Rio
Očakávame teda bláznivý rozmarný až absurdný humor, sympatických hrdinov, ktorých si dokážeme zamilovať, dej iba ako zámienku na rozohranie zábavných situácií a rafinované hry s najrôznejšími odkazmi, citátmi či variáciami známych motívov. Čiže zábavu skôr pre starších, rozhľadenejších divákov, prístupnú aj deťom. To, čo dostaneme, je poctivá klasická rozprávka o tom, ako si Popolvár musí získať srdce krásnej princeznej. Rozprávka, prezlečená do kostýmu pestrofarebnej veselej exotiky idealizovaného čistého a jasnými farbami rozžiareného Rio de Janeira, kde sú všetci ľudia šťastní, veselí, spokojní, sýti a okrádaniu turistov sa oddávajú nanajvýš tak nezbedné opice. A hoci tejto rozprávke nič nechýba ani nemá ničoho priveľa, predsa je na míle vzdialená od rozmarných pohodových komédií s leňochodom Sidom, mamutom Mannym a tigrom Diegom.
Samček Ary modrej sa dostal do zajatia už ako mláďa a zhodou okolností zakotvil v studenej Minnesote u dievčaťa Lindy, ktoré ho pomenovalo Blu. Z Lindy vyrástla mladá žena a stala sa z nej predavačka kníh, z Blua zasa krásny veľký exotický papagáj. Šikovný, bystrý a dobrácky, no s handicapom: nikdy sa nenaučil lietať. Sympatický brazílsky ornitológ Lindu presvedčí, aby aj s papagájom odcestovala do brazílskeho Ria za poslednou známou samičkou Ary modrej a umožnila Bluovi rozmnožiť ohrozený živočíšny druh. Krotkého Blua a divokú samičku Perlu unesú priekupníci exotického vtáctva. Vtáčikom, pripútaným k sebe reťazou, sa podarí ujsť. Blu je síce v Brazílii doma, ale zároveň v cudzom, neznámom prostredí – a bojí sa lietať. Tento „útek v reťaziach‟ je veľmi komplikovaný, ale s pomocou ďalších exotických i domácich zvieratiek napokon dopadne tak, ako pravé rozprávky dopadnúť majú.
Bolo by možné vyčítať filmu, že príbehy rozmaznaných domácich zvieratiek, vydaných napospas slobode a divočine, sme už videli veľa ráz a že nemá čím prekvapiť. Lenže Carlos Saldanha zámerne nakrútil poctivý žánrový film. Klasickú, čistú rozprávku. Vlastne protipól Doby ľadovej. Dôsledne dodržiava zavedené schémy i rozprávačské postupy a to je v tomto prípade jeho hlavný prínos
Všetky tie módne vykrádačky, paródie, pastiše, dekonštrukcie, hry so stereotypmi a koláže z prevzatých motívov fungujú iba vtedy, ak si ich publikum uvedomuje, ak pozná originály. Lenže kiná – na rozdiel od divadiel – nemajú v repertoári klasiku, veľa priestoru jej nedávajú ani televízie a na videu tiež diela zo zlatého fondu svetovej kinematografie nepatria k tým najdostupnejším. Pre mladého nekultivovaného diváka bez základných znalostí svetovej kinematografie, vychovaného len filmovou komerciou posledného desaťročia, strácajú všetky postmodernistické hry čaro, pôvab i význam. Pretože o nich ani netuší.
Saldanha s Rhymerom si uvedomili, že nové generácie musia poznať aj klasické rozprávkové schémy a tradičných hrdinov. Vytvorili ich pôvabne, pestrofarebne až priam gýčovo (ak je karneval v Riu gýčom), so skvelou animáciou, atraktívnou no zidealizovanou rozprávkovou krajinou, ale zároveň moderne a pre detského diváka určite aj pútavo. Staršie publikum by možno ocenilo, ak by namiesto nových pôvodných pesničiek Johna Powella zneli len klasické samby a bossa novy, autori však skutočne cieľavedome uprednostnili detské publikum, chcú ho vzdelávať, vychovávať a získavajú si ho aj pôvabnou, hravou, zároveň súčasnou, modernou hudbou. V súlade s pôsobivou pestrofarebnou animáciou a milým slovenským dabingom je tu konečne klasická filmová rozprávka pre tie najmenšie deti, ktorá sa silou-mocou neusiluje priniesť niečo nové, no napriek tomu neurazí ani ich rodičov.
Vyhľadaj
