Metamorfózy bratislavského festivalu

A festival sa nám nejako aj scvrkáva. Štartoval ako deväťdňový, jedenásty ročník mal 8 dní, dvanásty 7 dní a 13. medzinárodný filmový festival Bratislava (4.11. – 9.11.2011) zoštíhlel na 6 dní. Nerátajme pokračovanie v Košiciach - to je len prehliadka. Pramálo dní na festival, ktorý si hovorí medzinárodný. Výkonný riaditeľ Vojtecha Kabáth síce včas varoval : „ Neradi to počujú tí, čo sa na kultúru pozerajú zvonka, ale festival je ako každé iné podnikanie. Najťažšie je zreálniť ambície a redukovať. Táto nepríjemná funkcia je teraz moja“. Ako dobrý podnikateľ slovo dodržal – redukoval. Hlavnú súťaž (podstatu festivalu) – Súťaž prvých a druhých hraných filmov zúžil na 10 filmov už  francúzsky kritik, predošlé dva roky umelecký riaditeľ festivalu, Matthieu Darras, ktorému sa  podarilo festival zatraktívniť a oživiť. Desiatka sa zrejme ujala, a tak Súťaž dokumentárnych filmov a Súťaž krátkych filmov mala takisto po 10 filmov. Vojtech Kabáth však nezredukoval nesúťažné programové sekcie, tu sa mohol realizovať do sýtosti. Boli to Panorama, Proti prúdu, Príbehy, Antidepresíva, Červené westerny, Made in Slovakia, Pocta a Azyl. Dohromady osem a načo? Isteže nesúťažné filmy a sprievodné akcie (zabudla som ešte na obľúbenú Papučovú noc) sú vždy najväčším lákadlom pre bežného diváka, sú však iba okrasou festivalu a nie jeho kostrou. A kostra je stále ešte nie dosť pevná na to, aby sa tento festival uchádzal o nejakú stabilnú kategorizáciu. Nemyslím tým dostať sa do A kategórie, o tom môžeme len snívať, ale uchádzať sa v medzinárodnom kontexte o vyššie zaradenie. Škoda, že nemáme väčšie ambície, lebo tohtoročná hlavná súťaž znesie najprísnejšie kritéria, čo je konkrétne výsledkom práce hlavného programového dramaturga, srbského filmového kritika, Nenada Dukića.

Víťazná road movie
Agty_4_resizeSila je vždy v jednoduchosti. Prešpekulovanosť a konštrukcia možno ohúri, no emocionálne nezasiahne. Agáty (Las Acacias)  Pabla Giorgelliho z argentínsko- španielskej produkcie však zasiahol. Aby sme, konečne!,  videli subtílne a nežné road movie v plnej kráse, bez zbytočných slov, ale plné emócii, tak musí prísť až  tak zďaleka. Príbeh je prostý. Šofér kamiónu Rubén (Germán de Silva) na ceste z Paraguja do Buenos Aires vezie, nie nadšený, ženu s deckom k jej sesternici. Rubén na Jacintu (Hebe Duarte) zazerá, a  tak mu prekáža, že jej chce kúpiť lístok na autobus, aby sa jej zbavil. Našťastie, sa tak nestane. Dvaja osamotení ľudia sa aj vďaka päťmesačnej Anahé pomaly Agty_1_resizezbližujú. Stane sa to takmer bez slov. Dialógov je minimum a predsa všetko o nich a ich pocitoch vieme. Netreba nič vysvetľovať. Cesta plynie pomaly, len dieťa je niekedy nespokojné, no práve ono je katalyzátorom rodiaceho sa vzťahu. Kamera sa sústreďuje na jednotlivé momenty ich pocitov vyjadrených bez slov a na monotónnu cestu, ktorú nemožno opísať inak, ako krásnu. Nepýtajte sa prečo je krásny nákladiak s drevom a diaľnica a Asunciónu do Buenos Aires, prosto je to tak. Jacinta prezradí o sebe, že dcérka nemá otca a viac sa o tom nebaví a bez verbálneho priznania vieme, že Rubén by rád bol jej otcom. Aj on má syna a naposledy ho videl pred ôsmymi rokmi. To sú základné fakty, a to stačí na rozohranie nežného zblíženia dvoch po kultúrnej i rasovej stránke odlišných jedincov. Vrcholom filmu je záverečná nesmelá scéna, keď sa tí dvaja nezáväzne, ale predsa len záväzne dohodnú, že si podobnú cestu ešte v trojici zopakujú. Stretnú sa, nestretnú? – všetko je otvorené a zároveň nádejné. Agáty, mimoriadne zrelý a vydarený debut Pabla Giorgelliho, neostal nepovšimnutý ani na tohtoročnom Canneskom festivale. Giorgelli  z neho odchádzal so Zlatou kamerou pre najlepšieho debutanta. 

