Víťazstvo si tento rok odniesol maďarský film Stredňajšie dieťa (Wednesday Children, 2015) mladej režisérky Lili Horváthovej. Mladá matka Maja odvážne bojuje o svojho syna, dočasne umiestneného v detskom domove. Musí dokázať, že je schopná sa oň postarať. Využíva možnosť sociálnej pomoci v podobe mikrokreditu na zriadenie práčovne. Darí sa jej aj vďaka pomoci sociálneho kurátora a napriek prítomnosti nezodpovedného a násilníckeho druha. Zápas o sebarealizáciu je náročný, jej situácia krehká a cena za víťazstvo trpká. Tento druh sociálnej drámy sa od temnej sociologizujúcej línie maďarských filmov z 90. rokov odlišuje snahou viesť príbeh smerom k miernemu optimizmu a prihliadaniu k diváckemu očakávaniu zmysluplnej pointy. Neľútostný negativizmus vystriedala  realistická polemika nad osudom sociálne znevýhodnených hrdinov, so šancou stať sa predmetom širšej spoločenskej diskusie. Z okrajových tém detských samovrážd a individuálnej deštrukcie sa bez akýchkoľvek ústupkov realizmu, podarilo vytvoriť reflexiu ľudskej nezlomnosti, vôle a nádeje. Je to ten druh  zmysluplných príbehov, ktoré  spoločnosť,  absorbujúca  odvážny individualizmus veľmi potrebuje. Film Zero absolventa FAMU Gyulu Némesa je príkladom opačného trendu. Vírivá experimentujúca poézia na tému včelárstva a bláznivej lásky, trochu pripomenula havettovskú odpútanú radosť nad všetkým, čo žijeme.

Podobnú dualitu línie poučeného tradicionalizmu a experimentu zastupovali i oba poľské filmy. Medzi nami je dobre (Miedzy nami dobrze jest, 2014) Gregorza Jarzynu je filmovou adaptáciou divadelnej hry Doroty Maslowskej, v ktorej sa tri ženské postavy babičky, matky a dcéry hravým a dokonale originálnym spôsobom vyjadrujú k poľskému osudu, minulému i prítomnému. O tom, že sa dajú hľadať aj iné spôsoby v prístupe k téme smrteľnej choroby dokazuje film Chemo Barteka Prokopovicza. Po neviazanom a veselom zoznámení s krásnou Lenou, zistí fotograf  Benedyk, že mladá žena má rakovinu prsníkov. Je so smrťou zmierená a nerobí si žiadne plány. Láska spôsobí v jej živote zmenu, otehotnie a porodí dievčatko. Choroba však pokračuje do totálneho finančného vyčerpania rodiny. Viac peňazí na experimentálnu chemoterapiu niet a žena umiera. Režisér sa snaží príbeh naplniť hudobne i vizuálne a odľahčiť zápas o život nápaditou estetikou, obohatenou o animované pasáže. Problematickou však bola dramaturgia filmu, zlyhávajúca najmä v temporytme zobrazenia postupnej straty nádeje na  prežitie. Majstrovskou ukážkou poľskej schopnosti  vytvoriť formálne i obsahovo výnimočné dielo bol film Telo Malgorzaty Szumowskej, uvedený mimo súťaž. Z MFF Berlinale si odniesol  príbeh o konfliktnom vzťahu otca, súdneho vyšetrovateľa a dcéry Olgy, agresívnej anorektičky, Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu. Szumowská do realistického vzorca drámy vzťahov vsadzuje metaforu „tela“. Kým otec Janusz skúma mŕtvoly, telo jeho dcéry sa vytráca. Hranica medzi viditeľnou a hmatateľnou formou ľudskej existencie a tým, čo figuruje ako nehmotne prítomné, je zreteľná i vďaka Olginej terapeutke Anne. Je médiom, ktoré sa môže zhovárať s tými na druhom svete, a tak sprostredkuje frustrovanej Olge rozhovor s matkou. Pre Janusza je táto správa sprvu komická, ale cestu k Anne si nájde aj on. I tento film je príkladom, že dnes už popisný realizmus na vyrozprávanie príbehu nestačí, v každom prípade jeho televízna, publicistická verzia z programu s titulkom „Stalo sa“. Neschopnosť siahnuť si na univerzálne roviny príbehov je spoločnou detskou chorobou českých i slovenských filmárov, bohato nahrádzanou hľadaním sociálnych excesov, exotizáciou okraja spoločnosti a jej nevšedných obyvateľov. Osobitou je snaha o inováciu komediálneho žánru poľského študenta z FAMU Tomasza Mielnika Cesta do Ríma, ktorá ostala kdesi na pol ceste, stratená v hromadení viac či menej vydarených komických absurdít.
       

