A hoci Sophie sa premiéry Tria z Belleville nedožila, stihla sa s Chometom dohodnúť, že by nebolo márne nakrútiť kreslený film podľa Tatiho nikdy nerealizovaného scenára z roku 1956, ktorý venoval práve jej, svojej dcére Sophie. Nečudo, že hlavná postava nového kresleného filmu Sylvaina Chometa sa volá Tatischeff a nosí príliš krátke nohavice s pôvabom Jacqua Tatiho, na ktorého sa ponáša.

Končia sa roky päťdesiate. Starý kúzelník Tatischeff blúdi svetom so skromným kufríkom kúzelníckych pomôcok a mrzutým, zlomyseľným bielym králikom (v pôvodnom Tatiho scenári to však bolo kurča). Už dávno nevystupuje v popredných sálach, ale len v čoraz zapadnutejších, odstrčenejších, zapľuvanejších music halloch, kabaretoch a krčmách. Rock and roll a televízia sú príliš silní konkurenti, s ktorými nemožno súťažiť. Dokonca i v tej najzapadnutejšej krčme kdesi na škótskom vidieku dajú miestni obyvatelia po zavedení elektriny prednosť hraciemu automatu pred živým kúzelníkom, ktorý sem prišiel vystupovať práve v rámci programu na oslavu elektrifikácie.

Iba malá naivná chudobná Alica, ktorá v hostinci upratuje, verí, že Tatischeff nie je kúzelník, ale čarodejník. Zopár zhôd okolností ju v tom utvrdí – a keď jej starý muž s veľkým srdcom venuje pár novučkých topánok, Alica je schopná opustiť prácu, hostinec i dedinu, len aby mohla vojsť do krajiny zázrakov, aby smela byť v spoločnosti tohto výnimočného čarodejníka.

A starec je očarený, dojatý sviežosťou, mladosťou, nevinnosťou, naivitou. Každý kúzelník potrebuje, aby aspoň niekto veril, že vie čarovať. Každý muž potrebuje, aby veril, že ho aspoň niekto má rád. A tak tu máme bizarnú dvojicu: dievča presvedčené, že kúzelník skutočne čaruje a kúzelníka presvedčeného, že dievča ho skutočne ľúbi. Oboch čaká možno trpké, no nevyhnutné precitnutie. Obaja musia dospieť. Dievča na prahu života, kúzelník na jeho konci.

Už Trio z Belleville bolo silne poznačené vplyvom Tatiho humoru a poetiky, no dominovala v ňom groteska, melanchólia a orientácia na dobrodružné filmové žánre. V Iluzionistovi sa smútok za starými dobrými časmi premenil na sentiment – ale sentiment krásny, poetický a zmysluplný. V jednej zo scén filmu sa Tatischeff v uliciach Edinburghu potrebuje ukryť, a tak vtrhne do kina, kde práve premietajú – Tatiho film Môj strýko (Mon oncle, 1958). Pán Hulot, žijúci v starej ľudovej štvrti, v ňom navštevuje synovca z mondénneho milionárskeho predmestia. Svet humanizmu a človečiny sa konfrontuje s odľudšteným svetom pretvárky, okázale predvádzaného bohatstva a drahej, zložitej zbytočnej techniky ako symbolu nezmyselného konzumu. A to je vlastne i jedna z nosných tém Iluzionistu. Muž, predvádzajúci publiku triky, ilúzie a klamy je úprimnejší a pravdivejší ako hrmotná hudba egocentrických a samoľúbych rockerov či mámivé mihotanie televíznej obrazovky.

Edinburský hotel Little Joe, kde sa kúzelník s Alicou ubytujú, je útočiskom podobných stroskotancov: bábkarov, bruchovravcov, žonglérov, trpaslíkov a klaunov. Odstrčení a zabudnutí umelci, o umenie ktorých už nikto nestojí, zúfalo hľadajú nové uplatnenie. Spravidla márne a ak aj prácu nájdu, tak len v reklame, kde dlhé roky pôsobil i sám Sylvain Chomet. Lenže kúzelník Tatischeff nechce v publiku podporovať a pestovať sklony k bezduchému konzumovaniu! A pritom sa opojený láskou usiluje vyplniť každé želanie naivného dievčaťa, ktoré akoby netušilo, že za všetky lodičky, šaty, kabáty musí starý kúzelník platiť. Peniazmi, ktoré nemá ako zarobiť. V príbehoch z hotela Little Joe sa nostalgia a sentiment lámu až do depresie a bezvýchodiskovosťou nevdojak pripomínajú Chaplinov majstrovský kus Svetlá rámp.

Viac než v Triu z Belleville sú tu takmer na Tatiho spôsob potlačené dialógy a verbálne prejavy vôbec. Postavy sa vyjadrujú neverbálne, alebo za ne rozprávajú prostredie, dobové pesničky a pôvodná hudba, ktorú skomponoval sám Chomet. Znejú tu síce slová vo francúzštine, angličtine a galčine, ale sú to len akési útržky, náznaky, ozveny, nie zmysluplná verbálna komunikácia.

Veľa nechýbalo a namiesto angličtiny či škótskej keltčiny to však mohla byť čeština, lebo v pôvodnom Tatiho scenári sa útočisko varietných umelcov nenachádza v Edinburghu ale v Prahe. Chomet však získal britských, nie českých koprodukčných partnerov. Koniec-koncov, sám žije nie v Prahe ale v Edinburghu...

Vizuálna stránka filmu by si zaslúžila samostatný rozbor. Sylvain Chomet je absolventom štúdia v ateliéri komiksu na výtvarnej škole vo francúzskom Angoulême, ktoré je európskym centrom kreslených príbehov a komiksová skratkovitosť je pre Chometov výtvarný prejav príznačná. Skratka však uňho neznamená skrátenie či ukrátenie, zjednodušenie, ale práve naopak: linku nabitú významom a emóciami.

Aj na Iluzionistovi sa spolupodielal výtvarník z Tria z Belleville Jevgenij Tomov, ale hlavným výtvarníkom bol Bjarne Hansen (Malý Jack, Asterix a Vikingovia). Nenájdeme tu bláznivé karikatúry ako v nezabudnuteľnom úvode Tria, ale krajinky sú rovnako melancholické. Ako sen, na ktorý po prebudení síce ihneď zabudneme, no ostane nám z neho na dlhý čas príjemný pocit. Typické chometovské zábavné balansovanie na hrane surrealizmu je tentoraz potlačené na najmenšiu možnú mieru, zato pribudlo efektných a vycizelovaných no z hľadiska príbehu v podstate nepotrebných jázd a preletov kamery. Postavy sú výrazne realistické, takže snímka podchvíľou pôsobí dojmom, ako keby niekto zobral starý hraný film Jacqua Tatiho a digitálne ho prerobil do kreslenej podoby. Purista by povedal, že to ešte nie je Tati ale už to nie je ani Chomet. Syntéza oboch však dala vzniknúť novej, jedinečnej kvalite. Udelenie Oscara digitálne animovanému filmu Toy Story 3 a nie nominovanému Iluzionistovi vlastne len dáva za pravdu Tatimu a Chometovi: tento svet nie je pre kúzelníkov.

Tradičného humoru ani gagov si v Iluzionistovi veľa neužijeme, neponúka mnoho zámienok na hurónsky rehot. Zato nadlho vyčarí jemný úsmev a milý, príjemný smútok za dávno strateným svetom. Lenže – nie je vari už samotný film Iluzionista dostatočným dôkazom, že ten svet zase až tak úplne beznádejne stratený nie je?

Iluzionista (Veľká Británia-Francúzsko 2010)