Slepá (Blind)

B1 BLIND Copyright Motlys asTento citát Briana Greena podľa mňa výborne, hoc samozrejme nie úplne komplexne, vystihuje podstatu rozprávania i odvoditeľné explicitné a implicitné významy filmu Slepá od nórskeho scenáristu a režijného debutanta Eskila Vogta. Ten v minulosti zaujal najmä scenáristickou spoluprácou s Joachimom Trierom a táto jeho prvotina býva často a viacmenej oprávnene prirovnávaná ku ďalšej introspektívnej nórskej dráme mapujúcej životnú krízu - Proti prírode. Domnievam sa však, že Slepá ponúka ešte omnoho zaujímavejší divácky zážitok a to nielen čo sa týka sofistikovanosti rozprávania, ale aj väčšieho množstva tematických rovín, ktoré sa tvorcovia snažia vo filme skúmať. Film ako už napovedá samotný citát sa totižto nezaoberá len duševnou krízou a samotou hlavnej protagonistky, ale aj vzťahom reality a imaginácie a takisto vzdáva hold samotnému rozprávaniu príbehov.

Hlavná postava snímky Ingrid zažíva existenciálnu krízu vyplývajúcu z náhleho oslepnutia. Tá vyúsťuje do prehlbujúcej sa priepasti medzi ňou a jej manželom Mortenom i okolitým svetom, ktorý už zostáva len v jej spomienkach a fantázii. Ingrid sa so svojimi problémami snaží vysporiadať jednak akýmsi pamäťovým tréningom, a takisto aj istou formou autoterapie, ktorou je vymýšľanie príbehov.

A1 BLIND Copyright KimmSaatvedt Motlys asAzda tým najzaujímavejším prvkom celého filmu je rozprávanie. Film divákovi totižto simuluje vnímanie sveta slepej ženy a tým pádom zastiera hranice medzi „realitou“ a fantáziou, resp. objektívnou a subjektívnou naráciou. Táto simulácia je divákovi komunikovaná už prostredníctvom úvodných titulkov, kedy sa spočiatku rozostrené a mierne porozbiehané písmená postupne zostrujú a pomaly k sebe približujú. Rovnakú rozostrenosť pociťujeme aj pri rozprávaní, keďže film spočiatku zavádza v tom, čo sa odohráva výlučne v mysli Ingrid a čo v skutočnosti. Rozprávanie tak akoby nadväzovalo na slová hlavnej hrdinky, ktorá sa bojí zabudnutia na výzor jednotlivých ľudí či predmetov, keďže si ich už môže len predstavovať. A keďže je doslova rozprávačkou príbehu a narácia je často intersubjektívna, tieto informácie väčšinou s istotou nevedia ani diváci. Tým pádom sú na tom pri sledovaní rovnako ako hlavná postava a musia si tak pomerne komplikovane rekonštruovať fabulu. Slepá nás spoločne s týmto zároveň upozorňuje na subjektivitu nášho myslenia a vnímania reality, ktorá je značne ovplyvňovaná nedokonalými zmyslami a pamäťou, pričom pri vypadnutí jedného z nich sme v podstate stratení.

A10 BLIND Copyright Motlys asVogt však občas ponúkne nápovedu, napr. keď sa jednotlivé prvky mizanscény zmenia, postavy sediace v kaviarni sa zrazu ocitnú vo vlaku a na vlastné prekvapenie nemajú kam položiť kávu. Už tu si môžeme všimnúť značne absurdný humor, s ktorým Vogt pracuje a ktorým oplýva aj samotná Ingrid. Spoločne s tým film vytvára aj ďalšiu zaujímavú rovinu vyplývajúcu zo subjektivity, ktorou je rozprávanie v rozprávaní. Vymýšľanie príbehov Ingrid využíva ako istú formu autoterapie a poväčšine korelujú so skutočnosťou, tzn. s jej životom či pocitmi, čím zároveň ponúkajú divákovi vstup do jej duševného sveta. Ten je plný osamelosti a absurdity, čo vplýva aj na jej postavy a ich značne osamelý a až absurdne krutý život. Toto rozprávanie však naopak zasahuje aj do reálneho sveta. To sa deje napríklad vtedy keď sa Ingrid nahá pritisne na okenné balkónové dvere a dúfa, že bude sledovaná voyerom na spôsob vymysleného Einara. Komplikované odlíšenie reality a predstáv zapríčiňuje takisto Morten, ktorý sa v oboch „rovinách“ objavuje a my spoločne s hrdinkou nevieme či sa jedná len o paranoju alebo skutočnosť. Tematizovaním rozprávania príbehov a častými zmenami mizanscény sa zároveň do príbehu dostáva značná dávka sebareflexivity, keďže upozorňuje na samotné vytváranie príbehov a vzdáva im tak vlastne poctu ako dôležitým javom v živote človeka.