Najlepší herci – Iben Hjejle  a Ivan Trojan
42Filmrec-Stockholm_604658e_resizeDojímavý je aj ľúbostný príbeh zo švédskej produkcie režiséra Simona Kaijsera Stockholm East (Stockholm Östra).  Kým v Agátoch od začiatku tušíme, že sa nič hrôzostrašné nestane, nijaká vražda, havária, Stockholm East sa tragédiou začína.  Nič netušiacemu mužovi vbehne pod auto dievčatko, ktoré zraneniam podľahne. Súd ho oslobodí, on seba nedokáže viny zbaviť a  matka dievčatka nemá chuť žiť. Zblíženie „vinníka“ a matky síce podnieti tragická udalosť, ale ďalší vývoj je už založený na klamstve. Anna (Iben Hjejle) ho priťahuje, ona však nevie o koho ide. Zamotávajú sa tak do pavučiny lží, ako aj do hlbokého ľúbostného vzťahu. Čo jej vzal jej aj vráti, závisí len od toho, že keď sa dozvie pravdu, či to príjme. Vzťah dvoch postihnutých milencoc je však tak silný, že premôžu aj zdanlivo neprekonateľnú prekážku. Iben Hjejle do viditelnysvet_trojan_resizenajjemnejších nuáns zahrala, na jednej strane rolu ubolenej matky, ktorá sa nedokáže zmieriť so smrťou dcéry, na druhej zasa ženu túžiacu po láske a porozumení až do takej miery, že dokáže odpustiť pôvodcovi svojho utrpenia. Herečka obe polohy jemne preklenula a skĺbila, a tak vytvorila z rôznych uhlov pohľadu portrét farebnej osobnosti. Aj Oliver vo Viditeľnom svete Petra Krištúfka (o filme sme už podrobne písali) túži po láske, nehe, spolupatričnosti a takisto chce založiť svoj vzťah na klamstve. Kým hrdinovia švédskeho filmu sú slušní ľudia, len tragické okolnosti ich nútia cigániť, pohnútky leteckého dispečera Olivera sú temné a podlé. Do nič netušiacej rodiny sa votrie, takmer ju zničí. Je to chorý a zlý človek, ktorý si nezaslúži zľutovanie. Ivan Trojan sa svojej úlohy zhostil bravúrne, rozohral temné stránky svojho hrdinu s úspornými gestami a mimikou a zároveň akcentoval aj miestami prebleskujúci ľudskosť tohto odsúdenia hodného indivídua.


