Peter Bebjak sa vrátil na Žitný ostrov. V roku 2003 tu nakrúcal s českou režisérkou Michaelou Pavlátovou jej debutový film Nevěrné hry, v ktorom stvárnil postavu skladateľa, prechádzajúceho s manželkou v podaní Zuzany Stivínovej prvou manželskou krízou. Hoci vraví, že je to náhoda, práve tu začal v roku 2007 nakrúcať svoj režijný debut pre kiná, film Marhuľový ostrov. A hoci tvrdí, že k tomuto prostrediu nemá žiadny osobitý vzťah, film je dôkazom, že cíti jeho genia loci a vie ho sprostredkovať divákovi.

Scenár napísal Peter Lipovský, inšpirovaný svojou životnou partnerkou, herečkou a speváčkou Szidi Tobias, členkou Divadla Astorka – Korzo 90. Dosiaľ jej písal iba poetické texty k piesňam, ktoré vyšli na štyroch cédečkách a v Čechách sú známejšie ako doma, teraz v spolupráci s ňou a pre ňu vytvoril komornú drámu o silnej žene – neúnavnej hľadačke lásky a šťastia. Prehistóriu jej postavy nepoznáme – vieme o nej len to, že prichádza z neďalekého mesta na vidiek, aby hľadala svoju stratenú lásku, ktorá bola ako letná búrka: intenzívna a krátka. Rovinatá krajina s marhuľovými sadmi, prašnými poľnými cestami a zradnými vodnými tôňami jej učaruje. Hoci na osamotenom majeri už nenájde objekt svojej túžby, iba jeho dvoch synov, rozhodne sa zostať, pretože všetko je pre ňu nové a očarujúce. Zber marhúľ a ich spracovanie na voňavý priezračný mok, ktorý dokáže pomútiť hlavy i srdcia, ručný lov obrovských sumcov, z ktorých sa naje celá dedina, miestny futbalový zápas, pri ktorom sa účastníkom i divákom ujde viac siniek než gólov... A po čase prichádza aj nová láska, vášnivá, vzrušujúca, ale aj krutá a boľavá. Babika, čo je maďarská podoba Jolany, našla v Szidi Tobias ideálnu predstaviteľku. Nepriťahuje klasickou krásou, ale svojou nevyčerpateľnou energiou, radosťou zo života a objavovania nových vecí, prirodzenosťou a vášnivosťou, s akou vstupuje do vzťahov s mužmi. Je to osudová žena, obdarovaná schopnosťou milovať a vyvolávať lásku. Je príťažlivá vo chvíľach šťastia, sympatická v starostiach i tragických okamihoch, ktorých jej osud nadelil požehnane. Obdivuhodná je jej schopnosť nevzdávať sa po prvom neúspechu a opakovane sa snažiť o svoj prídel životnej lásky. Možno je v tom trochu sebectva, ale aj veľká zodpovednosť za druhých, mužov a deti, o ktorých sa stará tak samozrejme, ako dýcha. Tým sa líši od svojich mužských partnerov, ktorí svoje životné krízy riešia marhuľovicou, a keď ani tá nepomáha, tak radikálnym rezom, ktorý nemá reprízu.