A3 BLIND Copyright KimmSaatvedt Motlys asObdobnú funkciu plní aj štýl, čo je badateľné už pri zmieňovaných úvodných titulkoch. Napríklad v jednej z úvodných scén vidíme hrdinkinu hlavu len zozadu a zvyšok obrazu je rozostrený, čím je nám znemožnené získavanie informácie o prostredí či výzore manžela. Tento princíp, zároveň spolu s rozprávaním, tvorí Vogtovú autorskú metódu, keďže spočiatku nám informácie upiera, aby nám ich potupne (hoci nie vždy) osvetlil. Štýl tu tak podlieha účelom komplikovaného rozprávania a poväčšine na seba výrazne neupozorňuje. Často nám však pomáha odlíšiť intersubjektivitu od objektívnej narácie, keďže až na výnimky je vnútorný svet Ingrid farebnejší, než do chladných farieb ladená „realita“. Túto funkciu plní taktiež mizanscéna, ktorá sa mení v súlade s Ingridinými predstavami. Kvôli absencii jedného zo zmyslov je nútená ku využívaniu tých ostatných čo film neustále akcentuje, či už sa jedná o detaily na hmatajúce ruky alebo subjektívne zosilňovanie ruchovej stopy. Týmto spôsobom tak film pôsobí až fyzicky intenzívne, predovšetkým v situáciách kedy kvôli svojej slepote Ingrid zažíva fyzické bolesti pri úderoch do hlavy či popálení sa.

B8 BLIND Copyright Motlys asVšetky tieto prvky sú však predovšetkým vstupenkou do duševného sveta osamelej Ingrid, ktorá sa vo svojej slepote uzavrela pred okolím. Vynahrádza si to práve svojím bohatým duševným svetom, ktorý jej pomáha vyrovnávať sa s paranojou ohľadom manželovej nevery, osamelosťou či obmedzeným možnostiam vnímania sveta. Vogt však na ňu nehľadí ako na obeť, ani sa nevyžíva v jej problémoch. Zobrazuje tu ženu, ktorá je schopná svoje problémy prekonať a zároveň na ňu nahliada s absurdným humorom, ktorý je rovnaký, ako v prípade Ingridiných vymyslených postáv. Jej slepota z nej zároveň nerobí človeka odtrhnutého od problémov „bežných smrteľníkov“, skôr iba zosilňuje problémy, ktoré trápia nás všetkých (nevera zo strany partnera, osamelosť, výzor, problémy pamäte a pod.).

V konečnom dôsledku je tak Slepá mimoriadne ľudským, ale zároveň aj rozprávačsky rafinovaným filmom. Ingrid svojich démonov projektuje do svojej tvorby, čím ich Vogt prezentuje divákom pomerne inovatívne. Dôsledne tiež simuluje potenciálny spôsob vnímania a myslenia slepého človeka, pričom emocionálne „neznásilňuje“ svojho diváka a prináša zároveň nesmierne hravý a zmyslový zážitok.

slepa-A1Slepá (Nórsko 2014)
Blind
96 minút.
Scenár a réžia: Eskil Vogt.
Kamera: Thimios Bakatakis.
Strih: Jens Christian Fodstad.
Hudba: Henk Hofstede.
Účinkujú: Ellen Dorrit Petersen, Henrik Rafaelsen, Vera Vitali, Marius Kolbenstvedt, Jacob Young, Erle Kyllingmark, Fredrik Sandahl, Aslag Guttormsgaard a ďalší.
Slovenská premiéra 2. júla 2015
Foto: ASFK

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.