Po vlastnej osi

Existencia patrónky nebola jedinou novinkou festivalu. Tou azda najdôležitejšou bol návrat k vlastnej dramaturgii, ktorú mal podobný festival na Slovensku (Gay Film Festival) naposledy v roku 2001. Nasledujúcich päť rokov sa potom nekonal vôbec a v ostatných dvoch rokoch mal – už pod názvom Filmový festival Inakosti – len podobu ozvien českého festivalu Mezipatra. Tohto roku tím pod vedením Jána Beneca a v dramaturgii Zity Hosszúovej, Štefana Vraštiaka a Moniky Višniarovej zostavil kvalitný program, rozdelený do štyroch sekcií. Spomínanú časovú medzeru vyvážila sekcia Nové storočie, ktorá ponúkla celovečerné i krátke filmy z rokov 2000 až 2009. Naopak, v sekcii Zlatý fond sa prezentovali diela staršie, považované za klasiku gejskej a lesbickej kinematografie. Skromne zastúpená sekcia Iné videnie pozostávala iba z dvoch titulov a v trochu provokatívne nazvanej sekcii Teplé Slovensko sa stretlo – možno prekvapujúco – až osem snímok.

Trochu histórie neuškodí

Najstarším uvedeným filmom bola britská snímka Nočné hľadanie (Nighthawks) režisérov Rona Pecka a Paula Hallama z roku 1978, vo svojej dobe priekopnícke dielo, príbeh mladého muža, ktorý je cez deň vzorným učiteľom zemepisu a po večeroch navštevuje gejské kluby, v ktorých hľadá „toho pravého“. Film realisticky zobrazuje dobovú londýnsku gejskú scénu (v jednej z epizódnych úloh sa v ňom objaví režisér Derek Jarman). Peck sa k svojmu debutu po trinástich rokoch vrátil a v roku 1991 nakrútil dokumentárny film Nočné hľadanie II: dohola (Nighthawks II: Strip Jack Naked). Bezprostredným motívom jeho vzniku bola smrť jedného z hercov z „jednotky“, ktorý bol dušou tvorivého tímu, hoci jeho scény sa do konečného zostrihu nedostali, a v roku 1989 zomrel na aids. Peck tu objasňuje okolnosti, za ktorých film vznikal, ale v ďalších rovinách hovorí o svojej osobnej histórii vo vzťahu k homosexualite a o vývoji postojov britskej spoločnosti k tejto problematike. S komentárom samotného autora, prednášaným veľmi sugestívnym, podmanivým hlasom, sa z tohto dokumentu stáva mnohovrstvové dielo, ktoré kvalitou bezpochyby predstihuje pôvodný film, na ktorý sa viaže. Podľa Pecka, s ktorým boli organizátori festivalu v kontakte, išlo o prvé verejné uvedenie týchto filmov v strednej a východnej Európe. Okrem toho tvorca vyjadril potešenie, že sa obe snímky uvádzajú v rámci jedného podujatia, čo vraj nebýva pravidlom.

K histórii sa viaže aj britský hraný film Stonewall režiséra Nigela Fincha. Vznikol v roku 1995, ale tematicky sa vracia k legendárnej autentickej udalosti z 28. júna 1969, k policajnej razii v newyorskom gejskom klube Stonewall, ktorá mala krvavý priebeh a jej výsledkom bol vznik amerického hnutia za oslobodenie gejov. Martin Macko z Historického ústavu SAV v úvode k filmu uviedol na správnu mieru niektoré prvky legendy (Stonewall bol v skutočnosti nevzhľadnou „dierou“, kde sa schádzali iba okrajové vrstvy gejsko-lesbickej komunity, a vlastnila ho mafia); Finch však vytvoril takmer romantický príbeh o vzťahu španielskej travesty star La Mirandy a mladíka Mattyho Deana, ktorý prichádza do New Yorku z vidieka, aby tu mohol žiť život podľa svojich predstáv. Ako odznie v závere filmu, príbeh o Stonewalle má toľko verzií, koľko mala udalosť účastníkov – a táto snímka je iba jednou z nich.

Minulosť v „dámskej“ podobe

Podobnou klasikou na poli lesbickej kinematografie je americký nízkorozpočtový nezávislý film Srdcia na púšti (Desert Hearts, 1986) režisérky Donny Deitch, nakrútený podľa románu Jane Rule. Ide o príbeh profesorky anglickej literatúry, ktorej sa rozpadáva manželstvo a ona vycestuje do „zapadákova“ v púšti, aby tam prečkala najhoršie obdobie. Kultivovaná žena v mladšom strednom veku sa stane objektom náklonnosti nevlastnej dcéry svojej domácej a sama zostáva prekvapená citom, ktorý sa v nej prebúdza. Píšu sa však päťdesiate roky minulého storočia a isté veci sú jednoducho tabu... Sympatický je otvorený koniec príbehu, ktorý je určite presvedčivejší, než by bol prípadný happyend.

