Hneď po príchode začíname diskusiu nad termínom moslimský film. Križuje sa v ňom ako náboženstvo, zemepis,  tak tematické zameranie  a aj keď nie je veľmi presný, všetci vedia o čo ide. Jeho svetovou baštou je predovšetkým Irán, nasleduje Turecko, post-sovietska Stredná Ázia, Blízky východ a severná Afrika. Na filmových festivaloch majú dostatočnú frekvenciu aj filmy z Malajzie a Indonézie, filmy sa vyrábajú i v čínskej provincii Sin-ťiang, obývanej najmä moslimskými Ujgurmi. Festival ponúkol zaujímavé portfolio filmov hraných, dokumentárnych i animovaných, doplnených tvorbou i z nemuslimských zemí.

Reflexia neriešiteľného

Rakúska herečka a režisérka Feo Aladagová si pre svoj film Keď odídeme (When We Leave) vybrala príbeh, situovaný do tureckej rodiny, žijúcej v Nemecku. Umai (Sibel Kekiliová, členka poroty na tohtoročnom MFF Karlove Vary), mladá matka štvorročného syna sa rozhodne odísť od svojho manžela. Bije ju a týra, a tak sa vracia späť k rodičom. Keď im však odhalí svoje zámery, vzbudí u otca a staršieho brata nevôľu. Syn patrí podľa islámskeho práva po rozvode otcovi, ale Umai sa ho nemieni vzdať. Rodina je inej mienky. Umai chce  potajme odísť, ale dvere sú zamknuté. Zavolá políciu  a tá ju odvedie do útulku pre podobne postihnuté ženy. Roztáča sa koleso prenasledovania. Jej sestra má pred svatbou, ale rodina jej nastávajúceho začne váhať.  Dievča je v druhom stave a situácia je neudržateľná. Podľa očakávania končí príbeh tragicky, jednako však film svojou jednostrannosťou, obhajovaním obete, nedáva divákom šancu pochopiť celú šírku problémov, súvisiacich s existenciou a fungovaním  inštitútu krvnej pomsty. 

Omnoho objektívnejšie, bez ideologického zjednodušovania, si počína ruský režisér Denis Rodimin vo filme Cudzia matka. Ruská moslimka z Kavkazu  v ňom prichádza do Moskvy hľadať svoju dcéru, ktorá sa pripravuje na sebevražedný atentát. Zabili jej muža, otec zmizol bez stopy, a tak  vidí v smrti, dostatočne vykreslenej ako možnosť pomsty za nespravodlivosť, jediné východisko. Autor  s dokumentárnou presnosťou sleduje zúfalú matku v prostredí, kde niet žiadnej šance ani pomoci. Jej známi sa v strachu odvracajú, i tieň podozrenia hrozí katastrofou.

Oba filmy sa dotýkajú zložitej konfrontácie dvoch svetov  v situácii, keď oba bránia svoju identitu, určenú na jednej strane prísnymi náboženskými normatívami a na druhej sekulárnou architektúrou fungovania spoločnosti, systémovo vylučujúcej všetky potreby náboženského fundamentalizmu. Najlepšou odpoveďou na takto formulovaný stav vecí je realita v moslimskom Tatarstane. V podvečer sa ulicami nesie azán, zvolávanie k modlitbe z početných mešít a mesto žije bez problémov svojím svetským  večerným životom. Keby sa toleranica dala vyvážať,  úspech masového exportu  by bol zaručený. Nie je však žiadnym „prírodným úkazom“, stoja za ňou osvietení a rozumní politici. 

K danej téme sa trochu zjednodušene  a v historickom dištanci vyjadril aj jordánsky film Čerkesi Mohydeena Quandoura.  Začiatkom 20. storočia dochádzalo v Osmanskej ríši k presídľovaniu niektorých národov. Tak sa Čerkesi z Kavkazu ocitli na púšti vedľa kočovných beduínov. Čerkeskí roľníci potrebovali prirodzene k svojmu prežitiu vodu, prísne stráženú miestnymi kmeňmi.  Keď sa ako-tak dohodnú, dôjde k najhoršiemu, mladý Čerkes, syn veliteľa, sa zamiluje do dcéry beduínskeho náčelníka. Keďže rodičia dievčiny sú proti sobášu, rozhodne sa potenciálny ženích k únosu, tak ako to dovoľujú čerkeské zvyky. Krvipreliatiu zabránia obaja náčelníci múdrym rozhovorom, v ktorom sa zrodí kompromis a mladí sa nakoniec zoberú.

