Dvadsiaty tretí ročník Medzinárodného festivalu filmových klubov Febiofest uvádza v sekcii Osobnosti klubového filmu retrospektívu ôsmych filmov kultového českého režiséra Petra Zelenku. Festivaloví diváci  si budú môcť pozrieť aj tragikomédiu Knoflikáří (1997), ktorá získala štyroch Českých levov a hlavnú cenu Tigra na festivale v Rotterdame, dočkajú sa aj legendárneho filmu Samotáři (1997), ku ktorému Petr Zelenka napísal scenár a stal sa najúspešnejším filmom roka. V kolekcii nebudú chýbať ani Rok ďábla (2002), Příběhy obyčejného šílenství (2005), Karamazovci (2008), všetky ocenené Českými levmi, ako aj jeho staršie hudobné dokumenty Visací zámek 1982-2007 (1993) a Mňága – Happy End (1996).

V sobotu 19.marca Petr Zelenka osobne uviedol aj svoj najnovší film, komediálny fiktívny dokument, Stratení v Mníchove a zároveň 48-ročný režisér prevzal výročnú Cenu Asociácie slovenských filmových klubov za prínos slovenskej kinematografii a klubovému hnutiu. Pri tej príležitosti sa s ním porozprávala Hana Beranová.

No, je to trochu absurdné, ale film má sám seba rád, je to médium, ktoré skúma samo seba, neustále si robí nejaké prehliadky, takže asi to do toho nejako zapadá, že už v takom mladom veku človek môže pôsobiť ako doyen...

Nakrútili ste šesť hraných filmov, ktoré spája žáner – možno okrem filmového prepisu Dostojevského Karamazovovcov – komédia s čiernym humorom.  
Čierný humor je mi je blízky a myslím si, že je i v Karamazovovcoch – otec Karamazov je tam ako karikatúra, medzi ním a Smerďakovom je veľa humoru. Ale aj paradox je mi veľmi blízky a, samozrejme, hra s netradičnou rozprávacou formou.

Vo vašom poslednom filme, komediálnom fiktívnom príbehu Stratení v Mníchove, ktorý nedávno získal dvoch Českých levov (najlepší strih a scenár) je tiež  čierny humor, mystifikácia, alegória, ale na vážnu tému: mníchovská zrada, ktorá aj po bezmála 80. rokoch Čechov dráždi, je českým komplexom?     

Naša história je v podstate komédia, to týmto filmom hovorím. Je to vlastne pseudohistória, happening, ktorý si vždy raz za dvadsať alebo štyridsať rokov urobíme a potom sa zasa o históriu, vlastné dejiny, nezaujímame. Je to vlastne film o momente v roku 1938, ktorý rozhodol o tom, že sme nedopadli ako Slovensko alebo Maďarsko. To, čo Slováci museli zložito napravovať Slovenským národným povstaním, to u nás napravil včas Beneš tým, že zorganizoval vlastne tzv. mníchovskú zradu.

Vo svojich filmoch často ironicky, až sarkasticky hovoríte o českých povahových črtách. Vysmievate sa z nich aj v Stratených v Mníchove, navyše ste „naložili“ aj Francúzom a kolegom filmárom, presnejšie producentom, ktorí pred 10-15-timi rokmi vymýšľali fiktívne koprodukcie, len aby dostali európske granty na filmy. Slovom, váš film má mnoho motívov, navyše je dokumentárny aj hraný, film o filme...        
Je to hra s formou. Som presvedčený o tom, že o takýchto tajuplných udalostiach našich dejín, nie je možné rozprávať klasickým spôsobom. Teda forma odpovedá obsahu. Pohrávam sa s pravdou, pravdivosťou a pozerám sa na jednu a tú samú vec z troch rôznych uhlov: z historického, potom to nazývam ako fraška a potom ako pseudokument. V podstate je to postmoderný pohľad na históriu. Je to film predovšetkým o zlyhaní historickej reflexie, o tom, že sa stane nejaká udalosť a my nie sme schopní ju interpretovať. Tie udalosti sú tam dve: jedna tá historická a druhá sa stane priamo v priebehu nakrúcania filmu, vznikne ďalší mýtus, ktorý vlastne už tie postavy nie sú schopné interpretovať a zistiť, ako vypadala pravda o tom nakrúcaní. Teda my jeden mýtus hráme a druhý nám tam vzniká priamo pred očami.

Retrospektívna prehliadka je možno aj príležitosťou na spomienky. Mali by byť príjemné, veď vaše filmy vo vzácnej zhode ocenili odborníci, filmoví kritici aj diváci...
Mám pocit, že som mal v živote šťastie. Určite. A to v tom, keď som vstúpil do kinematografie začiatkom deväťdesiatych rokov, šťastie na spolupracovníkov a vlastne šťastie aj na nejakú politickú alebo spoločenskú atmosféru, v ktorej sa ešte dá robiť to, čo robím. Ten posledný film Stratení v Mnichove nie je ničím omedzený, prosto som to nakrútil tak, ako som chcel, nemyslel som na divákov ani na zahraničie, ten film je absolútne slobodný a v tom je krásny. To, že na neho prišlo v Čechách 40 tisíc divákov je nádherne. O tom sa nám bude o desať rokov let snívať...

Vy však nemáte vo svojom umeleckom portfóliu iba film, ale aj televízne projekty a najmä divadlo...
Áno, divadlo ma živí, to Sú tantiemy z mojich hier, ktoré sa hrajú na celom svete. A keď si našetrím dosť peňazí, tak sa môžem raz za čas venovať aj filmu, ktorý je, samozrejme, finančne nevýhodný a časovo strašne náročný. Ale raz za čas si človek môže dovoliť takúto zábavu.

Z  filmov – aj dokumentárnych – ktoré ste nakrútili, je niektorý vašou srdcovkou?   
Stále mám veľmi rád Mňagu – Happy End a teraz ten Mnichov si myslím, že budem mať tiež rád. To sú filmy, na ktoré sa môžem opakovane pozrieť, bez toho, aby ma príliš nudili.  

Medzi Karamazovcami a Stratenými v Mnichove bola osemročná filmová prestávka – toľko si počkáme na váš ďalší film?
Asi nie, mám napísaný ďalší scenár, bude sa volať Modelář a nakrútim ho asi za dva roky.

Ako tvorca, predpokladám, sledujete čo sa deje vo svetovej kinematografii, aj v slovenskom filme?
Slovenskú kinematografiu nesledujem skoro vôbec, okrem, nejakých dokumentov Zuzy Piussi, som videl len Kandidáta, a to tiež len preto, že to bola česko-slovenská koprodukcia...   

P.S. Napriek poslednej odpovedi Petra Zelenku, ktorá asi slovenských filmárov a divákov nepotešila, jeho film Stratení v Mníchove odporúčam návštevníkom Febiofestu aj v ďalších deviatich slovenských mestách a filmových kluboch, pretože v bežnej distribúcii ho iba ťažko nájdu. Údajne film doteraz videlo iba asi 500 divákov, čo je nezaslúžene a žalostne málo...