Bojová loď (Battleship)
(U nás ju školáci hrávajú na štvorčekovom papieri, ale v USA, kde je známa už bezmála sto rokov, ju deti poznajú ako stolovú zábavu s plastovými hracími plánmi, modelmi lodí aj so strelami.) A hoci vo filme nájdeme vtipne využitý i tento motív, rovnako správne a zároveň zavádzajúce by bolo tvrdiť, že snímka Bojová loď vznikla podľa Priepasti Jamesa Camerona, Top Gunu Tonyho Scotta, Prepadnutia v Pacifiku Andrewa Davisa, Vesmírnych kovbojov Franka Corvina, Blízkych stretnutí tretieho druhu či E.T. - Mimozemšťan Stevena Spielberga alebo knihy Stephena Kinga Pod kupolou. Ako vo väčšine filmovej zábavy tohto druhu tu totiž nájdeme pôžičky snáď odvšadiaľ. Je veľkým sumárom všetkého, čo na tomto poli až doposiaľ vyrástlo.
Bojová loď je akčný veľkofilm z toho subžánru hollywoodskej vedeckej fantastiky, ktorý označujeme „prišli k nám emzáci, kopli sme ich do zadku.“ Teda podobne ako v prípade Dňa nezávislosti a mnohých jeho nasledovníkov ide o úplný oddych, keď sa od diváka čaká, že zapojí do prijímania iba zrak no nie rozum, prestane premýšľať a nebude si klásť žiadne otázky – podobne ako v prípade pop music. Zábava nie prvoplánová, ale jednoplánová, pričom do jej jediného plánu – vizuálnej atraktívnosti – producenti investovali viac než dvesto miliónov dolárov.
Vedci vyslali do vesmíru signál, smerom k planéte, kde by mohli byť podmienky pre vznik života. Mimozemšťania však prídu na návštevu nanešťastie práve v čase, keď sa koná veľké medzinárodné námorné bojové cvičenie. Nadobudnú pocit, že sú v ohrození a začnú sa brániť. Predovšetkým vytvoria kupolu z nepreniknuteľného silového poľa okolo Havaja a pod ňou uväznia i manévrujúce bojové lode z rôznych, prevažne amerických a japonských síl.
Hlavný hrdina Alex Hopper (Taylor Kitsch, známy nám z filmu John Carter: Medzi dvoma svetmi) je, samozrejme, typický sympatický smoliar a rebel, ktorý sa vďaka skúsenosti počas filmu zmení na zrelého muža a skvelého veliteľa. Jeho Samantha (Brooklyn Decker) je fyzioterapeutka a – bohužiaľ – dcéra Alexovho admirála Shanea (Liam Neeson), z ktorého má Alex neprekonateľnú hrôzu. Nechýba japonský dôstojník, s ktorým je Alex od začiatku na nože, ale napokon ich okolnosti donútia spolupracovať, ba vznikne medzi nimi i priateľstvo. Je tu aj fešná dôstojníčka (Rihanna vo svojom hereckom debute), bláznivý bradatý okuliarnatý vedátor aj mohutný Samanthin pacient, vojnový invalid s protézami namiesto nôh. Aha – a ešte nesmieme zabudnúť na skupinu námorných vojenských veteránov.
Uzavretím silového poľa sa film z veľkolepej vizuálnej atrakcie mení na komornejšiu záležitosť, no nie zasa až takú komornú, že by sa k slovu dostali charaktery či myšlienky. Tvorcovia rezignovali i na samotný základ: odlišovanie dobra od zla. Neponúkajú ani náznak uhla pohľadu mimozemšťanov. Je jedno, s akými úmyslami k nám prišli, nezáleží na tom, že sa iba bránia pred tým, čo (oprávnene) považujú za hrozbu, nikto z pozemšťanov sa s nimi nepokúša dorozumieť a dohodnúť. Rovnica je vojensky prostá: ubližujú nám – zlikvidujeme ich. Pomocou pištolí, samopalov, guľometov, torpéd, kanónov – a keď treba, aj muzeálnej vyslúžilej starej bojovej lode.
Scenár bratov Ericha a Jona Hoeberovcov je skrátka ešte hlúpejšia zlátanina ako ich predchádzajúce práce (Snehová búrka, RED). No v réžii remeselne zdatného rutinéra Petra Berga to funguje azda lepšie, ako pokračovania Transformerov v réžii Michaela Baya! Príbeh, postavy i réžia sú zúfalo neoriginálne, neskrývane a bez ostychu si z iných filmov a príbehov požičiavajú všetko čo považujú za potrebné, no celok drží pohromade. Predovšetkým preto, že v ňom niet viac či menej hlúpych momentov, lebo celý je obdivuhodne konzistentne infantilný. Z detinskej naivnosti sa dokonca stáva princíp. Reklamou zdôrazňovaná inšpirácia hrou Lodičky zvádza k tvrdeniu, že film je vlastne takouto jednoduchou hrou, ktorá predsa tiež nemá vyššie ambície, nenesie žiadne idey a neprináša nijaké poznanie. Lenže hra je zo svojej podstaty hravá, interaktívna, vyžaduje od hráča plné zapojenie, koncentráciu, bystrosť, rýchly úsudok i kus šťastia. Zato film – a najmä film tohto typu – potrebuje diváka čo najpasívnejšieho, lebo hrá zaňho. Mimochodom, ak už je reč o hraní – herecké výkony nehodnotíme, lebo v tomto type zábavy by prípadné herecké majstrovstvo bolo iba na obtiaž. Konštatujeme však, že všetky postavy vyzerajú tak, ako vyzerať majú. Vrátane mimozemšťanov.
Predovšetkým však Bojová loď funguje vďaka značnému hravému nadhľadu a sebairónii, ktorá je dosť silná na to, aby sfunkčnila všemožné klišé, ospravedlnila chyby a prekryla prehrešky, ale nie je zasa až taká intenzívna, že by z filmu robila paródiu a bránila divákovi, aby sa vžil do príbehu, alebo kládla akékoľvek nároky na jeho intelekt. Náročnejšieho diváka možno poteší zopár celkom vydarených a šikovne zdôvodnených vtipov. Výsledkom je, že si síce uvedomujeme všetku tú nepravdepodobnosť, detinskosť ba i hlúposť, ale neprekážajú nám, sú nám sympatické.
Berg dokázal obdivuhodne spojiť nadhľad i s patetizmom. Snímka vznikla v spolupráci s ozbrojenými silami USA a do značnej miery je teda ich reklamou aj propagandou, no fungovanie vojenského námorníctva zobrazuje rovnako štylizovane a na samej hrane paródie ako všetko ostatné, takže ak sa publikum v najpatetickejších chvíľach smeje, nesmeje sa proti filmu, ale s ním.
Bojová loď je skrátka typický produkt hollywoodskeho priemyslu masovej zábavy, na ktorý publikum nejde za myšlienkami, autentickými emóciami, charakterovým herectvom, novátorskou kamerou ani za objavným príbehom. Diváci tohto typu sa sústreďujú na majstrovstvo, ktorým rozprávač dokáže spraviť sviežou, zaujímavou a zábavnou aj otrepanú rozprávku tak, že pohrúžení do deja úplne zabudnú na svoje problémy a po dvoch hodinách opúšťajú kinosálu dokonale odpočinutí. Podobne, ako nás občas poteší aj starý hlúpučký song, keď ho naspieva nový interpret s novým aranžmánom.