Lipovského a Bebjakov film nie je postavený na slovách, ale na pocitoch, preto bolo mimoriadne dôležité vybrať hercov, ktorí dokážu tieto pocity nielen nonverbálne vyjadriť, ale aj adekvátne sprostredkovať divákovi. Okrem skvelej Szidi Tobias je to slávny maďarský herec György Cserhalmi (1948), ktorého sa podarilo získať pre síce dôležitú, ale predsa len epizódnu postavu otca – letnej Babikinej lásky. Herec, ktorý spolupracoval s takými režisérskymi veličinami, ako sú István Szabó, Miklós Jancsó, je u nás známy aj z filmu Dušana Trančíka Iná láska, Martina Šulíka Neha či Želary  Ondřeja Trojana. V Marhuľovom ostrove mu stačí pár minút na to, aby doslova bez jedinej vety vystaval jasný portrét muža, ktorého v zrelom veku zasiahne taká intenzívna láska, až mu rozmetá život na kusy, ba, ako sa dozvedáme zo záveru filmu, vedie k tragédii. Attila Mokos (1964), člen Jókaiho divadla v Komárne, ktorého si najlepšie pamätáme z úspešného Pokoja v duši, hoci hral aj v Prípade na vidieku, Krajinke, Krutých radostiach, Nedodržanom sľube  a Ďalšom dejstve, stvárnil staršieho syna Lajcsiho Rózsu ako introverta, ktorému k šťastiu stačia pravidelné rybačky, miestny futbalový klub a občasný rýchly sex s miestnou krčmárkou. Láska k Babike ho zastihne nepripraveného, manželstvo spojené s otcovstvom tento pocit ešte prehĺbi. Situácia sa skomplikuje, keď sa k tomu pridá žiarlivosť a Lajcsiho neschopnosť komunikácie. Pijatika nie je riešením, ale to neprinesie ani neúspešná návšteva alternatívneho liečiteľa závislosti, čo je, mimochodom, paródia, akoby vystrihnutá z iného filmu, trčiaca ako nevhodný prvok z baladicky ladeného príbehu. Posledný lov sumca v zakázanom pásme môže byť Lajcsiho rozmarom, tragickou náhodou, ale aj  premyslenou definitívou. Mladšieho syna Jancsiho hrá príjemný objav – absolvent VŠMU Peter Nádasdi,  pre ktorého je to prvá filmová úloha. Bývalý člen košického divadla Thália, zakladateľ a niekdajší spevák skupiny Waterfall, terajší kultúrny pracovník v Kráľovskom Chlmci, sa určite zapíše do pamäti divákov kusturicovsky ladeným tancom na stole, ktorým vyjadruje svoje zúfalstvo zo svadby brata s Babikou, ktorá ho priťahuje od prvého stretnutia. Citovo vypätá situácia, keď unavený a pripitý Jancsi na úsvite posvadobného dňa prechádza od clivej maďarskej piesne k bujarému čardášu spojenému s majstrovským cifrovaním, v účinnej skratke podáva obraz jeho duševného stavu a je aj predzvesťou budúcich tragických udalostí.

Citlivo vystavaný príbeh po skvelom dynamickom nástupe a udalostiach plných napätia, ktoré vyvrcholili svadbou, akoby začal v druhej časti trochu strácať dych a do konca filmu ho už nenabral. Možno to spôsobili veľké časové odstupy medzi jednotlivými sekvenciami, vďaka ktorým sme nesledovali postupný vývoj deja, iba nám oznámili jeho výsledok, možno je na vine spomalenie tempo-rytmu rozprávania, čoho dôsledkom je isté oslabenie diváckej pozornosti. Záverečná pointa prichádza – podobne ako úvodná letná búrka – sťa blesk z jasného neba. Oblúkovito uzavrie celý príbeh, ozrejmí niektoré letmo načrtnuté motívy, ale pocitovo už nič nepridá. Možno lepším záverom by bola pôvodne avizovaná pieseň Slavu Solovica v podaní Szidi Tobias, ktovie...

Komorný príbeh ženy medzi troma mužmi by sa mohol odohrávať kdekoľvek, no svojrázne prostredie Žitného ostrova mu dodáva atmosféru, farbu a vôňu. Nespornú zásluhu na tom má výborná kamera Martina Žiarana, ktorá je plne v službách hlavných protagonistov, ponechávajúc im priestor a čas na vyjadrenie zložitých citových stavov. V dlhých neprerušovaných záberoch však nesleduje len ich, ale aj prostredie, v ktorom sa pohybujú, stiesnený interiér gazdovského majera i majestátnu rozľahlosť marhuľových sadov, kukuričných lánov a slnečnicových polí, ošúchanosť miestnej krčmy i veselú voľnosť domáckeho futbalového ihriska, celý ten svojský, autentický, neprikrášlený svet južného Slovenska. (Mimochodom, spolužitie dvoch národností na tomto území sa vo filme chápe ako samozrejmosť a nijako sa nefavorizuje, podobne ako dvojjazyčnosť, ktorá sa rieši titulkami.) Zmeny ročných období, charaktery postáv a ich vnútorné pocity pôsobivo tlmočí hudba Juraja Dobrakova, pričom fanúšikovia populárnej skupiny Ghymes určite občas začujú známy motív Tamása Szarku.

Peter Bebjak (1970), herec, režisér a producent, je vďaka hraným televíznym seriálom Mesto tieňov, Odsúdené, Ako som prežil, Aféry a Dr. Ludsky  pojmom vo svete slovenskej mediálnej zábavy. Jeho filmový debut Marhuľový ostrov, ktorý má o dva dni premiéru (14.4.) dokazuje, že aj v kine vykročil  správnym smerom.

Marhuľový ostrov, SR, 2011
Námet a scenár: Peter Lipovský
Réžia: Peter Bebjak
Kamera: Martin Žiaran
Strih: Ondrej Azor
Hudba: Juraj Dobrakov, Tamás Szarka (Ghymes)
Hrajú: Szidi Tobias, György Cserhalmi, Attila Mokos, Peter Nádasdi a ďalší
Foto: Film Europe