Už po návrate z tohtoročného Art Film Festu v Trenčianskych Tepliciach a Trenčíne sa ma pýtali: Čo bolo také zaujímavé na festivale? Pomyslela som si, že sa asi nezaujímajú o film, a len aby reč nestála mi položilo niekoľko ľudí túto otázku. No, keď mi neter vynadala, že prečo sa o tom festivale nič nevie a o karlovarskom sú plné české noviny, som začala o tom uvažovať. A to bola podľa mojej mienky publicita na slovenské pomery celkom slušná. Aj to sa mládeži málilo.

V Čechách sa v tom čase roztrhlo vrece s článkami o filmovom festivale v Karlových Varoch a skutočne som zistila, že Slováci o ňom vedia viac ako o Art Film Feste. To isté som postrehla na tohtoročnom 14. ročníku Medzinárodného filmového festivalu Bratislava, len to tentoraz nemám s čím porovnávať. V novinách sa sporadicky objavili nejaké články, na RVTS 2 sa vraj tomu venovali, čo nemôžem potvrdiť, lebo som bola na festivale. A zároveň musím dodať, že nemožno viniť pracovníkov festivalu, konkrétne tlačové stredisko zo zanedbania si povinností, lebo priam denne chrlilo články o festivale a poctivo ich elektronicky distribuovalo.

Z dlhoročnej praxe však viem, že keď sa niečo v novinách kráti je to vždy kultúra, kam film neodmysliteľne patrí. A zrejme ani po rokoch sa to nezmenilo. No neviem z akých príčin sa macošsky správajú k jednej z najdôležitejších filmových akcii roka. Jednoducho tomu nerozumiem. Mrzí to o to viac, že za každým festivalom je priveľa práce a úsilia, aby sa tak ľahostajne k nemu správali a ten tohtoročný bratislavský si to naozaj nezaslúžil. Neviem akým zázrakom boli kinosály komplexu Eurovea plné. Návštevnosť bola ukážková. Priznajme však farbu hlavné mesto ani Slovensko festivalom nežilo. Dokonca ani v obchodoch, kde sa festival odohrával zamestnanci netušili, čo sa v budove deje. Neuveriteľné a zároveň smutné.

Nepoznám liek na propagáciu, nikdy som sa tým nezaoberala, ale dohodnúť aspoň dva mesiace pred festivalom nejakú spoluprácu s obrázkovými časopismi (tie sa čítajú najviac), keď už nemáme aspoň dva reprezentatívne obrázkové mesačníky o filme, hádam nie je taký problém. O denníkoch radšej pomlčím, pre tých by to mala byť samozrejmost a povinnosť denne prinášať aktuálne spravodajstvo. A dokonca k službám sú aj webové stránky, len sa tiež dostatočne nevyužívajú. Keby sa však rozchýrilo, že sa na festivale niekto s niekým pobil, noviny by sa išli pretrhnúť, ale písať o umení – koho to zaujíma...

Nechcem nikomu vstupovať do svedomia, nemám na to ani právo, ale musím konštatovať, že propagácia vo všeobecnosti nie je naša silná stránka. Bolo by dobré a na čase, aby sme sa to konečne naučili. Nemuseli by sme potom mať komplexy, že sa o nás nič nevie a pletú si nás so Slovinskom.