spálni i v asketickej psychiatrickej cele, v ľudnatých interiéroch i v slobodu symbolizujúcom, opakovanom obraze morských vĺn s ich pravidelným rytmom prílivu a odlivu. Je to strihač Marek Opatrný, zásluhou ktorého má film správny temporytmus a gradáciu, je to kolektív ľudí, ktorí sa postarali o to, aby kostýmy, masky, scéna a hudba navodzovali pravú retro náladu a nevybočili z presne definovaného rámca predvojnových rokov. Sú to zvukári, zásluhou ktorých sa k divákovi donesie z plátna každé slovo, čo už, žiaľ, nebýva v nových filmoch pravidlom. No predovšetkým sú to herecké výkony hlavných predstaviteľov, ktoré vysoko prevyšujú bežný štandard. Karel Roden sa doslova stal Masarykom nielen zmeneným zovňajškom, ale najmä správaním svojho vnútorne rozorvaného hrdinu. Rýchle zmeny nálad, nie vždy motivované vonkajšími podnetmi, vyznievali v jeho podaní vierohodne a presvedčivo, podobne ako vypäté dramatické scény, ktorými Jan doslova demoloval svet okolo seba. Príjemným prekvapením bol neobyčajne disciplinovaný výkon Oldřicha Kaisera v postave prezidenta Eduarda Beneša, ktorá síce neposkytovala priestor na herecké exhibície, ale dovolila interpretovi vytvoriť portrét štátnika, ktorý sa v mene  záchrany mieru dokáže vzdať aj vlastnej prestíže. Na maličkom priestore, ale veľmi pôsobivo, zahrala Emília Vášáryová fiktívnu postavu Masarykovej londýnskej sekretárky Blaženky, pôvodom Slovenky, ktorá žije a priam dýcha pre svojho šéfa, prežívajúc – zväčša bez slov – s hlbokou empatiou všetky jeho problémy i radosti. Z masy postavičiek, ktoré zapĺňajú najmä diplomatické kuloáre, vyčnieva ešte psychiater Dr. Stein v zdržanlivej kreácii známeho nemeckého herca Hannsa Zischlera. Je to odborník, ktorý mal vďaka svojmu pôvodu a orientácii dvojnásobný dôvod na útek z Nemecka a ktorému Jan v návale

bezmocnej zlosti nespravodlivo nadáva do „náckov“. Sympaticky pôsobí  herečka španielskeho pôvodu Arly Jover ako Marcia Davenportová, americká novinárka, hudobná kritička a spisovateľka, Masarykova osudová láska, ktorá zohrala veľkú úlohu v poslednom období jeho života a v tomto filme sa s ním iba zoznamuje a oťukáva, pričom vzájomné iskrenie je očividné od prvého dotyku dlaní.

Autenticitu filmu zvyšuje používanie pôvodných jazykov, predovšetkým angličtiny, a využitie zahraničných hercov, hoci zväčša v epizódkach, napätie zasa znižuje fakt, že ide o historické udalosti, ktoré boli v zobrazovaných rokoch vo vývoji, no ich tragické vyústenie je už dnes všeobecne známe. To však nie je chyba tvorcov, ktorí nakrútili životopisný politický triler (viac-menej) podľa skutočnosti. Jan Masaryk bol kontroverzná historická osobnosť, ktorá môže vzbudzovať svojím správaním rozličné názory, no presvedčivým angažovaním v boji za slobodu prekročil svoj tieň a stal sa kladným hrdinom. Aj preto si aspoň neúplný filmový portrét zaslúži.

Masaryk, Česko, Slovensko, 2016
Dĺžka: 113 minút
Réžia: Július Ševčík
Scenár: Petr Kolečko, Alex Koenigsmark, Július Ševčík
Kamera: Martin Štrba
Strih: Marek Opatrný
Zvuk: Viktor Ekrt, Pavel Rejholec
Kostýmy: Katarína Štrbová Bieliková    
Masky: Lukáš Král
Scénografia: Milan Býček
Hudba: Michal Lorenc, Kryštof Marek
Hrajú: Karel Roden, Oldřich Kaiser, Arly Jover, Hanns Zischler, Jiří Vyorálek, Emília Vášáryová, Eva Herzigová, Zuzana Kronerová, Robert Jašków, Paul Nicholas, Dermot Crowley, Milton Welsh a ďalší
Producenti: Rudolf Biermann, Július Ševčík
Distribúcia: Garfield Film
Premiéra v SR: 23. marca 2017
Foto: Garfield Film