Zlaté a Strieborné medvede si rozdelili film ilegálne nakrútený v Iráne, dva čilské filmy, snímky z Guatemaly, Nemecka, Poľska, Veľkej Británie, rumunsko-bulharsko-česká koprodukcia a ešte podivnejšia koprodukcia rusko-ukrajinsko-poľská. K trom latinskoamerickým filmom, oceneným v hlavnej súťaži, treba prirátať mexický film 600 míľ, odmenený ako najlepší debut Berlinale a brazílsku drámu Druhá matka, ktorá zvíťazila v prehliadke Panoráma. Cenám tohtoročného Berlinale dominovala Latinská Amerika.

Panahi o Panahim bez Panahiho

V roku 2007 ešte iránsky režisér Džafar Panahi stihol predsedať porote festivalu Artfilm, no o tri roky mu už iránsky režim nedovolil vycestovať do poroty 60. Berlinale. Filmár, odsúdený za „protiislamskú činnosť“ na domáce väzenie a zákaz nakrúcania, si po minimalistických filmoch In film nist a Pardé sadol za volant teheránskeho taxíka, vybaveného dvojicou kamier. S klientmi viedol zaujímavé rozhovory o ich práci a živote. Niektorí ho poznali, iní nie. Nebola núdza ani o dramatické situácie. Výsledkom je film Taxi, ktorý na tohtoročnom berlínskom festivale odmenili hlavnou cenou – Zlatým medveďom. Samozrejme, že autor, ale z pochopiteľných dôvodov ani oficiálni predstavitelia moslimského štátu, na odovzdávanie ocenení nedorazili.

Strieborného medveďa – veľkú cenu poroty získal 39-ročný čilský filmár Pablo Larraín (Post Mortem, No), za drámu z domova pre pedofilných katolíckych kňazov El Club (Klub). Voči poznámke, že Berlinale pomáha latinskoamerickej kinematografii, sa rázne ohradil: „Latinskoamerické filmy nedostali ceny za to, odkiaľ pochádzajú, ale za to, aké sú! Latinskoamerická kinematografia nepotrebuje pomoc umelým zvýhodňovaním. Je skvelá – a svet to začína uznávať.“

Tohtoročná festivalová prehliadka Berlinale NATIVe sa tiež niesla v znamení filmov o pôvodnom obyvateľstve Latinskej Ameriky. Dráma 38-ročného Guatemalského scenáristu, režiséra a producenta Jayra Bustamanteho Ixcanul (Vulkán) získala Strieborného medveďa – Cenu Alfreda Bauera pre film, ktorý otvára obzory. Hlavné ženské roly v realistickom príbehu z dnešného života pôvodných mayských obyvateľov stvárnili Maria Mercedes Coroy a Maria Telón. Na slávnostný záver do Berlína so sebou priniesli kus autentického folklóru.

Poľka a Rumun o našej súčasnosti

Strieborného medveďa za najlepšiu réžiu získali ex aeqo Poľka Malgorzata Szumowska za film Body a rumunský filmár Radu Jude za rumunsko-bulharsko-českú koprodukciu Aferim! Szumowska na Berlinale bodovala už v roku 2013 drámou W imie o homosexuálnom kňazovi. Svoj tohtoročný film charakterizovala ako „o ženách, ale nielen o nich. O ľuďoch všeobecne. O strate viery, strate vplyvu katolíckej cirkvi, o hľadaní seba samého a viery mimo cirkev. Poľsko,“ povedala, „prešlo za 25 rokov veľkou spoločenskou transformáciou. Zmeny, ktoré prináša, sú pre filmára neodolateľnou výzvou.“ Ovdovelý policajný vyšetrovateľ po smrti manželky nevychádza s dospievajúcou dcérou, ktorá podlieha anorexii. „Rola otca v tradičnej poľskej rodine,“ konštatovala režisérka, „bola zarábať a živiť, zabezpečovať rodinu materiálne – a nie chápať, dávať lásku, rozumieť. Otec a dcéra v zmenených podmienkach nedokážu komunikovať. Slová preto nahrádza reč ich tela.“

Rumunský filmár Radu Jude nakrútil historickú drámu o postavení Rómov na Balkáne prvej polovice 19. storočia. „Samozrejme, že žiaden filmár by nerozprával príbeh z minulosti, ak by ním nechcel povedať niečo o súčasnosti. Môj film je o súčasnom Rumunsku, ale aj o celom súčasnom svete.“ Radu Jude sa zdôveril so zlými skúsenosťami s rumunskými nacionalistami, ktorým sa kritický film nepáči. „Na sociálnych sieťach ma pre moje priezvisko označujú za Žida, hoci nemám židovských predkov. Píšu, že ako Žid kydám na Rumunsko a Rumunov všetko zlé a treba so mnou spraviť poriadok, ako moslimovia spravili s redakciou Charlie Hebdo,“ priznal režisér, ktorý si v roku 2012 z Art Film festu odniesol cenu Modrý anjel za film Toata lumea din familia noastra.