Ďalšie filmy súťaže neprekročili solídnu úroveň obvyklých tém, sústredených na sociálne problémy rodín - v albánskom filme Chrom Bujara Alimaniho sa hluchonemá matka pokúša vychovávať svojho pätnásťoročného syna, dospievajúca Larisa zápasí v rumunskom filme Svet patrí mne (The World is Mine, 2015) režiséra Nicolae Constantina Tanase s problematickými rodinnými okolnosťami i sociálnym znevýhodnením vo vzťahu k prvej láske. Český film Prach Víta Zapletala skúma okolnosti rodinnej krízy. K chorej matke, ktorá je na ceste do kúpeľov, pribudne  otec, postihnutý mozgovou mŕtvicou. Dvaja synovia, s nevysporiadanými rodinnými vzťahmi, stoja pred problémom starostlivosti o oboch rodičov žijúcich na samote. Snaha vyrozprávať príbeh s akcentom na prírodnú paralelu doznievajúceho a rodiaceho sa života sa potýkala s hromadením krízových motívov bez jasnejšieho zámeru, ale s veľmi jasnou ambíciou lyrizovať prostredie, kde sa celý príbeh odohráva. Bez vnútorného obsahu sa  tieto poetické fotografie zmenili na siahodlný sled vkusných ornamentov.

Zástupcom Strednej Ázie bol kyrgyzský film Nebeskí nomádi (Heavenly Nomads, 2015), o vyrovnávaní sa s modernizačnými trendami, ktoré dorazili aj do hôr a zmenili navždy život i tradície miestnych kočovníkov. Podľa  scenára svojho otca Aktana Aryma Kurbata (Abdykalykova) autora filmov Beškempir a Zlodej svetla, premietaných na  MFF Karlove Vary, ho nakrútil Myrlan Abdykalykov. Etnografický charakter príbehu o rodine  s absentujúcim otcom, ktorého syn stotožňuje s orlom, neustále lietajúcim ponad údolie, zaplnil pestré spektrum tém a poetík tohtoročnej programovej vzorky. Poézia okúzľujúceho prostredia, lúčiaceho sa so svojim tradičným životom súznela s jednoduchým rozprávaním a presvedčila divákov o tom, že s identitou nemajú filmári zo Strednej Ázie žiadne problémy. Vedia kto sú, aké sú ich príbehy i koho a prečo zaujímajú.

Akosi mimo kontextu sa ocitol film tureckého režiséra Brečtan Tolgu Karacelika. Príbehu o lodi,ktorá uviazla aj so svojou posádkou v dlhoch majiteľa, nepomohla ani deklarovaná inšpirácia filmom Apokalypsa teraz! Námorníci,  odmietajúci opustiť loď bez vyplatenia za odvedenú prácu, sa postupne prepadávajú do psychedelického šialenstva, keď loď začne obopínať všadeprítomný brečtan.

Rovnako to platí aj pre grécky film Streda 4:45 (Wednesday 4:45) režiséra Alexi Alexioua. Majiteľ baru zadĺžený  u mafie, blúdi po meste a zháňa peniaze. Tento príbeh chcel byť všetkým, gangsterkou, psychologickým portrétom i rodinnou drámou, poprešívanou dekoratívnymi náladovými fotografiami dažďa na všetky spôsoby.

Medzi Poľskom a Maďarskom zíva poloprázdna medzera, čakajúca na české i slovenské príspevky k formovaniu jedinečného, originálneho a zaujímavého filmového výrazu teritória, ktoré si to svojím kultúrnym bohatstvom  nesporne zaslúži. My diváci si tiež už konečne zaslúžime počuť dospelé a múdre hlasy rozprávajúce o všetkom, čo dokážu zachytiť kamerami len talentovaní muži a ženy, ktorí rozumejú sebe i tomu, čo tvorí naše životy.