Dielo môže fungovať dlhodobo, nelitimitované novosťou či módnosťou, a v rôznych formátoch sprístupňovania vrchovato napĺňať svoj prvotný cieľ – skonkrétniť nejasné povedomie o tejto čoraz rozšírenejšej vývinovej poruche. Pre oboznámenie verejnosti s charakterom postihu, ktorý v rodine z veľkej časti dominuje a zásadne ovplyvňuje jej život, urobil film veľa. Reagoval najprv na dopyt samotných rodičov autistických detí, ktorí zdola a pred intervenciou štátu riešili sociálne, zdravotné a mnohé ďalšie problémy spojené s iným správaním a vnímaním svojich potomkov. Ich požiadavka na vytvorenie audiovizuálneho diela predstavuje v tomto prípade aj apel na porozumenie a spolúčasť.

Pôvodne malo ísť o účelový, objednávkový osvetový film o autizme, ktorý režisér pri zžívaní sa s témou a počas niekoľkoročnej trpezlivej práci na projekte uvidel ako nosnú tému pre celovečerný kinofilm. Pribratie profesionálnejšej produkcie do realizačného tímu a zmena nastavenia filmu v štádiu tvorivého procesu určite nebolo chybné rozhodnutie, ale z prvotného edukačno-osvetového zámeru sa už snímka akoby celkom nevymanila. Nevedno, či z úcty k počiatočnému impulzu alebo k jeho nositeľom, či jednoducho z nastaveného trendu. Filmu to síce neubralo na obsahu, na dôvernejšom zoznámení s autizmom, ale čiastočne zastavilo cestu diela k hlbšej, metaforicko-asociatívnej skladbe o fenoménoch témy. To, čo režisér Jaro Vojtek v jednom rozhovore pomenoval: „vidíte za toho človeka i za tú vec, vytiahnete to a ukážete v nejakom svetle“, táto intencia je vo filme prítomná i viac-menej funkčná, ale neprekryje jeho určujúcu opisnosť, akokoľvek čistú, citlivú, kompozične vyváženú, autorsky plne v službách témy a zadaniu.

Nedoriešená, akoby nezodpovedaná otázka, nakoľko uvoľniť film z prvotnej verejnosť oboznamujúcej účelovosti, isté kríženie dvoch konceptov tak ovplyvňovali filmársko-autorskú podobu výsledku. Napríklad, pôdorys štyroch portrétov bol dramaturgicky predostrený v ich chronologicky vrstvenom prelínaní, ktorého režijno-autorský koncept sa bije so zvolenou informačnou konvenciou, oboznámení s témou prostredníctvom náučného encyklopedického hesla na začiatku filmu, čo by mohlo fungovať ako kontrapunkt či asociačne, ale o to sa film pokúšal minimálne. Navyše, diváka zneistil rozpačitý rozbeh prvých častí, keďže dramaturgiu ich prestupovania si uvedomil až neskôr, a tak uvádzajúce titulky s menami postáv na začiatku každého zo štyroch portrétov pôsobili najprv rozpačito, lebo v domnení, že za nimi bol predstavený už celý portrét a nie iba jeho úvodné sekvencie, sa javili ako skice s nekonzekventným strihom. Prelínaním jednotlivých a neskôr i spoločných výstupov štyroch častí tvorcovia potom postupne, s citom, uvážlivo a dôsledne vtiahli diváka do obrazov a situácii svojich postáv, čím presiahli ich verbálno-edukačné uchopenie. Tematicky a prístupom podobné umelecké dokumenty, Exponáty alebo príbehy z kaštieľa či Všetky moje deti, dramaturgicky postavené na prechode od jednej postavy k druhej (Exponáty) či rovnako ako Vojtekova snímka na ich etapovitej prezentácii (Všetky moje deti), predstavili tému od začiatku v plne autorskom, „neobjednávkovom“ rámci a jej obsažnej, aj osvetovej výpovedi tým rovnako nič neubrali.

