Človek, ktorý sa voči takémuto spôsobu recepcie vyhraní, je v lepšom prípade označený za „l'artpourl'artistu“ a v horšom prípade za cynika - to už, samozrejme, závisí od toho, akým spôsobom je kritika voči dielu vedená. Skrátka umenie, ktoré zobrazuje „drsnú životnú realitu“ a „krízu spoločnosti“, nemôžete len tak kritizovať. Osobne sa mi tento spôsob reflexie nejaví ako príliš šťastný. Umenie by nebolo už dávno potrebné, pokiaľ by malo byť jeho najdôležitejším prvkom informácia o nejakom spoločenskom neduhu. Nahradili by ho veda či žurnalistika, ktoré o týchto problémoch dokážu informovať kontextuálnejšie, rýchlejšie a lacnejšie. Pokiaľ aj vágny termín posolstvo prijmeme, zistíme, že v reflexiách sa obvykle uprednostňuje práve to „sociálno-kritické posolstvo“ pred intímnym - psychologickým. Azda je to pozostatok socializmu – netvrdím však, že nutne negatívny. Každopádne sa z reflexií zdá, ako by sa nás to spoločenské malo dotýkať nejako viac.

Navyše následne vyvstáva otázka, aké by toto posolstvo malo byť? Pokiaľ poukážeme na problém a povieme, že „toto je problém“, nebude to nikdy až také objavné, ako keď zobrazíme spoločenské mechanizmy, ktoré tento problém spôsobujú. Skrátka vyskytuje sa tu celý rad problémov. Prečo to však spomínam práve pri filme Pirko? Pretože práve tento film sprevádzajú ohlasy o dôležitom diele, ktoré ukazuje „skutočnú“ a „drsnú realitu“. O diele, nad ktorého hodnotou by sa nemalo pochybovať, pretože ukazuje niečo, čo sa skutočne deje. To je, samozrejme, pravda. Dielo skutočne tematizuje najčastejší problém detí z detského domova. Prostitúcia, drogy, pasáci, krutý život na ulici. Áno, tieto veci sa skutočne až príliš často dejú a rozhodne je chvályhodné, že o tom niekto nakrútil film. Nie je to však všetko, čo by sme mali od umeleckého diela vyžadovať.

Martina, prezývaná Shakira, vyrastá v detskom domove bez toho, že by poznala svojich biologických rodičov. Aj napriek množstvu kamarátov sa teší na moment, keď odtiaľ vypadne a odíde do Prahy za svojim priateľom Romanom. V deň svojich osemnástich narodenín odchádza s peniazmi v obálke a niekoľkými maličkosťami do veľkého sveta. Kvôli Romanovi sa dostane do partičky mladých bezdomovcov, narkomanov a zlodejov. Roman totižto po odchode z detského domova prežíva na periférii, neschopný zaradiť sa do spoločnosti. Chvíľu sa zdá, že by ich život mohol nabrať aj iný spád. Dokonca navštívi svoju matku. Ukáže sa však, že to bola len chvíľka nadýchnutia pred hlbokým výdychom.

Spomínané „posolstvo“ je teda jasné. Naša spoločnosť nedokáže integrovať deti z detských domovov a tie preto obvykle končia, v lepšom prípade ako prostitútky vo verejných domoch a v horšom ako bezdomovci, narkomani, hračky polomafiánov, či prostitútky na ulici. Snímku tak minimálne treba oceniť za nestereotypný pohľad na prostitúciu. Tá sa tu paradoxne stáva obrazom akej-takej samostatnosti, či dokonca emancipácie a predovšetkým aj nevyhnutnosťou prežitia. Z tohto pohľadu teda film prekračuje hranice slovenskej kinematografie. Potiaľto by bolo všetko v poriadku. Problém však spočíva hneď v žánrovej nevyhranenosti. Vyššie zmienené totižto pracuje s realistickou optikou a spadá do žánru sociálnej drámy. Na druhej strane sa však film inšpiruje aj v žánri sexploitation. Bizarné, herecky preexponované postavičky obývajúce Prahu a všadeprítomný marazmus a socialistická šeď, pripomenú svojim zjednodušujúcim pohľadom na veľkomesto hociktoré béčko. Dokonalým príkladom môže byť podivný predavač s nevtipnými dvojzmyselnými sexuálnymi narážkami.

