Bohatý program pražského Festivalu francúzskych filmov je výzvou nielen pre filmových gurmánov, ale aj tých, ktorí holdujú okrem radostí ducha aj radostiam tela. Vychutnávanie jedného aj druhého neodlučne patrí k francúzskej kultúrnej topografii. Táto výnimočná kultivácia zmyslov má pôvod v bohatej aristokratickej kultúre, jej demonštratívnej otvorenosti, inšpirujúcej všetky vrstvy spoločnosti.

Zjednodušene povedané, kultúra šľachty v priebehu storočí „zľudovela“ a jej znalcov po celom svete akosi automaticky katapultovala do vyššieho levelu „l´arte de vivre“. Frekvencia slov láska, milenci, kuchár a kuchárske umenie bola vo festivalovom menu hojná a pôžitkami všetkého druhu sa len tak hemžilo. Z filmov prvej kategórie, do ktorej patrili filmy ako Oui, šéfe! (2011, réžia Daniel Cohen), či Kura na slivkách ( 2011, réžia Marjane Satrapi, Vincent Pronnaud) som si vybrala film Z prezidentskej kuchyne (2011, réžia Christian Vincent), inšpirovaný  skutočným príbehom osobnej kuchárky prezidenta Françoisa Mitteranda.

Význam dobrej kuchyne v najvyšších mocenských kruhoch je zrejmý hneď v úvode filmu, keď do privátnej kuchyne prezidenta prijímajú na jeho žiadosť kuchárku Hortense Laborie (Catherine Frot). Slúži výlučne hlave štátu a jeho hosťom, ktorým chce z titulu svojho postavenia demonštrovať to najlepšie. Hortense sa po počiatočnom šoku energicky ujíma zostavovania jedálneho lístka. Jej počínanie žiarlivo sledujú šéfovia „veľkej“ kuchyne. Postupne odstavuje veľkododávateľov a trvá na vlastnom výbere mäsa i zeleniny. Prezident je nadšený a šarmantnej kuchárke preukazuje výnimočnú pozornosť. Aj napriek tomu, že jeho poklony kvituje, chýba jej okamžitá spätná väzba, na ktorú bola zvyknutá. Jedinečnosť a kvalita, založená na čerstvých produktoch a ich krátkej ceste z polí a lesov na taniere znalcov je však krehká. Vyžaduje špeciálne náklady a úradník prezidentovej kancelárie jej nahnevane predkladá neplánované účty. Cestovať pre košík čerstvých hríbov je luxus a na ten obmedzený rozpočet nestačí. Ďalším neprekonateľným problémom sú prezidentovi lekári. Vyčítajú strave nevhodnú kalorickú hodnotu a vyškrtávajú z jedálneho lístka všetky omáčky, chlieb a ďalšie položky, presahujúce všetko to, čo je podľa ich predstáv nezdravé. Hortense je otrávená a unavená. Po dvoch rokoch rezignuje a privátna kuchyňa sa presúva pod kuratelu šéfov veľkej kuchyne. Nadšene jej odchod oslavujú. Film zaujímavo tematizuje  konflikt mikro a makro úrovne kulinárskeho sveta, v širšom rozmere dvoch rozdielnych modelov životného štýlu. Ten prvý nevydrží tlak veľkovýroby. Je lacnejšia, rýchlejšia a funguje v pohodlných stereotypoch, negujúcich výnimočnosť, originalitu a v konečnom dôsledku i momenty prekvapenia. Masová produkcia nemá čas na detaily a virtuozitu. V pozadí príbehu výnimočnej kuchárky sledujeme i atmosféru mocenského prostredia, jeho hierarchické finesy nadriadených a podriadených, tichú žiarlivosť a zápas o pozornosť a dôležitosť. Nad všetkým sa vznáša mocný pán čas, všetko musí mať presný timing, všetko musí fungovať hladko a predvídateľne.

Z prezidentskej kuchyne môžme voľne presurfovať do ďalšieho mocenského kabinetu. Film Minister (2010, réžia Pierre Schoeller) predvádza náročnú mechaniku moci, obyčajné dni ministra dopravy Bertranda Saint-Jeana. (O filme sme už podrobne písali - poznámka redakcie) V noci ho budí telefón, kdesi v horách havaroval autobus, a tak tam zamieri i so svojou suitou. Zápas s financiami a časom je tlakom, v ktorom sa vytráca obyčajná ľudská citlivosť. Cíti jej postupný únik a neplánovane pristane pri poháriku vína v karavane svojho šoféra. Prijal ho na toto zodpovedné miesto v programe, ktorý ponúka šancu nezamestnaným. Na obmedzený čas dostávajú miesto na ministerstve. Keď sa ženie na akúsi schôdzku, prikáže mu porušiť zákazy a skrátiť si cestu novou, neotvorenou diaľnicou. Auto havaruje a šofér umiera. Jeho morálka dostáva ďalšiu ranu, v podobe nekompromisného rozhodnutia neprivatizovať niektoré železničné stanice. Neochvejne sľubuje odborárom, že k predaju nedôjde. Nakoniec je všetko inak. Sľuby sa strácajú pod  tlakom vyšších záujmov. Nič  sa nemení, nahradia ho iným ministrom. Ten nič nesľúbil. Náš minister dostane iné kreslo, aby nestratil pred voličmi tvár. Svojich verných zanecháva napospas  osudu. Už ich služby nepotrebuje. Bezhlučne sa strácajú za dverami, kde končí mocenské výslnie.Vízia politiky, ktorú nám prezentuje režisér je šachovnicou s figúrkami bez tváre, hrá sa o moc a tá nepozná pojmy ako morálka, súcit, vďačnosť, či svedomie. Rozoznáva schopnosť kompromisu, flexibilitu a vôľu k moci. To je tak všetko.  Táto téma by si zaslúžila prevetrať aj v našich končinách. Chce len maličkosť, schopnosť postrehnúť viac než  to, čo frfľajúca väčšina.

A aby došlo aj na lásku, je tu tretí film z francúzskeho výberu. Má názov Paríž – Manhattan (2011, réžia Sophie Lellouche). Jeho hrdinkou je obdivovateľka Woody Allena, mladá lekárnička Sophie. Je slobodná a vzdoruje nespokojnosti rodiny. Tá by ju najradšej videla pod čepcom. Sestra advokátka jej hravo preberie šarmantného nápadníka a zdá sa, že to bol nadlho ten posledný. Vo filme sa prekvapivo objaví aj Woody Allen a zahrá s humorom sám seba. Režisérka predvádza v tejto príjemnej komédii to, čo dokáže väčšina francúzskych filmov – šarmantnú ľahkosť a hravý humor. To je to najlepšie, čo si treba dopriať do pochmúrnej nálady studených tmavých dní, únavy z každodenných stereotypov a povinností. S pohárikom vkusného francúzskeho vína a kúskom delikátneho syra sa svet javí inak. To je osvedčený francúzsky recept. Zaručene zaberá.