Animovaný svet je plný psov: Pluto, Lady a Tramp, Snoopy, Scooby-Doo, 101 dalmatíncov, Pes a lišiak, pán Peabody, Gromit, Charlie, Blesk, Balto, pes Filipes, Maxipes Fík, ešte aj ten Goofy je (možno) šelma psovitá... Filmov o animovaných psoch je skrátka tak veľa, že vytvárajú vlastný subžáner. Ak nepôsobia len ako štvornohí kamaráti ľudských hrdinov, tak sa spravidla  za veľmi dramatických okolností strácajú a hľadajú cestu domov. Až sa zdá, že už boli vyrozprávané všetky možné psie príbehy a dobrodružstvá, vykreslené všetky mysliteľné charaktery a rasy. Ale kdeže! Filmárov nič nezastaví. Ved čo im bráni rozprávať to isté stále znova, kým sú diváci ochotní kúpiť si relevantné množstvo vstupeniek?

Len pred pol rokom sa do slovenských kín dostala ďalšia svorka v snímke Tajný život maznáčikov o dramatickej záchrane dvoch stratených psov, sprevádzaná Loveckou sezónou 4, v ktorej jazvečík Pán Klobáska podľahol bludnému presvedčeniu, že sa pod vplyvom splnu mení na krvilačné monštrum. A teraz tu máme Ozzyho. Tento však nehryzie hlavy netopierom, uprednostňuje iné kratochvíle.

V bližšie neurčenom meste bližšie neurčeného štátu žije bližšie neurčená rodinka Martinsovie: tatko Martins, mamina Martinsová, malá dcérka – veľká skejterka a ich bígl Ozzy. Pes sa výdatnou mierou podieľa na výčinoch dievčatka, ktoré vzhľadom na povahu i záľuby asi malo byť chlapcom. Často sa dostávajú do konfliktov s obéznym nemotorným susedom, pravidelnou obeťou ich výčinov. Celú štvrť terorizuje skrz-naskrz zlý teenagerský doručovateľ novín so svojím agresívnym psom bojového plemena. Nešťastný sused ani roznášač novín však pre ďalší príbeh napokon nemajú vôbec žiadny význam, slúžia len na nastavenie minutáže. Podstatnejšie je, že tato a mama Martinsovci sú komiksoví výtvarníci. Ako takí dostanú pozvanie na veľký komiksový festival do Japonska. Odchádzajú na celý mesiac aj s dcérkou, ale psík s nimi nemôže. Keď sa nenájde nikto na varovanie, rozhodnú sa využiť služby luxusného psieho hotela Modrá zátoka. Netušia, že diabolsky rafinovaný majiteľ (človek) v skutočnosti dodáva väzňov do krutého psieho väzenia. Basu vedú psy, dozorcami sú psy, väzňami sú psy. A väzni tu musia pracovať. Vyrábajú – nuž, čo iného, ako hračky pre psy?!

Animovaný film o psoch ako parafráza väzenskej drámy v súčasnej mizérii nápadov na prvý pohľad vyzerá lákavo, no na druhý už nie. Ani na tie ďalšie. Najmä preto, že mu dominuje naivita, nedopovedanosť, neobratnosť, často aj nezmyselnosť – a tiež záplava scenáristických i režijných chýb. Vnímavejších  dospelých divákov spoľahlivo odradia už po prvých minútach. Deti sú vďačnejšie obete. Nevedia sa brániť.  Možno si nebudú klásť nebezpečné otázky, prečo niektorí ľudia so psami komunikujú a iní nie, prečo niektorí vedia, že psy tvoria vlastnú paralelnú civilizáciu a iní o tom nemajú ani poňatia alebo prečo ide o klasické väzenie vedené psami a nie o pracovný tábor, v ktorom by psíkov držali zlí ľudia. Nebudú sa pýtať, ako vzniklo psie väzenie, maskované ako luxusný hotel pre zvieratká a prekážať im nebude ani to, že nikto z milujúcich majiteľov stoviek ukradnutých psíkov nepátral po osude svojho štvornohého chlpatého miláčika. Nepríde im čudné, že viac-menej realistický príbeh zo sveta ľudí sa náhle zmení na rozprávku zo sveta inteligentných hovoriacich zvierat. Lenže celkom určite im bude chýbať divácka skúsenosť so skutočnými väzenskými drámami, takže tento nosný nápad nijako neocenia.

Hoci rodinný dlhometrážny digitálne animovaný film Ozzy nie je čisto európsky, obsahuje v priam ukážkovej podobe všetky chyby a nedostatky európskych digitálnych animákov. Najnápadnejší je fatálny nedostatok financií, ktorý sa preavuje vo všetkom, najvýraznejšie však v obraze - výtvarných návrhoch a animácii. Náklady na nakrúcanie nepresiahli 10 miliónov dolárov – a to je v tomto segmente hlboko pod nutným minimom. Sporiť sa síce dá na dramaturgoch, scenáristoch, režiséroch, dabingových hercoch a v krajnom prípade i na výtvarníkoch a reklame, ale „lacnejšiu“ digitálnu animáciu v dnešnom globalizovanom svete nájsť nemožno – bez zmierenia sa s extrémne nízkou kvalitou. Presunúť výrobu do lacnejšieho zahraničia už nie je možné, lebo dobrí animátori i kvalitná technika majú podobné ceny kdekoľvek na svete.