Problém je aj v naratívnej a štylistickej forme filmu. O postavách sa dozvedáme skutočne minimum informácií. Obvykle len niekoľko údajov o rodičoch, o snoch do budúcnosti, milostných aférach a charakteristických „behaviorálnych“ vlastnostiach. V tých niekoľkých úvodných momentoch, navyše ukrytých pod maskou pózy, si k Martine ani nemáme, ako vybudovať vzťah. To je obzvlášť problematické, keď si uvedomíme, že sa len ťažko môžeme vcítiť do osudu, ktorý z reality pozná, aspoň sprostredkovane, len minimum ľudí. Tým sa pre nás stáva jej osud cudzím a nemôžeme sa s ňou identifikovať. Jej motivácie síce dokážeme pochopiť, ale to najpodstatnejšie a najzaujímavejšie, to znamená to čo sa odohráva v jej hlave, nepoznáme. Môžeme si len domýšľať, a to je veľká škoda. Martina tak nie je plnohodnotnou postavou, ale len figúrkou stvárňujúcou ústrednú tézu.

Spomenúť musím tiež zdvojovanie informácií, ktoré je v slovenskej kinematografii už dlhodobým trendom. Po najkrutejšej časti filmu napríklad prichádza v snovej sekvencii obrazová metafora, kde vidíme hrdinku ležať uprostred odpadkov. Jej zaradenie do filmu vskutku nebolo potrebné a pôsobilo mimoriadne manieristicky. Rovnako sa dozvedáme informácie, ktoré nepotrebujeme počuť my, ani hlavná postava, napríklad scéna, kde sociálna pracovníčka hovorí Martine, že ju rodičia nikdy nehľadali. Filmu sa tiež nevyhli absolútne irelevantné rozhovory – či už sa bavíme o taxikárovom monológu alebo Kemkovom telefonáte. Toto všetko bola tradičná scenáristická vata.

Pri tomto filme navyše  ťažko určiť kam by sme mohli zaradiť samotnú naráciu. Film nemotivovane prechádza rôznymi spôsobmi rozsahu i hĺbkou informácií, repetetívne zobrazuje tie isté scény, sleduje udalosti predtým či potom, ako získavame potrebné informácie, využíva sebareflexívne prvky, videoklipové montážne sekvencie, halucinačné scény, preexponované herectvo, dlhé kamerové jazdy či naopak dlhé, realisticky pôsobiace statické zábery, utlmenejší herecký prejav atď. Autori akoby si nedokázali určiť aký film chcú nakrútiť, okrem toho, že má byť vizuálne zaujímavý. Na plátne tak vznikol miš-maš, ktorý rozhodne nefunguje ako systém. Vzhľadom na žánrovú nevyhranenosť je to však celkom pochopiteľné.

Na druhej strane chápem ovácie, keďže film využíva vizuálne mimoriadne pôsobivý štýl, ktorým ozvláštňuje jednoduché lineárne rozprávanie. Súčasne snímka úplne inak poňala „sociálne kritickú“ tému, čím tvorcom sociálnych drám ukázala, že sú tu aj iné cesty. Záverečná dlhá, kamerová jazda pretavuje film do hypnotickej snovosti, a to ma ešte viac utvrdzuje v tom, že jedinou scénou, ktorá skutočne presahuje slovenskú perifériu je tá záverečná. Kamera si navyše často správne vyberá, kedy je lepšie neukázať (scéna v sprche) a kedy byť explicitná (sexuálne styky). Vo všetkých spomenutých prípadoch sa ukazuje, že tvorcovia na úrovni jednotlivých scén, dokážu aj zaujímavo a kreatívne premýšľať. Filmu však chýba ruka dramaturga a ujasnenosť toho, ako chcú príbeh povedať.

Pokojne teda ocením „posolstvo“ filmu, hoc aj v ňom mohli tvorcovia predsa len menej tlačiť na pílu a viac sa zaujímať o vykreslenie psychológie hlavnej hrdinky. Jednoznačným problémom je však opätovne neschopnosť rozprávať, ujasniť si žáner a držať sa jedného typu narácie. A keď nie, tak to aspoň dostatočne odôvodniť. Takto film pôsobí len ako nesúrodá, hoc možno vizuálne podmanivá zmes záberov, spojená jednoduchým sociálne kritickým príbehom. Musím však pripomenúť, že ide o debut, a tak sa azda tvorcovia v budúcnosti vyvarujú niektorým neduhom.

Pirko, Česká republika, Slovenská republika, 2016
Dĺžka: 92 minút
Réžia: Lucia Klein Svoboda, Petr Klein Svoboda
Scenár: Lucia Klein Svoboda
Kamera: Asen Šopov
Strih: Jan Daňhel
Hudba: Ľubica Malachovská Čekovská
Hrajú: Dominika Zeleníková, Tibor Kotlár, Viktória Šuplatová, Martin Finger, Tamás Gál, Boleslav Polívka, Lucia Klein Svoboda, Jan Plouhar, Štěpán Kozub, Rebeka Dzechová, Juraj Igonda, Tibor Šaraj a ďalší
Distribúcia: Bontonfilm
Premiéra v SR: 6. októbra 2016
Foto: Bontonfilm