Iránsky režisér Mohammad Reza Abbasian sa v dokumentárnom filme Dievčatá zaoberá problémom mladých tureckých študentiek, ktoré nemôžu v Turecku študovať preto, lebo sa z náboženských dôvodov zahaľujú. Šatka je na tureckých univerzitách zakázaná,  a tak im nezostáva nič iné, než hľadať vhodné školy inde. Skúšajú to v Pakistane, ale najnovšie aj v Bosne. Film tvoria výpovede dievčat, všetky považujú zákaz za nespravodlivý. Režisér síce pri tomto konštatovaní ostáva, ale diskusia po premietaní vyplaví všetky protirečenia tohto široko medializovaného problému. Dievčatá chcú byť na jednej strane moderné a vzdelané, chcú sa realizovať vo svojej profesii, čo v nijakom prípade nezapadá do životného štýlu v duchu náboženských pokynov. Napospol tvrdia, že hidžáb (predpis, ustanovujúci spôsob ženského obliekania) je pre nich súčasťou identity a nemôžu sa ho vzdať.  Na voľný výber z toho, čo budú rešpektovať a čo nie, potrebujú tolerantné prostredie. Režisér sa ich už nepýta, prečo si za miesto svojho štúdia nezvolili napríklad Irán.

Poézia vzdialených svetov

Aj keď boli filmy s ostro nastolenými problémami v menšine, festival predstavil množstvo zaujímavých dokumentov. Jedným z ocenených filmov bol kirgizský film Kočovníci  dvojice režisérov Artykpaja Sujundukova a Moldosejita Mambetakunova. Vysoko v horách Ťan-šanu prežíva kočovnícka tradícia, pastieri ženú po zasnežených  vrcholkoch stádo jakov. Kruté podmienky, zápas o prežitie ako zvierat, tak ľudí, konfrontovaných s príchodom talianských turistov, vytvárajú obraz archaického sveta na ústupe. Čistá dokumentárna hodnota filmu, zápas so zosúvajúcou sa lavínou a záchrana stáda, je tak rámcovaná nostalgiou za všetkým, čo sa s týmto životným štýlom stráca do nenávratna.

Pôvabný krátky hraný film predstavila i ďalšia kirgizská režisérka Nargiza Mamatkulová. Jej Náušnice rozprávajú príbeh rodiny s dcérou na vydaj. Na návštevu k nim prichádza priateľka matky so synom. Ten pomáha pri domácich prácach a zamiluje sa do dievčiny. Daruje jej náušnice, ktoré sú darom budúcej neveste. Kirgizský film, ktorý má svojho najznámejšieho predstaviteľa v režisérovi Aktanovi Arymovi Kubatovi ( Zlodej svetla, Raj pre mamu, uvedený  v súťaži Na východ od západu, na MFF Karlove Vary), má v dnešnej podobe schopnosť dôkladne čerpať zo svojich kultúrnych tradícií a pritom sa vyjadrovať súčasným filmovým jazykom. Naviac majú zmysel pre humor, čo je v Strednej Ázii dosť nezvyklá poloha.

Odlišným smerom sa vydali v Uzbekistane. Snažia sa vyrábať filmy pre domáce publikum a v mnohom sa inšpirujú bollywoodskou tradíciou milostných príbehov. Ich popularita je v moslimskom svete očividná a odrážali ju aj filmy z Blízkeho východu. Premieta sa do nich v lepšom prípade ako poézia, tak mierna kritika sociálnych rozdielov, v horšom skončia ako pestrofarebný emocionálny gýč.

Filmové súradnice islamu

Otvorenie priestoru pre reflexiu mnohotvárnych a často radikálne odlišných muslimských kultúr s rozdielnym vzťahom k filmu ako zobrazovaciemu umeniu, je príležitosťou pre hlbšie poznávanie sveta, ktorý sme si už akosi zvykli podozrievať zo zaostalosti a náboženského extrémizmu. Mediálne skóre práve takejto reprezentácie je jednoznačné. Sú to však filmy, ktoré nám sprostredkúvajú pohľad, odvrátený od mediálnych politizujúcich alarmov a dovoľujú nahliadnuť do reality bohatej na všetko, čo tak jednoznačne ignorujú médiá. Iránsky príklad je v tomto ohľade najzreteľnejší. Vo svojich najlepších vzorkách ponúka film spirituálne odkazy na poéziu  veľkých perských mystikov a odhaľuje významy, od ktorých sa západný človek vzďaľuje míľovými krokmi. Tatárska kapitola je pre našinca ďalšou neznámou, aj keď s priestorom Strednej Európy a jej históriou neodmysliteľne súvisí. Filmy tunajších režisérov hovoria o všetkom, čo tvorí vnútorné i vonkajšie súradnice sveta, o ktorom vieme tak málo. Kazaňský festival sa tak stal  miestom, ponúkajúcim „filmovú výzbroj“ každému, kto sa rád vydáva na cesty bez strachu a bez  predsudkov.