To, že prežívame boom 3D filmov neznamená, že trojdimenzionálny plastický filmový obraz je horúca novinka. Stereoskopické fotografie majú bohatú históriu, a tak, len čo sa fotografický obraz rozhýbal, začali sa pokusy o jeho 3D podobu.

Britský priekopník filmu William Friese-Greene si patentoval proces výroby 3D filmu už v 90. rokoch 19. storočia. Jeho metóda spočívala v premietaní dvoch filmov vedľa seba. Diváci ich mali sledovať prostredníctvom stereoskopu, s okulárom pre každý film/každé oko.

Verejnosť sa s 3D filmom mohla stretnúť 10. júna 1915 v newyorskom kine Astor, kde uvádzali snímku Jim the Penman, obsahujúcu 3D scény v anaglyfickom – červeno-zelenom stereoskopickom formáte. Premietali simultánne dva rovnaké filmy cez farebné filtre, pričom diváci museli mať na očiach stereoskopické okuliare. Predpokladá sa, že prvý 3D film, ktorý videli platiaci diváci na riadnom predstavení, bol krátkometrážny The Power Of Love v septembri 1922 v Los Angeles.

Zlatá éra 3D sa začala na počiatku 50. rokov minulého storočia, keď v anaglyfickom formáte vzniklo veľké množstvo filmov ako Bwana Devil, Dom voskových figurín, Pobozkaj ma, Katka ba i Hitchcockova Vražda na objednávku. V tom istom čase štúdiá Paramount uviedli v 3D komédiu s Deanom Martinom a Jerrym Lewisom Money From Home a zopár krátkych filmov s duchom Casperom a Pepkom námorníkom. I John Wayne si zahral v 3D filme – westerne Hondo.

Publikum prijalo novinku s nadšením a uplatnenie našla i v špecifickej sfére filmovej erotiky i pornografie. Aj prvý dlhometrážny farebný 3D film z roku 1969 bol erotický. Volal sa Swingtail. Spoločnosť Deep Vision nakrúcala 3D snímky s názvami ako The Playmates (1973), Black Lolita (1975) či Disco Dolls in Hot Skin (1978).

Používaná technológia bola zložitá a ťarbavá. Dve zároveň premietané kópie museli byť do detailu identické. V prípade, ak sa jedna hoci roztrhla (čo sa stávalo často) a premietač pri lepení vypustil jediné políčko, bol efekt 3D zničený. Mnohým divákom zapríčiňoval 3D obraz nevoľnosť, bolesť hlavy alebo očí. Ani jednorazové papierové okuliare nepatrili k najpohodlnejším a ich farebné fólie (červená a zelená alebo modrá) skresľovali farby, takže prirodzene pôsobil len čiernobiely film.

Túžba po plnohodnotnom plastickom obraze nikdy neumrela. Anaglyfické filmy vznikali a vznikajú aj ďalej. Ako atrakciu svet vnímal snímku Roberta Rodrigueza pre deti Spy Kids 3-D: Game Over. Kuriozitou sa stala európska animovaná rodinná komédia Cesta na Mesiac 3D a všetkých hravých chlapcov (i dievčatá) potešil krátky 3D film Shrek 4-D. Pokrok priniesla až technológia IMAX. Kombinuje ohromné plátno, zaberajúce väčšinu divákovho zorného poľa, s premietaním dvojice veľkoformátových filmových pásov a špeciálnymi polarizačnými okuliarmi. Celá vec je však taká nákladná, že kiná IMAX, sprvu zriaďované s nadšením a očakávaniami, zostali iba atrakciou s neistou budúcnosťou.

Prvým celovečerným 3D filmom, premietaným v kinách IMAX, bol Polárny expres štúdií DreamWorks Animation. Nasledujúca King Fu panda už bola určená pre digitálne 3D projekcie. Odpadá v nich problém dvojice filmových pásov i špeciálnych pláten, zariadenie digitálneho 3D kina je oveľa jednoduchšie i lacnejšie. V tom čase však s 3D obrazom experimentovali i štúdiá Walt Disney Pictures, ktoré previedli do 3D formátu svoj digitálne animovaný film Udatné kuriatko a v roku 2007 na filmovom festivale v Benátkach predstavili 3D verziu kultového animovaného hororo vého muzikálu Tima Burtona Predvianočná nočná mora 3D (obrázok úplne hore).

Hoci výroba 3D filmov nie je lacná a aj prerobenie klasického 2D filmu do podoby 3D (pomocou špeciálneho softvéru) stojí milióny dolárov, trojdimenzionálne filmy po kladnom prijatí prvých lastovičiek a po fenomenálnom úspechu Avatara majú v našich kinách dvere dokorán.