S láskyplnou nenávisťou

Málokedy sa stáva, že by ocenenia za herecké výkoni získali partneri z toho istého filmu. Strieborné medvede dostali Charlotte Ramplingová a Tom Courtenay za postavy manželov, ktorí počas osláv 45. výročia sobáša prežívajú hlbokú partnerskú krízu - v dráme britského režiséra Andrewa Haigha 45 Years (45 rokov). Aj v Berlíne akoby pokračovali vo filmových postavách vadiacich sa, milujúcich a zároveň nenávidiacich manželov. Pre 69-ročnú herečku je Strieborný medveď len druhým ocenením konkrétneho výkonu: „Mám mnoho cien, ale takmer všetko to sú rôzne čestné ocenenia, za prínos, za život, za dožitie. Preto mám zo Strieborného medveďa tým väčšiu radosť.“ Courtenay bol prvý raz nominovaný na Oscara v roku 1966 za Doktora Živaga a druhý raz v roku 1983 za Garderobiéra. Sedemdesiatosemročný herec si pochvaľoval spoluprácu so 42-ročným scenáristom a režisérom: „Vlastne oba naše medvede patria jemu. Dnes sa dožívame dlhšieho veku, ako ľudia kedykoľvek dosiaľ. Takže aj sedemdesiatnici prežívajú rovnaké situácie, problémy a konflikty, ako štyridsiatnici. Nie je to film o starcoch, je to film o ľuďoch bez ohľadu na vek.“

Rusi, Ukrajinci a Poliaci svorne o konci sveta

Strieborný medveď za umelecký prínos putoval tiež ex aequo kameramanom dvoch snímok. Dán Sturla Brandth Grøvlen pútavo opisoval, ako na jeden záber nakrúcal 140-minútovú nemeckú kriminálnu drámu Victoria režiséra Sebastia Schippera: „Bol to režisérov nápad, zachytiť v reálnom čase príbeh mladej Španielky a štvorlístka východoberlínskych chalanov, odohrávajúci sa z noci na ráno. Spokojní sme boli až s tretím pokusom. Prvý sa ukázal byť síce najvernejší scenáru, ale najmenej živý a presvedčivý. Druhá verzia zasa obsahovala viac improvizácie, ako bolo treba. Až na tretí raz sa nám všetkým – hercom, zvukárom, osvetľovačom i mne samému podarilo všetko tak, že sme mohli byť spokojní.“

Strieborného medveďa za umelecký prínos získali aj kameramani Jevgenij Privin a Sergej Michalčuk za film Alexeja Germana mladšieho Pod električeskimi oblakami (Pod elektrickými oblakmi). Michalčuk je Ukrajinec, Privin Rus. Film vznikal v ukrajinsko-rusko-poľskej koprodukcii. Anexia Krymu ani kríza rusko-ukrajinských vzťahov sa podľa producentov, ktorí v Berlíne preberali cenu, na filme nijako neodrazila „jednak preto, že vlastne už bol nakrútený. Pracovali sme na ňom od roku roka 2012. Nakrúcať sme začali v novembri 2013 a skončili na začiatku marca 2014. Nemali sme v tíme žiadne konflikty, stále sme priatelia a veríme, že budeme pracovať aj na ďalších projektoch. Náš film nie je o konci Sovietskeho zväzu alebo Ruska, ale zobrazuje koniec civilizovaného rozvinutého kultúrneho sveta ako takého. Sveta, ktorý stratil schopnosť snívať a túžiť, stratil energiu, dôvod a zmysel existencie.“

Našťastie, tohtoročný berlínsky festival dokázal, že svet, aspoň ten filmový, má veľa silných inšpirácií, originálnych výrazných autorov i verné publikum, čo sa, okrem iného, odzrkadlilo aj na vyše pol milióne predaných vstupeniek. Ak budú rovnako bohaté aj festivaly v Cannes a Benátkach, čaká nás zaujímavý rok.