Pri vzniku snímky sa však nedostatok financií obdivuhodne harmonicky snúbil s absenciou skúseností a s  drzosťou, gurážou napriek tomu všetkému film nielen nakrútiť, ale aj predhodiť ho divákom nie na video, ale do kín. Tri z piatich spoločností, ktoré snímku produkovali, Ozzym debutovali. Vrátane kanadskej Tangent Animation, zodpovednej za animáciu. A skutočne – takto zle nevyzeral ani vôbec prvý celovečerný digitálne animovaný film na svete – Toy Story, od premiéry ktorého uplynulo už neuveriteľných dvadsaťdva rokov!

Dva malé lacné digitálne animované filmy uvádzané vlani v našich kinách dokazujú, že zaujímavé, zábavné animáky môžu vzniknúť aj za málo peňazí a bez skúseností. Americké extrémne vulgárne, no metaforické Buchty a klobásy, nakrútené za necelých 20 miliónov, stoja na nápadoch, hravosti, originalite a bezuzdnom humore, no nízky rozpočet sa neodráža ani v ich obraze či animácii. Španielski Agenti Dementi sú na tom s nápaditosťou, hravosťou, originalitou i vtipom o kus horšie, ale aj na nich sa pozerá celkom dobre. Lenže španielsko-kanadský Ozzy nás vracia prinajmenšom o tri desaťročia nazad nielen technikou, ale i výtvarnými riešeniami, dramaturgiou (presnejšie jej úplnou absenciou), prácou s postavami a samotným príbehom, rozprávanie ktorého nemá potenciál a asi ani ambíciu zaujať detské, nieto dospelé publikum. Ako keby celá tá záplava skvelých digitálne animovaných filmov od roku 1995 vôbec neexistovala. Ako keby ju diváci nepoznali. Ako keby Ozzy bol prvý digitálne animovaný film.

Scenár, dialógy a výtvarné návrhy vznikali v Španielsku, ale tiež bez potrebných zručností či aspoň skúseností. Debutantmi boli aj režiséri Alberto Rodriguez a Nacho La Casa či scenárista s košatým menom Juan Ramón Ruiz de Somavía, zato len so skromnými skúsenosťami, aj to iba z tvorby nenáročných španielskych komediálnych televíznych seriálov. Istú prax mal iba výtvarník Esteban Martín. V rôznych funkciách, najmä ako animátor, pracoval na španielskych animovaných filmoch Legenda o Cidovi, Príbeh o oslíkovi a Justin, malý veľký rytier. Nuž, ani on nedokázal prekročiť svoj tieň.

Film po celých 91 (neskutočne dlhých) minút bolestivo pripomína, že pri jeho príprave i samotnom nakrúcaní chýbala aspoň jedna výrazná, autorská, skutočne tvorivá osobnosť, ktorá by projekt dokázala vytrhnúť zo sivého priemeru nenápaditosti, bezradnosti a rutiny. Veď ak je dielko originálne, svojské, v niečom novátorské, vieme odpustiť začiatočnícke chyby i nedostatky, spôsobené príliš nízkym rozpočtom... Alebo aspoň ak z neho cítiť radosť tvorcov, pasiu zo samotnej tvorby, nadšenie z možnosti rozprávať príbeh, predvádzať obrázky. V Ozzym po ničom podobnom nenájdeme ani stopu. Studené, odosobnené, neobratné rozprávanie je odťažité, pozliepané z klišé, ktoré nielenže nikam neposúva, nerozvíja, neozvláštňuje, ale nedokáže ich ani len normálne prosto funkčne využiť.

Tvorcovia snímkou prejavili tiež podobne nešťastný nedostatok zmyslu pre humor, vtipu, schopnosti vystavať a vypointovať gag. Vložili síce do nej veľa starých žartov, známych už od dôb nemej grotesky (a možno otrepaných už v antickom Ríme), ale nedokázali ich funkčne vsadiť do kontextu, vybudovať potrebnú atmosféru, pracovať s náladou, kontrastom, neočakávanými prekvapivými zvratmi. Poznáte ľudí, ktorí ani za svet nedokážu povedať vtip, ani nejaký notoricky známy, lebo ho vždy popletú alebo sa rozchechtajú ešte pred pointou? Autori filmu Ozzy k nim patria. Humor sa preto obmedzuje takmer výlučne na nevtipné pády, údery, a úškľabky. Ako celý film, ani humor nie je detský. Iba detinský.

Veľké filmové plátno mu škodí, na rozdiel od milosrdného videa na televíznej obrazovke alebo monitore počítača nepríjemne zdôrazňuje všetky nedostatky. A tak nakrútenie tohto načisto zbytočného animovaného filmu neprinieslo ani len tie dva efekty, ktoré recenzenti vyzdvihujú, ak už naozaj nie je čo pochváliť a chcú byť silou-mocou pozitivistickí: film neponúkol autorom potrebné umelecké a remeselné skúsenosti ani im nespravil reklamu, potrebnú pre ich ďalšiu filmársku kariéru. A vzhľadom na nízky rozpočet ho nemožno chváliť ani len za to, že jeho nakrútenie dalo zárobok stovkám ľudí...