K obdobiu po potlačení revolúcie v roku 1956 v Maďarsku sa vracia film režiséra Károlya Makka Iný pohľad (Egymásra nézve, 1982), nakrútený podľa románu Erzsébet Galgóczi. Protagonistkou príbehu je mladá novinárka Eva, ktorá nastupuje do redakcie časopisu Pravda a vzápätí sa stretáva s viacerými problémami, pretože nielen odmieta absenciu morálky v politike, ale navyše sa zamiluje do svojej kolegyne... Pre slovenského diváka je tento film pozoruhodný aj hereckou účasťou Jozefa Kronera v úlohe šéfredaktora. Predstaviteľka Evy Jadwiga Jankowska-Cieslak získala na MFF v Cannes v roku 1982 cenu za najlepší ženský herecký výkon.

O túžbe byť rodičmi...

Vo viacerých filmoch dominovala téma (potenciálneho) rodičovstva párov rovnakého pohlavia – to platí napríklad o kanadskej komédii režisérky Alison Reid Recept na dieťa (The Baby Formula, 2008). Srdcia divákov si však jednoznačne získala švédska snímka Patrik 1,5 režisérky Elly Lemhagen, nakrútená podľa divadelnej hry Mikaela Druckera. Mladý pár zosobášených gejov sa nasťahuje do vilky na predmestí a k šťastiu im chýba už len jediné – dieťa. Podľa správy z agentúry zaoberajúcej sa adopciami detí majú Göran a Sven dostať chlapca vo veku 1,5 roka; administratíva chyba – pri prepise dokumentov vypadne desatinná čiarka – však spôsobí, že zakrátko im pri dverách zazvoní 15-ročný „ofučaný“ tínedžer, chlapec z detského domova s mierne kriminálnou minulosťou. Prekvapenie je obojstranné (Patrik rozhodne neznáša „buzerantov“), ale je piatkové popoludnie a dať veci do poriadku nebude také jednoduché. Riešenie sa stále odďaľuje a medzi „rodičmi“ a chlapcom, ktorý silnými rečami a gestami v skutočnosti len zakrýva túžbu po láske a rodine, postupne vzniká emocionálne puto, i keď ich cesta k sebe nie je jednoduchá. Režisérka obratne narába s komediálnymi prvkami, miestami sa možno približuje ak k hranici sentimentality, ale vždy ju presne ustráži. Udržiava kompaktnosť príbehu, logiku vývoja postáv, majstrovsky narába s opakujúcimi sa motívmi a úplne sa vyhýba nástrahám, ktoré v sebe skrývajú divadelné predlohy: príbeh si síce zachováva výstavbu klasickej drámy, ale pritom vôbec nezaváňa divadelnosťou. Film Patrik 1,5 zaslúžene získal divácku cenu; mimochodom, toto podmanivé dielko si vieme predstaviť ako divácky bonbónik s dobrou návštevnosťou aj v bežnej distribúcii.

... A o všeličom inom

K pozoruhodným filmom patrila aj snímka francúzskeho režiséra Sébastiena Lifshitza Takmer nič (Presque rien, 2000): v pomerne zložitej štruktúre rozpráva príbeh osemnásťročného Mathieua, ktorý sa počas prázdnin zoznámi na pláži so svojím rovesníkom Cédricom. Po okamihoch prvého očarenia však prichádzajú problémy, ktoré majú pre Mathieua takmer tragické vyústenie. Táto snímka napriek slnečnej letnej atmosfére nič neidealizuje a v druhom pláne sa dotýka aj postojov rodiny k deťom s inakšou citovou orientáciou.

S nadšeným ohlasom publika sa stretla írska komédia s trochu bizarným názvom V kožuchu bez nohavičiek (Fur Coat and No Knickers, 2009), ktorú v Bratislave v medzinárodnej premiére osobne uviedol režisér Paul Ward. Podľa nášho názoru patrila k tým menej vydareným filmom: debutujúci režisér akoby chcel dostať do jedného príbehu veľa tém a motívov, veľa žánrových prvkov a to, čo mohlo byť nosné – problematický, no potenciálne perspektívny vzťah medzi mladým hercom a režisérom, ktorý ho obsadí do reklamy –, nedostáva dostatočný priestor. Diváci sa však bavili, a keďže publikum netvoria len filmoví fajnšmekri, tak nakoniec – prečo nie, najmä ak ide o priekopnícke spracovanie tejto tematiky v katolícky orientovanom Írsku.

