Slovenskú dokumentaristku Zuzanu Piussi môžeme vďaka viacerým jej dokumentárnym filmom označiť za občiansku aktivistku. No namiesto mikrofónu a transparentov potrebných na námestiach využíva k svojim vyjadreniam k aktuálnym spoločenským témam kameru a to je i prípad filmu Ukradnutý štát.

Pre jej zistenia a komentáre si tak treba dôjsť do prítmia kinosál, väčšinou si však divák odnesie nemalé množstvo zaujímavých informácií. V poslednej dobe sme tu mali dva dokumenty venujúce sa politickým kauzám Vladimíra Mečiara z deväťdesiatych rokov, a to Mečiar (Tereza Nvotová, 2017) alebo Skutok sa stal (Barbora Berezňáková, 2019), ktoré nám ponúkli pohľad viac menej jedného názorového spektra na konkrétne udalosti, v prípade Nvotovej išlo aj o subjektívne zachytenie atmosféry doby z vlastného uhľa pohľadu. Okrem toho sa púšťali síce do dodnes v plnom rozsahu nevyriešených káuz, avšak predsa len trochu zapadnutých prachom a je otázne, nakoľko súčasnú verejnosť ešte trápia. Tieto slová nemyslím vôbec ako výčitku, iba chcem poukázať na to, že Zuzana Piussi pristupuje k veci v prípade Ukradnutého štátu značne odlišným spôsobom.

Za prvé si vybrala výsostne aktuálnu tému, ktorá sa dotkla snáď každého Slováka, a to úkladnú vraždu novinára Jána Kuciaka a jeho životnej partnerky. Médiá nám ponúkajú informácie ohľadom kauzy počnúc samotnou vraždou až dodnes v obrovských kvantách a iste nie je hanba si priznať, že vyznať sa v takej spleti mien, dátumov, udalostí a tak podobne je viac menej nemožné. Piussi sa pokúsila v niečo menej ako hodine a pol poskytnúť divákovi pomerne ucelený obraz na tento hrdelný zločin a jeho pozadie a robí tak aj v štýle akéhosi vytvárania zmysluplného naratívu s jasnou časovou postupnosťou. Určite každý obyvateľ krajiny zachytil informáciu, že hlavným podozrivým z objednávky vraždy je kontroverzný slovenský podnikateľ Marián Kočner a do úvahy spadá aj talianska mafia prepojená na slovenské vládne zložky. Preto ani neprekvapí, že sa tento muž stáva stredom režisérkinho záujmu. Čo však (niekoho) prekvapí, to je nemalé množstvo informácií vedúcich stále k ďalším a ďalším chápadlám slovenskej, či skôr európskej, a ako sa dozvieme, aj americkej chobotnice.

No a za druhé Zuzana Piussi preukázala odvahu tým, že oslovila na dialóg osobnosti, ktoré majú skutočne čo povedať k téme a to z oboch strán názorového spektra. V tomto prípade však polarizácia nie je úplne na mieste, každý totiž na kameru prezrádza menšie či väčšie čriepky informácií vedúcich k zloženiu veľkého puzzle. Konečný obraz zatiaľ nevidíme a určite nemôžeme čakať ani od filmu to, čo polícia a slovenské súdy nemajú stále doriešené. Inými slovami dokument Ukradnutý štát necháva priestor aj na divákovi, nech si urobí názor sám a z ponúknutých informácií si zloží vlastný obraz vyhovujúci jeho spôsobu logického premýšľania. Piussi sa sama na kameru nikdy priamo nevyjadruje (výnimku predstavujú komentáre sprevádzané karikatúrami, ale stále ide o konštatovanie faktov), necháva svojich respondentov rozprávať a rozprávať a vo vhodných momentoch sa opýta takú otázku, aby sa dialóg posunul tým správnym smerom.

Samozrejme, v tom môžu vidieť viacerí diváci problém. Z kina sa totiž bude odchádzať s pocitom určitej bezmocnosti a aj keď budete mať v kauze väčší prehľad, zároveň sa vám potvrdí, že previazanosť záujmových ekonomických skupín a politiky je natoľko silná, že s tým iba málokto dokáže niečo urobiť. Neustále sa dozvedáme nové a nové mená, oslovené osobnosti uvažujú nad motiváciami postáv a výsledkom sú občas logicky znejúce závery, ale niekedy hraničiace povedzme až s konšpiráciami. Ukradnutý štát tak neponúka celistvý naratívny tvar s jasným záverom, práve naopak, v súlade s témou sa akoby ku koncu pod ťažbou stále nových a nových informácií trochu rozpadáva, čo však skvele korešponduje so spomínanou diváckou bezmocnosťou pocitu radového občana ako bezvýznamného zrnka piesku. Ukradnutý štát svojim spôsobom pôsobí ako dokument o vyšetrovaní prípadu súkromného detektíva - umelca na vlastnú päsť, čo je zároveň konštatovanie dokazujúce nesmiernu potrebu dokumentárneho druhu kinematografie pre spoločnosť.

Ukradnutý štát (Ukradený stát), SR/ČR, 2019