Bezmocnosť hrdinu Vincenta Garenqa
Obvinen_resizeSúdny doručovateľ Alain Marécaux, jeho žena Edith a ich tri deti žijú pokojným životom až do chvíle, kým oboch a ďalších 12 ľudí neobvinia a nezatknú pre pedofíliu. Súdnym procesom neprávom odsúdeného človeka a kritikou súdneho systému sa zaoberá francúzsky film Obvinený (Présumé coupable) režiséra Vincenta Garenqa, ktorý si odniesol cenu Najlepší režisér. Garenq, majster napätia a autentickosti, sa zameral na bezmocnosť neprávom obvineného človeka v chorom justičnom systéme. Mladého bezcitného, sebaistého a nekompetentného žalobcu ani náhodou nenapadne, že čudné indivíduá, ktoré obvinili až 14 ľudí z pedofílie, by skôr patrili na lavicu obžalovaných, ako obžalovaní. Už z ich správania a výzoru je evidentné, že skutoční kriminálnici sú oni, ale nikto to nechce vidieť. Dôkazy sú nedostatočné, nič sa poriadne nevyšetrilo a ľudia neprávom trpia. Dokonca aj keď sa vďaka neúnavnému boju Alaina Obvinen_1_resizeMarécauxa (hrá ho presvedčivo Philippe Torreton) a jeho advokáta,  pravda vyjde najavo, si „nedotknuteľný“ chybu neprizná. Teda ani oslobodzujúci rozsudok nie je celkom oslobodzujúci. Alain roky bojuje za slobodu, očistenie svojho mena a návrat do práce, ktorú mal rád. Výborný výber hercov (nijaké krásavice a krásavci – obyčajní ľudia), precízne napísaný scenár, strhujúce tempo filmu, ale najmä nekašírované realistické prostredie väzenia i súdnej siene, dáva príbehu absolútnu hodnovernosť. Slovo absolútny som použila zámerne, lebo sa to odohráva v súčasnosti a tvorca sa nebál ukázať francúzske väzenie vo svojej plnej nahote. Miestami som mala pocit, že je to väzenie niekde v Latinskej Amerike. Uznanie a obdiv si zaslúži aj za odkrytie nekalých praktík justičného systému, čo tvorca zaznamenáva s precíznym režijným rukopisom, presnou a dynamickou kamerou a o napätie sa zasa postará presný strih. Výsledkom majstrovského skĺbenia všetkých zložiek je pocit, že aj keď Alain výhral svoj boj, trpký pocit bezmocnosti v nás ostáva.

Alois Nebel, Bojovníčky a čo sa páčilo študentom
Alois_Nebel_resizeČeskému animovanému  filmu Alois Nebel režiséra Tomáša Luňáká sa ani jedna štatutárna cena neušla. Potešiť ho však môže, že americká Akadémia filmových umení a vied oznámila, že je zaradený na snímky nominované na Oscara medzi 18 diel v kategórii Najlepší dlhometrážny animovaný film. O filme sme podrobne písali, no zopakujme si v krátkosti o čom je tento pozoruhodný snímok. Film má tri časti,  prvá sa odohráva na jesenickej staničke Bilý potok v roku 1989 a hrdinom je železničný výpravca, druhá opáť v Jeseníku kde výhybkár Wachek udáva a šíri strach a tretia na Hlavnej stanici v Prahe kde Nebel nájde pokoj a životnú istotu. Režisér pri tejto téme experimentoval rotoskopiou, pri ktorej sa nakrútený materiál so živými hercami prekresľuje do animovaného filmu. Podobný film zatiaľ u nás nevznikol a je veľmi smutným obzretím sa za polstoročím našich pohnutých dejín.