Dostať sa cez vonkajšok postavy a veci do jej vnútra, či poza ne, ako to sformuloval režisér Jaro Vojtek, predstavuje pre tvorcu autorského dokumentu kľúčovú výzvu a prostriedky, ktorými disponuje, vrátane ľahkého inscenovania či manipulácie postáv a situácií, môže prevýšiť len vzťah s týmito postavami. Dôverou, ktorú režisérovi dajú, môže on potom naplniť film. Prekročenie dôvery, intímnej zóny reálnej postavy je pre dnešného diváka príťažlivou atrakciou (čo sýti bulvár) a pre seriózny dokument o ľudských postihoch a deficitoch náročnou voľbou, ako postavu „obnažiť“, ale pritom zachovať hranice jej dôstojnosti. Ak niečo ruší túto niekedy neriešiteľnú dilemu, je to práve ozajstný vzťah, hĺbka úprimného záujmu režiséra o postavu, „spredmetňujúcu“ tému, čo film Tak ďaleko, tak blízko vymedzuje vrchovato a naplno preniká jeho atmoférou. To, že v snímke filmovému kritikovi trochu chýbajú kerekesovské hry, ozvláštňujúce metafory a asociačné prepínania, či hanákovská hĺbavosť, je pre filmového diváka asi irelevantné a precízny Vojtekov popis mu náležite zodpovie to, čo o autizme a veciach s ním spojených, nevedel. Menej sa publikum, „rozmaznané“ úrovňou súčasného slovenského dokumentu, dočká v snímke invenčnejšej syntakticko-sémantickej práce, ako, napríklad, nápadité motivické využitie ľahkej električkovej obsesie u jednej z ústredných postáv (prestrih kreslenia električky na jej reál a potom vozenie sa postavy v električke kulminujúce dojemným kontaktom v električke s ďalšou ústrednou postavou filmu) alebo výborné oživenie ďalšej postavy autistu cez vzťah s bratom, ktorý sa skúmaniu autizmu venuje. Pokus o ozvláštňujúci detail trasúcich sa prstov počas neurologického vyšetrenia u otca ďalšej z ústredných postáv je zas príkladom významu, ktorý sa naratívne, a teda vážne, vymyká z kontextu diela, aj keď obraz bol sám osebe efektný a funkčný. Použitie kontrapunktu najviac chýbalo v zvukovej stope, čoho dôkazom je, napríklad, výrazovo a emočne silná hudba (Ego, J. Nohavica) fungujúca v rámci tzv. diegetického zvuku, zdroja pôsobiaceho v realite záberu, oproti tzv. nediegetickej hudbe, teda pre film skomponovanej, zbytočne melancholizovanej a vláčnej, teda málo živo komunikujúcej s obrazom.

Film Tak ďaleko, tak blízko predstavuje nielen otvorenie dvier do neznámeho sveta, ale aj oporu a podanú ruku spolupatričnosti tým, ktorí sa v rodine či tesnej blízkosti boria s autistickou poruchou. Aj keď sa za filmom vynárajú hrozivé predstavy o živote rovnako postihnutých, ktorí však nemajú tak starostlivých, obetavých, neúnavných rodičov a príbuzných, ako postavy prezentovaného dokumentu. Distributérovi treba zapriať, aby sa pri šírení filmu stretol s podobne ústretovou zvedavosťou ako pri snímke Všetky moje deti.

Tak ďaleko, tak blízko, Slovenská republika, 2014
Dĺžka: 80 minút
Réžia: Jaro Vojtek
Scenár: Jaro Vojtek, Marek Leščák
Kamera: Noro Hudec, Jaro Vojtek
Strih: Peter Harum
Hudba: Michal Nejtek

Produkcia: Barbara Harumova Hessová
Účinkujú: rodiny Nakládalovcov, Széherovcov, Šóthovcov, Vyskočilovcov, Štubňovcov, Klenovcov, Filip Duba, Laimon Šalnaite, Simon Provost, Ivana Kuliffayová, Valéria Slivková a ďalší.
Distribúcia: ITAFilm
Premiéra v SR: 2. apríla 2015
Foto: ITAfilm