Cigán

Hviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívneHviezdy sú neaktívne
 

Cign_6_resizeKeby  aj  siedmy celovečerný hraný film Martina Šulíka (1962) Cigán nedostal žiadnu cenu (doteraz má štyri z Karlových Varov), určite by si jeho tvorcovia zaslúžili Cenu za odvahu. Odvahou bolo  pustiť sa do takej citlivej a kontroverznej témy, akou je rómska otázka a spolužitie tohto etnika s majoritným obyvateľstvom, navyše nakrútiť ju v autentickom prostredí spišskej osady s rómskymi nehercami, používajúcimi takmer výlučne svoj jazyk. Martin Šulík síce nehovorí o odvahe, ale o intuícii, no výmenou slovíčok sa nemení potreba oceniť tento výrazný kultúrno-spoločenský čin, ktorý nemá na Slovensku obdobu, hoci nezabúdame na Hanákove Ružové sny, Ťapákov Montiho čardáš či Rapošovu Cinku Pannu, filmy, ktoré rovnako – na rozličnej úrovni – spracovali námet z rómskeho prostredia.

„Na tomto filme mi veľmi záleží. Je najosobnejší zo všetkých, ktoré som urobil,“ priznáva režisér v jednom z početných rozhovorov posledného obdobia. Pôvodne chcel nakrútiť rómskeho Hamleta – spojiť vysoko štylizovaný a dostatočne známy Shakespearov príbeh s Cignmenej známou realitou osád, no neskôr od tohto zámeru upustil a vo filme z neho zostala iba východisková situácia: štrnásťročný rómsky chlapec, ktorého otec zahynie za nevyjasnených okolností, matka, ktorá sa krátko nato vydá za manželovho brata, aby zabezpečila rodinu so štyrmi deťmi, a otčim. prefíkaný zlodej a úžerník, ktorému chlapec intuitívne nedôveruje, cítiac v ňom vinníka otcovej smrti. Táto tragická udalosť zmení Adamov život od základov. Hoci má predpoklady na ďalšie štúdium, musí pracovať, aby pomohol matke, a súčasne strážiť svojich súrodencov, najmä brata, aby nepodľahol fetovaniu či gamblerstvu. Citlivý, rozumný chlapec so zadumanými očami, ktoré sa refrénovito objavujú na plátne ako výčitka, pozorne sleduje život okolo seba, hodnotí ho a premýšľa, ako ďalej. Rád by sa vymanil z bezútešnej prítomnosti, no prekážkou na ceste k inej existencii sú jednak sociálne a spoločenské obmedzenia, jednak zákony vlastnej komunity. Narodiť sa v biednej osade znamená byť raz navždy zaškatuľkovaný. Iba mimoriadne silní jedinci by sa azda mohli vymaniť z bezperspektívnej reality, no to nebude Adamov prípad. Otčim Žigo pri dočasnej neprítomnosti matky stále silnejšie vťahuje dvoch starších adoptívnych synov do svojich kriminálnych záležitostí, vštepujúc najmä Adamovi, v ktorom sa vidí, svoju zdeformovanú, hoci na reálnych negatívnych zážitkoch založenú životnú filozofiu. Keď chlapec prichádza o svoje športové i ľúbostné potešenie, koleso osudu sa začne stále rýchlejšie rútiť k nezvratnej tragédii. Veď „k Bohu aj k diablovi je rovnako blízko“, ako tvrdí motto filmu.   

Cign_9_resizeDôležitejšie, ako hľadať paralely medzi príbehom dánskeho princa a spišského Róma, je oceniť prístup scenáristov Mareka Leščáka a Martina Šulíka (je to ich štvrtý spoločný celovečerný film, piaty Šulíkov s producentom Rudolfom Biermannom) k materiálu, ktorý nazbierali počas svojho takmer dvojročného putovania po spišských osadách, stretávania sa s potenciálnymi hrdinami svojho filmu a zaznamenávania ich príbehov. Dynamické mozaikovité rozprávanie, nastrihané vo svižnom tempe (cítiť tu ruku majstra Jiřího Brožka), vnímame z pohľadu štrnásťročného chlapca, ktorý pod vplyvom nepriaznivých životných okolností rýchlo dospieva, pričom tento uhol pohľadu sa dôsledne dodržiava od prvého po posledný záber a dodáva dielu zvláštny emocionálny pôvab. V Jankovi Mižigárovi, ocenenom na karlovarskom Cign_3_resizefestivale Osobitným uznaním poroty, našli ideálneho predstaviteľa, ktorý – napriek absencii hereckých skúseností – dokázal presvedčivo vyjadriť všetky pohyby svojho myšlienkového i pocitového sveta. Uznanie si však zaslúži celý (ne)herecký súbor, Martin Hangurbadžo ako Adamov  problémový brat Marián, Miro Gulyas v postave ich otčima, sebavedomého kriminálnika Žiga, Miroslava Jarábeková ako ustaraná matka, ktorá dala prednosť materiálnemu zabezpečeniu rodiny pred vlastným šťastím i spokojnosťou svojich synov, Ivan Mirga v úlohe milovaného mŕtveho otca, ktorý opakovane prichádza k Adamovi v jeho snoch a  predstavách, aby mu pripomenul niekdajšie kľúčové udalosti a uľahčil súčasnú situáciu, či  pôvabná Martina Kotlárová ako Adamova prvá láska Julka, riešiaca nedostatok peňazí v rodine  vzdaním sa lásky i slobody. K úspešnému účinkovaniu týchto „naturščikov“ na plátne prispeli nielen ich prirodzené dispozície, ale aj výborne napísané postavy, veľmi presne charakterizované niekoľkými ťahmi. Autentický bol aj jazykový prejav týchto predstaviteľov, či už v spišskej rómčine alebo v Cign_2_resizeslovenčine. V úvodnej časti filmu dokonca prirodzenejší ako reč jedného z mála profesionálov – známeho Attilu Mokosa, ktorý zahral športovo založeného farára so zmyslom pre fair play nielen v boxerskom ringu, ale aj v reálnej každodennosti. Sympaticky pôsobila aj Rebeka Poláková ako zberateľka cigánskych piesní, limitovaná v záujme o Adamov osud vlastnou nedôslednosťou.

