Paľo Korec (1958) pracoval po skončení štúdia na FFUK Bratislava ako asistent réžie a produkcie v SFT Koliba. V rokoch 1988 až 1993 vyštudoval na VŠMU odbor filmová a televízna réžia. Absolvoval aj dvojročnú stáž na La Fémis v Paríži. Súčasnosti sa realizuje ako režisér v slobodnom  povolaní. Z hraných projektov uvedieme napríklad snímky Ráno, Falošný autostop, Súhvezdie meča. Z dokumentárnych filmov sú známe Dielňa, Veľké šťastie, Propeler, Desatoro a Stalinove sviečky nad Prešovom. Naposledy zaujal filmom Exponáty, alebo príbehy z kaštieľa (2013), ktoré sa prijali, buď s obdivom alebo odmietnutím. Snímku Čakáreň zrejme čaká podobný osud, ale nepredbiehajme.

Čo Paľovi Korcovi nemôžeme uprieť je fakt, že je veľmi dobrým pozorovateľom života, dokáže zachytiť mihavé okamžiky s citom a sugestívne. Kameňom úrazu jeho tvorivej metódy ja však nedostatok citu pre pointu. Akoby sa na dianie svojich hrdinov pozeral z nadoblačnej výšky a všetko ponechal na divákovu fantáziu: pozeraj sa a vyber si. Akoby zabudol na to, že každý divák si z filmu odnesie niečo iné, musí mať však z čoho vyberať. A táto možnosť je mu takmer odopretá.

Úmyselne nebudem snímku porovnávať s filmom Exponáty, alebo príbehy z kaštieľa, no musím dodať, že Korec sa nepoučil, pokračuje tvrdohlavo vo vytýčenej línii, čo je svojim spôsobom sympatické. Lenže jeho úvahy o živote smútku, pesimizme, mizérii, bezútešnosti a ľudskej prostote, sú len príbehy nanesené ľahkým štetcom na filmové plátno, bez hlbšieho ponoru, alebo aspoň pokusu naznačiť: prečo toľko pesimizmu, keď minimálne päť z jeho siedmich hrdiniek má život pred sebou a môže ho žiť vo vlastnej réžii. Lenže mladé ženy, ešte ani poriadne nezačali žiť a už sú zúfalé, odovzdané do vôle osudu. Nič od života nečakajú, ponevierajú sa a sú väzňami chaotickej predstavy vlastných nereálnych pocitov. Mladá rebelka nechce chodiť do školy a jej hlavnou revoltou je vyholená polovica hlavy. Keď by to znamenalo, že chce byť moderná, tak je to v poriadku, ale ona to zrejme chápe len ako vzburu. Šarmantná zamestnankyňa pubu je vášnivou fotografkou. Tá sa aspoň snaží... Žena závislá na hracích automatoch kašle na rodinu a jedine, čo sa o nej dozvieme, že si jej druh, možno manžel, musí sám poradiť s ich spoločným dieťaťom. Trochu cieľavedomá, ale tiež dosť pasívna a čakajúca na zázrak, je len nádejná tanečnica, čakajúca na vhodného tanečného partnera. Najsmutnejšou postavou, oprávnenou byť skeptickou, je matka postihnutého dieťaťa, ktorej neostáva nič iné len, keď je to možné, od dcériných záchvatov utiecť a na nejakom priestore nikoho v paneláku (možno to mal byť balkón, len ho zabudli dorobiť), zapáliť si cigaretu. Príbeh ženy, pre ktorú je inakosť normálna, o iných ani nemá záujem, je psychologicky celkom zaujímavá štúdia čudáckej opatrovateľky rómskych detí na Luníku IX. Tu sa divák asi neopýta prečo ? No, lebo je taká. Podľa mňa najplastickejšie načrtnutá postava. Človeka, ktorý už nemá čo stratiť, zrejme zažil aj lepšie časy, je upratovačka čakárne na bratislavskej stanici. Týchto sedem žien sa v záverečnom finále, bez toho, aby sa ich osudy prelínali, stretne na stanici, aby si zatancovali svoje bolestné a beznádejné finále.

Pokus, aspoň na chvíľu stotožniť sa s postavou, je v tomto metaforickom filme nemožný. Pritom je evidentné, že Korcovi išlo v každom prípade o zachytenie okamžiku a z neho chcel vyabstrahovať hlbší zmysel konania hrdinov. Prekryl ho však melancholický a bezútešný tón rozprávania a možno cieľavedomá rezignácia na vypointovanie diania. Navyše zaradenie prírodných živlov - dážď, mraky, búrka a tiež neustále sa posúvajúce vlaky, podfarbené raz vhodnou, raz celkom nevhodnou muzikou, sú barličky na odlíšenie jednotlivých epizód, ale neraz sú ako päsť na oko. Namiesto toho, aby tento dobre mienený jednotiaci element (v dosť nesúrodom rozprávaní) stmelil príbehy, spôsobil neraz ešte väčší chaos. Pre niekoho môžu byť tieto vsuvky, či skôr zjednocujúce prvky, umelecký zaujímavé, na mňa pôsobili ako nevydarené klišé. Moderná filmová reč od tohto spôsobu rozprávania už dávno upustila. Vývoj smeruje k surovejšej a adresnejšej filmovej reči. Aby nevznikol dojem, že myslím tým akčné filmy – to v nijakom prípade. Mám na mysli diela, ktoré zo všednosti vydolujú malé zázraky, doplnené veľavravnými obrazovými symbolmi. Tie v Čakárni síce nechýbajú, ale úplne sa minú účinkom. Nenávratne sa stratia, vymiznú z pamäte.              

Snaha zostaviť film z fragmentov a pocitov všedných dní, s dôrazom na nepolapiteľnosť, presnejšie čaro okamžikov, vyžaduje veľmi precíznu prácu s hercami. Som o tom presvedčená, že neherci to nezvládnu. Sú síce autentickí, ale jemné nuansy, ktoré metaforický spôsob výpovede vyžaduje, nedokážu zahrať. To je tiež jedna z príčin, prečo musel režisér siahnuť k štylizovanému komentáru, prírodným úkazom a neraz i zbytočne expresívnej hudbe. Škoda, lebo Čakáreň nie celkom márny film. Vypovedá o dnešku, miestami síce dosť pateticky, ale ako celok je slušným pokusom aspoň o marginálny obraz istej časti našej spoločnosti. Pravdou je tiež, že nakrútiť dobrý poviedkový film je umenie. Aj veľkí majstri si na ňom už neraz vylámali zuby. Takže výsledný dojem o Čakárni azda najlepšie vystihuje jedna veta z filmu, ktorú vyslovila hrdinka fotiaca svoju priateľku: „Nedáva to zmysel, ale je to úžasné“.                      
 
Čakáreň, Slovensko, 2015
Dĺžka: 72 minút
Námet, scenár a réžia: Pavol Korec
Kamera: Ján Meliš
Strih: Peter Kordač
Hudba: Ľubica Malachovská Čekovská
Hrajú:  Zuzana Smékalová, Monika Neksová, Barbara Slamková, Zuzana Kmeťová, Timea Husveth, Regina Husveth, Sára Miklášová, Theodor Durmik, Miška Melišová a ďalší.
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 29. októbra 2015
Foto: ASFK