„Ide o celkom nemorálny film v najširšom zmysle slova. Vydieranie a vraždy sú v ňom iba epizódami. Celá jeho atmosféra je morbídna, je tu mnoho navádzajúcich situácií a značne dvojzmyselný dialóg. Celkove je to nevhodný film, ktorému nemožno udeliť kladné osvedčenie.“ (Írsky cenzor, 1947)

„Zemitejší, rýchlejší, drsnejší, zábavnejší a lakonickejší než ktorýkoľvek thriller, čo od tých čias vznikol.“ (New York Times, 1974)

Tieto fragmenty dvoch diametrálne odlišných dobových hodnotení sa týkajú amerického filmu Hlboký spánok, ktorý v roku 1946 nakrútil režisér Howard Hawks podľa rovnomenného detektívneho románu Raymonda Chandlera. Jeden z najznámejších reprezentantov „drsnej školy“ americkej detektívky vo svojej románovej prvotine (1939) uviedol na scénu súkromného vyšetrovateľa Philipa Marlowa, ktorého vo filme stvárnil nemenej slávny Humphrey Bogart. Jeho herecký koncert s filmovou a neskôr aj životnou partnerkou Lauren Bacallovou je jedným z hlavných dôvodov, prečo sa film oplatí vidieť aj po šesťdesiatich štyroch rokoch.

Vyrozprávať podrobný obsah sa pri detektívke nepatrí a v tomto prípade sa to ani nedá. Uspokojme sa teda s východiskovou situáciou. Starého, chorého generála Sternwooda navštívi na jeho pozvanie súkromný detektív Phil Marlowe, aby vyšetril, kto generála opakovane vydiera. Rýchlo zistí, že prípad je oveľa zložitejší, ako sa pôvodne zdal, a že sú doňho zapletené obe príťažlivé generálove dcéry, ktoré podľa otcových slov po ňom zdedili najmä „skazenú krv“. Staršia z nich, rozvedená Vivian, ihneď padne Marlowovi do oka. Celý film sa potom rozvíja v dvoch líniách, pričom žánrovo balansuje medzi detektívkou a melodrámou.

Prvú líniu tvorí vyšetrovanie vydierania a s ním súvisiacich záhadných zmiznutí a vrážd. Od bežnej detektívky sa však zásadne líši. Po zločine nenasleduje vypátranie a potrestanie vinníka, ale ďalšia záhada či zločin s novými postavami. Vzniká súvislá reťaz, ktorej každé ďalšie ohnivko komplikuje dovtedajšiu situáciu takým spôsobom, že aj veľmi pozorný divák má čo robiť, aby nestratil orientáciu v neprehľadnom deji. Dobové anekdoty tvrdia, že postupne sa v ňom nevyznali ani samotní tvorcovia, a nie nadarmo má film Hlboký spánok povesť jedného z diel s najkomplikovanejšou zápletkou.

Druhá línia filmu sleduje vznik a vývoj vzťahu medzi Marlowom a Vivian. Hoci v prvej verzii diela z roku 1945 bol ešte detektív dominantnou postavou, v definitívnej podobe sú už obaja rovnocennými partnermi, a to nielen v súkromnej, ale aj v pracovnej, detektívnej rovine. V dobe vzniku filmu platil v Spojených štátoch tzv. Haysov kódex, ktorý umožňoval tvrdú cenzúru akýchkoľvek zmienok o ľudských vášniach v ich vypätej podobe. Z tohto dôvodu sa vo filme nemohli otvorene pomenúvať neresti vyššej spoločnosti, s ktorými sa Marlowe pri svojej práci stretáva, ani premeniť na akciu očividné erotické iskrenie medzi ním a generálovou dcérou. Paradoxne to však filmu neuškodilo, lebo rafinované náznaky sú zaujímavejšie ako názorné ukážky. Celý vzťah dvoch navzájom sexuálne priťahovaných ľudí je teda ukrytý do bravúrneho dialógu, plného napätia, irónie, ale aj inotajov. Možno vrcholom literárneho majstrovstva (nezabúdajme, že medzi scenáristami bol aj William Faulkner!) je dvojzmyselný rozhovor dvojice o dostihových koňoch. Keďže detektívna zápletka je stále neprehľadnejšia a komplikovanejšia, romantický príbeh akoby nadobúdal nad ňou prevahu, spejúc k melodramatickému zavŕšeniu, ktoré sa výrazne odlišuje od skeptickejšieho románového záveru. Tu akoby film kopíroval život: Bogart s Bacallovou sa pri nakrúcaní tak zblížili, že ich sobáš sa odohral len trinásť dní po rozvode vtedy tretíkrát ženatého herca.