Bojovnky_4_resizeNad mládežou sa zamýšľajú dva súťažné filmy – oba diametrálne odlišným spôsobom.  Nemecký film Bojovníčky (Die Kriegerin) Davida Wnendta a francúzska snímka 17 dievčat (17 filles) režisérskej dvojice Delphine a Muriel Coulinových. Snímky sú neporovnateľné, spoločného menovateľa majú len v nerozvážnosti mladosti, ktorá môže mať neodovolatelné následky na celý život. Bojovníčky, správne podľa originálu Bojovníčka, je 20-ročná Marisa (Alina Levshin) nenávidí cudzincov, neobslúži ich v obchode, pije, celá je potetovaná, najnovšou ozdobou na jej tele má byť Adolf Hitler. Dievča nezvládnuteľné a drzé. Jediný človek, ktorého rešpektuje je smrteľne chorý starý otec, o ktorom postupne vysvitne, že práve on má na svedomí jej správanie. V kútiku duše je Marisa citlivé dievča, a to čo hlása nemyslí celkom vážne. K jej bande sa priplichtí aj neodbytná 14 –ročná Svenja (Jella Haase) obdivujúca životný štýl tejto komunity. Režisér v podstate v celom filme pátra po príčinách excesov mladých ľudí a dopátra sa, že chyba je vo výchove. Buď prílišná voľnosť, alebo priveľa zákazov,  vyvolajú u mladých ľudí vzdor, 17_dievat_1_resizektorý sa veľmi ľahko môže zvrhnúť. Marisa, ktorá opovrhuje cudzincami, Židmi, policajtmi, sa pri jednej nešťastnej udalosti  ujme mladého Afgánca a pomôže mu k ilegálnemu odchodu k rodine do Švédska. Nikto by to nej nečakal, veď za to zaplatí aj vysokú cenu. Snímka je drsná, pravdivá a sugestívna. Nakrútili ju mladí tvorcovia o istej časti mladej nemeckej generácie a zrejme vedia o čom hovoria. Osobitne vynikne aj herecký výkon talentovanej Aliny Levshin v úlohe Marisy. 17 dievčat sestier Coulinových vychádza zo skutočnej udalosti, ktorá sa stala v roku 2008 na jednej strednej škole v Amerike. Osemnásť dievčat  ešte takmer v pubertálnom veku otehotnelo. Ich francúzske nasledovníčky – 17 dospievajúcich dievčat sa rozhodne spoločne otehotnieť, spoločne vychovávať svoje deti a týmto spôsobom revoltovať proti konvenciám,  s cieľom rozčeriť pokojnú hladinu mestečka. No všetko je nakoniec inak, hlava klanu sa po nehode stratí a dievčatám, ktoré by si mali ešte užívať radosti dospievania, ostanú na krku deti. Milý príbeh na odľahčenie vhodne doplnil súťaž, ale ani náhodou sa mi nejavil na cenu. A stalo sa. Študentom sa vzbura zapáčila a  filmu udelili Cenu študentskej poroty.

Stratení v Eurovei
Eurovea_resizeMoje najobľúbenejšia nová štvrť v Bratislave je Eurovea. Tam mám pocit, že som už v civilizovanej Európe. Pekné obchody, slušne a ochotné predavačky, výborné reštaurácie a v Cinema City Eurovea pohodlné moderné kinosály. Málokedy som sa tak potešila zmene „bydliska“ festivalu. Keby som nebola zažila sklamanie na vlastnej koži neverím a podozrievam každého zo zlomyseľnosti.  Festival sa totiž v Eurovei stratil. Chodili sme do kina a nie na festival. Inak to povedať neviem. A nie je to len môj pocit. Neraz som počula zlatý Aupark. Žiaľ, je to pravda. Tam bol festival viac zomknutý, atmosféra festivalovejšia, cítili sme sa ako jedna rodina a nie stratení v luxuse. Sprievodné akcie boli roztrúsené po meste a mnohých od behania hore-dole odradili. Program tiež nebol najoptimálnejšie zostavený (filmy sa prekrývali), čo možno spôsobila redukcia festivalu na šesť dní. S odstupom hľadám odpoveď na tento nečakaný jav a vychádza nasledovné: Súťažné filmy by sa mali premietať na jednom mieste, tlačové besedy  musia byť (všetky) v tej istej budove, tlačové stredisko a festivalová kaviareň  takisto. Všetko ostatné kdekoľvek.

P.S.
Celkové priaznivé vyznenie trinásteho ročníka  podporili aj sprievodné akcie ako napríklad prítomnosť Zdeňka a Jana Svěrákovcov, ktorým udelil festival Cenu za umeleckú výnimočnosť vo svetovej kinematografii a uvideli film Tatínek. Pozornosti publika sa tešilo  aj premietanie  filmu ... a já, Katarína Kolníková, za prítomnosti tvorcov a hercov.

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.