Aktívne sa zapája do práce pre bezdomovcov a nestráca zdravú orientáciu i v zložitej spoločenskej súčasnosti. Komentuje ju bez zábran, otvorene, s obdivuhodnou úprimnosťou, múdrou jednoduchosťou a humorom. Je to skrátka osobnosť, ktorá do panteónu uctievaných patrí na celých sto percent.

Film Aleny Čermákovej dôsledne pojíma všetky životopisné míľniky Srholcovej cesty, ilustruje ju spomienkami rodiny, fotografiami i archívnym filmovým materiálom a necháva komentovať všetko zažité i samotného protagonistu. Vstupuje do svojej bývalej cely v Leopoldove a popisuje hrôzy tamojšieho väzenského režimu. Spomienka na cynické postupy vedenia, keď púšťalo do priestorov väznice veselé piesne speváčky Janky Guzovej, aby prehlušili krik mučených, naháňa hrôzu a veľmi expresívne navodzuje atmosféru komunistických internačných zariadení. Paradoxom je, že v 50. rokoch mala Guzová zakázanú činnosť a následne s manželom emigrovala do USA.

Kým prvá časť filmu patrí životopisným faktom, v druhej sledujeme Antona Srholca v súčasnosti. Oddane slúži biednym a chudobným, stará sa o ich proviant a vedie s nimi dialóg plný porozumenia a empatie. Na tomto vnímavom postoji nič nemenia ani vysoké ocenenia a obdiv, ktorého sa mu dostáva z najvyšších miest. Vidíme ho aj ako iniciátora a organizátora  pietných spomienok na obete komunistickej krutovlády.

Kritickou kapitolou celého filmu je jeho formálny koncept, neobratná snaha o maximálne nahustenie všetkých udalostí, spojených s aktivitami a prezentáciami hrdinu, ústiaca do publicistickej mozaiky. Filmu chýba cieľavedomejšia dramaturgia, akcenty na tie najpodstatnejšie významy Srholcovej filozofie a životných postojov. Bez premyslenej tematickej línie, ktorá mohla zahŕňať i jeho kritiku církvi, spojenú napríklad s prípadom Róberta Bezáka, ku ktorému sa veľmi otvorene a odvážne v médiách vyjadroval, by bol jeho portrét samostatne mysliaceho a neskorumpovateľného človeka so vzácne čistou morálkou, oveľa zmysluplnejší. O tom, že dokázal odvážne hovoriť i o nesmierne citlivých veciach svedčia i jeho slová o dôležitosti väzieb kresťanstva a judaizmu.
Menej by bolo určite viac i na úrovni deskripcie vnútorného sveta a jeho spirituálneho rozmeru. Ten filmu, tuším, chýba najviac aj keď ide o portrét odvážneho a aktívneho človeka. Jeho motivácia k všetkým dobrým skutkom má určite hlbšie zázemie, než je sekulárne vedomie charitatívnej prospešnosti. Kontraproduktívna bola i prítomnosť režisérky s kamerou a jej rola starostlivej súputníčky, servírujúcej raňajky. Priestor, ktorý venovala  svojmu defilé, sa dal využiť omnoho efektívnejšie a na prospech veci.
 

Na vznik dobrého a zaujímavého  portrétu je iste dôležitý záujem, zaujatie a vlastne i obdiv. Len to však nestačí. Ak si tento film postavíme do kontextu s jeho žánrovými kolegami, Šulíkovým Čorbom a Mináčovým Očami fotografky, rozdiel rýchle poznáme.

Anton Srholec, Slovensko, 2015
Dĺžka: 96 minút
Réžia: Alena Čermáková
Kamera: Alena Čermáková, Mário Homolka, Henrych Bródy
Strih: Peter Kotrha
Hudba: Ivan Čermák
Distribúcia: ASFK

Premiéra v SR: 8. septembra 2015
Foto: ASFK