Hlboký spánok je výrazným reprezentantom tzv. filmu noir. Toto pomenovanie, ktoré vymysleli dodatočne francúzski filmoví kritici, označovalo hollywoodske filmy 40. a 50. rokov minulého storočia, nakrútené zväčša podľa detektívok „drsnej školy“ a vyznačujúce sa osobitou atmosférou i výtvarnou stránkou (menujme aspoň slávny Dotyk zla či Maltézskeho sokola). Často sa odohrávali v noci, čo stavalo kameramanov pred úlohu zvýrazniť v čiernobielom materiále kontrasty svetla a tmy, využiť čo najviac možnosti premysleného osvetlenia či strašidelné tiene, ktoré vrhali osoby i veci. Hlboký spánok tiež nesie tieto znaky pozoruhodného výtvarného riešenia, väčšmi ako veľkomestské prostredie Los Angeles, v ktorom sa odohráva, však využíva interiéry domov, herní a reštaurácií. Film noir teda neoznačuje žáner, ale štýl filmového rozprávania, ktorý je tu jedinečný a obdivuhodný.

Raymond Chandler spočiatku vraj nebol nadšený obsadením hlavnej mužskej postavy, ale napokon uznal, že „Bogart je pravý materiál. Dokáže byť tvrdým chlapíkom aj bez pištole v ruke a má zmysel pre humor so znepokojujúcim podtónom pohŕdania.“ Myslím si, že presnejšie sa to nedá povedať. Humphrey Bogart, vtedy už veľká hviezda, vytvoril postavu akéhosi veľkomestského „rytiera bez bázne a hany“, ktorý hľadá pravdu aj vtedy, keď už na ňu jeho klienti rezignovali, keď skôr zahmlievajú situáciu, vymýšľajú si a klamú, namiesto toho, aby mu pomáhali. Je to charizmatický človek a príťažlivý muž, ktorému nič ľudského nie je cudzie a na život i samého seba sa díva bez predsudkov, nesentimentálne, s ironickým nadhľadom. Pôvabná a zmyselná Lauren Bacallová je jeho skvelou proti- i spoluhráčkou. Zamotaná v komplikovaných rodinných vzťahoch, tvrdá a nekompromisná, vie ukázať aj svoju nežnejšiu tvár. Pravda, pri takýchto silných osobnostiach pôsobia ostatné postavy len ako štatisti a scenár im ani neposkytol priestor na sebarealizáciu.

Režisér Howard Hawks (1896 – 1977), ktorý nakrútil v Hollywoode štyridsaťdva úspešných filmov (napríklad Zjazvená tvár, Leopardia žena, Jeho dievča Piatok, Mať a nemať, Červená rieka, Rio Bravo), sa pokladal iba za „rozprávača“, hoci jeho tituly boli rozhodne viac než len obyčajné prerozprávanie príbehu. Jeho režijné majstrovstvo vystupuje do popredia, keď sa porovnáva Hlboký spánok s iným rovnomenným filmovým prepisom Chandlerovej predlohy, ktorý vznikol v roku 1978 vo Veľkej Británii a premietal sa aj u nás. Hoci sa režisér Michael Winner dôsledne držal románu a hoci postavu Philipa Marlowa vytvoril populárny Robert Mitchum, dielo sa nevydarilo. Privítajme teda iniciatívu Asociácie slovenských filmových klubov, ktorá nám šesťdesiatštyriročný americký film prináša v rámci nekomerčnej prehliadky Projekt 100, a vychutnajme si ho. Neprehľadný dej možno divákov, pokazených prvoplánovými televíznymi seriálmi, nahnevá, možno sa milovníci „krvákov“ nad niektorými scénami pästných súbojov pousmejú, možno prihlasná dramatická hudba bude chvíľami vyrušovať, no to nič nemení na fakte, že vďaka atmosfére, dialógu a hereckému koncertu máme v kinách film, ktorého kvality preveril jediný spoľahlivý a objektívny kritik – čas.

Hlboký spánok (The Big Sleep), USA, 1946
Námet: Raymond Chandler – rovnomený román, 1939
Scenár: William Faulkner, Leigh Brackett, Jules Furthman
Réžia: Howard Hawks
Kamera: Sid Hickox
Hudba: Max Steiner
Strih: Christian Nyby
Hrajú: Humphrey Bogart, Lauren Bacall, Martha Vickers, John Ridgely, Louis Jean Heydt, Elisha Cook Jr.,Regis Toomey, Sonia Darrin a ďalší
Foto: ASFK