Opačný prístup – absolútnu sústredenosť na jeden nosný príbeh – zvolila kanadská režisérka Heather Tobin v snímke Každej tú pravú (To Each Her Own, 2008). Jej hlavnou témou je vnútorný coming-out, ktorým musí protagonistka prejsť v situácii, keď je to najmenej vhodné: Jessica je totiž vydatá a http://www.filmpress.sk/images/stories/filmpress/Inakos_logo/logo_resize.jpgmá milujúceho manžela, s ktorým plánujú mať dieťa; jej život prevráti naruby stretnutie s Casey, keď medzi dvomi mladými ženami vznikne ľúbostný vzťah. Režisérka zobrazuje tému veľmi presvedčivo a civilne; azda len prerod Jessicinho manžela, ktorý zmení svoj postoj od absolútneho odmietania k absolútnemu pochopeniu situácie takpovediac medzi dvoma políčkami filmu, vyznieva trochu nevierohodne.

Krátke, ale dramatické

Mimoriadne kvalitná bola kolekcia krátkych filmov pod spoločným názvom Pánska jazda (žiaľ, obdobnú „dámsku“ kolekciu sme z časovo-programových dôvodov nemohli stihnúť), i keď v nej prevažovali vážne témy. Režisér Carlos Oliveira v dánskom filme Tri letá (Tre Somre, 2006) skvele vystihol tápanie mladučkého tínedžera, ktorý sa zamiluje do priateľa svojich rodičov a nevie pochopiť zmenu postoja svojho staršieho milenca, ktorý dáva prednosť životu v novom manželstve. Čiernobiely nórsky filmík Spolubývajúci (Kompisar, 2007, réžia Magnus Mork) je zasa skvelou etudou o tom, ako chcený-nechcený príležitostný erotický kontakt naruší krehkú rovnováhu medzi homosexuálnym a heterosexuálnym spolubývajúcim. Morbídnosťou zaváňala nemecká snímka Kovboj (Cowboy, 2008, réžia Till Kleinert), v ktorej po skvelom zobrazení erotického „dusna“ medzi mladým realitným agentom a vidieckym mladíkom, vrcholiaceho odvážnou erotickou scénou a spoločne strávenou nocou, nasleduje pointa, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani autori amerických mysterióznych trilerov. Sériu silných dramatických zážitkov vyvážil vtipný švédsky film Nicolasa Kolovosa Som teplý (Jag är bög, 2008), v ktorom sa mladý gej z gréckej rodiny žijúcej vo Švédsku odhodláva povedať o sebe pravdu svojim rodičom a bratovi: režisér vizualizuje rôzne katastrofické a tragikomické scenáre, ktoré mladíkovi prebiehajú hlavou a majú za následok ustavičné odďaľovanie rozhodnutia, až kým...

Niečo o dokumentoch

Svoje miesto v programe FFI našli aj kvalitné dokumenty. Nórsko-dánsky film s almodóvarovsky parafrázujúcim titulom Všetko o mojom otcovi (Alt om min far, 2002) prináša portrét muža, lekára, ktorý sa od svojich dvanástich rokov rád prezlieka do ženských šiat, ale túto záľubu starostlivo tají – už aj s ohľadom na to, že je ženatý a žije v malej katolíckej komunite. „Korením“ tejto snímky je, že protagonista je skutočným otcom režiséra filmu Evena Benestada, čím snímka získava celkom mimoriadny rozmer. Najhorúcejšou súčasnosťou sa zaoberá taliansky dokument Zrazu minulú zimu (Improvvisamente l’inverno scoro, 2008), ktorý je takisto veľmi osobný: jeho autori, novinári Gustav Hofer a Luc Raggazi, a spolu žijú už dvanásť rokov a vo svojom filme mapujú osud zákona o registrovanom partnerstve, ktorého (ne)prijatie v Taliansku ovplyvňuje nielen nevôľa politikov, ale aj množstvo katolíckych organizácií. Autori nemilosrdne spovedajú všetky zúčastnené strany, v dobrom zmysle slova provokujú a idú s kožou na trh, keď priamo pred kamerou a pred oponentmi návrhu zákona priznávajú svoj vzťah. Napriek vážnosti témy (aktuálnej bezpochyby aj u nás) je film plný humoru a v jednej časti – pri vysvetľovaní podstaty spomínaného zákona – dokonca vtipne využíva animované sekvencie.