Martin Šulík sa raz vyznal, že jedným z jeho obľúbených filmov je Ostrov Kaneta Šindóa o živote chudobných rybárov, nakrútený iba v exteriéroch a bez dialógov, a že sa mu páči tvorba Roberta Bressona, Kim Ki-duka, Jima Jarmuscha. Ľudia majú radi film pre jeho vizualitu, povedal náš režisér a zrejme sa tohto presvedčenia drží i vo svojej tvorbe (Neha, Všetko čo mám rád, Záhrada, Orbis Pictus, Krajinka, Slnečný štát), ako to dokazuje aj jeho najnovšie dielo Cigán, v ktorom sa šetrí slovami, nie obrazmi a emóciami. V spolupráci s českým kameramanom Martinom Šecom (1952), s ktorým kooperoval už pri svojom televíznom cykle o česko-slovenskej novej vlne šesťdesiatych rokov, vytvorili priam dokumentárne presný obraz biednych rómskych osád a života v nich. Autenticita, vyjadrená množstvom charakteristických detailov, pôsobí na diváka veľmi silne až depresívne. Akoby každému detailu venovala kamera rovnakú pozornosť - nič sa nezastiera, nič nevystrkuje do popredia. Taká je realita, čo s ňou urobíme?

Cign_5_resizeRovnaký princíp, ktorý by sme mohli nazvať objektívnosťou, sa používa aj pri zobrazovaní postáv, ich rozprávania a konania v jednotlivých situáciách. Každý z hrdinov má svoj pohľad na život, či už intuitívny, alebo ovplyvnený skúsenosťami, každý má svoju súkromnú pravdu. Tvorcovia sa zámerne neprikláňajú na tú či onú stranu. Narušujú doterajšie predsudky a stereotypy - nedívajú sa na cigánsku osadu ako na exotiku či turistickú atrakciu, vidia v nej neoddeliteľnú súčasť  a odraz nášho sveta, kde žijú ľudia ako my, ibaže s vyhrotenejšími problémami, emotívnejším správaním a priamočiarejším uvažovaním. Rómovia nie sú jednoliata komunita, aj u nich existuje hierarchizácia, konflikty, závisť, porušovania zákona (často z nevyhnutnosti) i temperamentný folklór, pre ktorý majú naši spoluobčania mimoriadne nadanie, hostiny po sociálnych dávkach i krádeže v potravinách. Šulík a jeho tvorivý team, zložený prevažne zo stabilných spolupracovníkov, nikoho nesúdia ani neospravedlňujú, predkladajú divákom (a celej spoločnosti) filmársky účinne stvárnený problém, ktorý zatiaľ nikto nerieši. Ak by to nebolo také zdiskreditované slovo, mohli by sme túto snahu označiť ako angažovanosť.

Cign_7_resizeAj to je v súlade so Šulíkovým pohľadom na film, ktorý sformuloval v spomínaní na česko-slovenskú novú vlnu: “V 60. rokoch sa na film nepozeralo ako na tovar, ale ako na dielo, ktoré môže formovať myslenie, rozšíriť vnútorný svet človeka, ktoré môže spoločnosť humanizovať, upozorňovať na to, čo je zdeformované. A zároveň dávať človeku nádej a pocit krásy.“  Bolo by dobre, keby snímka Cigán, ktorá po slovenskej premiére v Richnave, kde sa nakrúcala, vstupuje do našich kín, zapôsobila na čo najširší okruh divákov práve takto: ako upozornenie na doteraz neriešenú anomáliu, ako podnet k činom. Žiaľ, aj letmý pohľad do internetovej stoky, ktorá sa nazýva vznešene diskusiou, tlmí očakávanie a neguje ilúzie. Zrejme oprávnené sú obavy, že sa spoločnosť aj tentoraz zahrá na pštrosa, ktorý sa objavuje v poslednom zábere filmu nielen ako odľahčenie tragickej scény, ale aj  čitateľná metafora.

Cign_10Cigán, SR/ČR 2011
Námet a scenár: Marek Leščák, Martin Šulík
Réžia: Martin Šulík
Kamera: Martin Šec
Strih: Jiří Brožek
Hudba: Vladimír Godár
Zvuk: Peter Mojžiš
Kostýmy: Katarína Hollá
Architekt: František Lipták
Producent: Rudolf Biermann, Martin Šulík
Hrajú: Janko Mižigár, Martin Hangurbadžo, Miro Gulyas, Miroslava Jarábeková, Ivan Mirga, Martina Kotlárová, Attila Mokos, Rebeka Poláková, Matej a Jakub Čonkovci a ďalší

Foto: Garfield film

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.