V sekcii Iné videnie zabodoval zasa dokument Derek (2008, réžia Isaac Julien), venovaný už nežijúcemu režisérovi Derekovi Jarmanovi, priekopníkovi britskej nezávislej kinematografie a gejskej témy na filmovom plátne. Film obsahuje okrem iného cennú Jarmanovu výpoveď o jeho živote a diele, nakrútenú dva roky pred jeho smrťou (zomrel v roku 1994), a osobný rozmer mu dodáva komentár jeho dvornej herečky Tildy Swinton vo forme listu písaného zosnulému priateľovi. Druhým titulom sekcie Iné videnie, v rámci festivalu celkom osobitým, bola holandská snímka Enter Achilles (1996, r. Clara van Gool), filmovo spracované predstavenie svetoznámeho britského tanečného súboru DV8 Physical Theatre, ktoré je úvahou o skutočnej a predstieranej maskulinite.

A čo Slovensko?

Priekopníkom gejskej témy v slovenskej kinematografii je režisér Vlado Adásek (autor filmu Hana a jej bratia) – na festivale bola uvedená jeho poviedka Vášeň (1996) z triptychu 100% čistá láska, ktorý vznikol na pôde Vysokej školy múzických umení. Ako sa uvádza v katalógu, „pre akademickú pôdu VŠMU je príznačná slobodná tvorivá atmosféra, podnecovanie tematickej otvorenosti, zdôrazňovanie jedinečnosti“, a tak takmer všetky uvedené slovenské tituly boli práve školskými filmami. K tým starším patril ešte Pokec (2001) Martina Kedera, portrét mladého muža, ktorý sa snaží nájsť lásku prostredníctvom četovania na internete. Snímka Supper-Man (2005) Alberta Vlka je trpkou komédiou o „liečení“ homosexuality. Filmík o zvláštnom rande s tragickým koncom nakrútila Kristína Herczegová (Smoking Kills, 2007), v animovanej podobe sa s témou pohral Andrej Kolenčík (Izidor, 2007). Skvelým dokumentom je film Daniela Zemančíka Janík (2008), presvedčivý, nezjednodušujúci portrét mladého prostitúta. Režisér Viktor Csudai na festivale osobne uviedol nielen celovečerný film Veľký rešpekt (2008), ktorý je známy aj z kín, ale aj študentskú snímku Ružový partner (2006), zábavný príbeh o tom, ako to môže dopadnúť, keď mladý muž predstaví rodičom svojho priateľa ako opravára práčok a neznámu, na tento účel najatú dievčinu ako svoju priateľku...

Ako ďalej ?

Tohtoročný Filmový festival inakosti bol už ôsmym podujatím svojho druhu na Slovensku. Pripravoval ho prakticky úplne nový tím nadšencov, z veľkej časti bez skúseností s filmovými podujatiami. Napriek tomu pôsobil festival absolútne profesionálnym dojmom – fungovali všetky jeho zložky od dramaturgie cez programovanie a propagáciu až po samotný priebeh a sprievodné podujatia (popri spomínanom predstavení Zlomatka to bola ešte výstava Homosexualita a umenie 1800 – 2000, ktorú si možno do 16. októbra pozrieť vo Photoportgallery na Grösslingovej ulici 21 v Bratislave). Jediným problémom bola nedostačujúca kapacita sály pri niektorých „vychytených“ tituloch – to čiastočne kompenzovali Dozvuky festivalu v jednom z bratislavských multiplexov (5. – 6. októbra), kde organizátori reprízovali päť filmov, o ktorých predpokladali, že budú úspešné, a pri ktorých sa podarilo získať práva na opätovné uvedenie. (Spomínaný Patrik 1,5 bol aj tu beznádejne vypredaný.) Divácke zázemie – ako sa ukázalo v porovnaní s dvomi predchádzajúcimi, trochu rozpačitými ročníkmi – nie je pri dostatočnej propagácii a kvalitnom programe problémom. Potešujúce je, že podujatie podporilo z grantového programu pre znevýhodnené skupiny obyvateľstva Ministerstvo kultúry SR a organizátori našli pochopenie a účinnú podporu na veľvyslanectvách a v kultúrnych inštitútoch mnohých krajín – ich zástupcovia sa zúčastnili na otvorení festivalu, niektorí z nich osobne uviedli „svoj“ film, prípadne pozdravili festival písomne.

Filmový festival inakosti jednoznačne preukázal svoju životaschopnosť zo všetkých hľadísk, a tak sa o jeho budúcnosť azda netreba obávať.